K športu patria aj zranenia, a tie neobchádzajú ani vrcholových športovcov, predstavujúcich úplnú svetovú špičku. Zranenia spôsobené pádmi a nárazmi, natiahnuté šľachy, zlomeniny alebo vykĺbenia sú prakticky úplne bežnou súčasťou mnohých športov.
Zimné športy sú na zranenia omnoho štedrejšie ako tie, s ktorými sa stretávame na letnej olympiáde. Počas niektorých disciplín je riziko fakt vysoké a rebríčku najnebezpečnejších športov kraľujú snowboardové disciplíny – napríklad v roku 2014 v slopestyle pripadalo až 37 zranení na 100 športovcov.
Mnohým športovcom sa prihodili úrazy aj počas tohtoročnej olympiády v Pekingu. Našťastie väčšina z nich nemá pre reprezentantov dlhodobé následky. V histórii zimných olympijských hier a prípravných podujatí sme sa ale stretli aj s prípadmi, keď to tak vôbec nebolo. Niekedy dokonca na športoviskách kosila smrť.
1964 – Dve úmrtia v priebehu troch dní
Olympiáda v rakúskom Innsbrucku sa niesla v znamení dvoch veľkých tragédií. V rozpätí troch dní zahynuli počas tréningu až dvaja športovci. Prvým z nich bol Brit poľského pôvodu, sánkar Kazimierz Kay-Skrzypecki.
V roku 1964 mali sánkarské preteky svoju olympijskú premiéru a ihneď sa ukázalo, o aký nebezpečný šport ide. Kay-Skrzypecki počas cvičnej jazdy utrpel vážne poranenia, predovšetkým v oblasti hlavy a panvy, a na druhý deň zomrel v priebehu operácie. Bývalý príslušník Kráľovského letectva, ktorý určite prežil množstvo nebezpečných situácií, nakoniec našiel svoju smrť mnoho rokov po vojne pri niečom, čo miloval.
Len tri dni po Kay-Skrzypeckého tragickej smrti prišiel o život devätnásťročný rakúsky lyžiar. Ross Milne počas tréningu vo vysokej rýchlosti vrazil do stromu a zranenia sa mu stali osudnými. Pod jeho smrť sa pravdepodobne podpísalo to, že svah bol preplnený a Milne sa snažil vyhnúť ostatným ľuďom. Obaja športovci zahynuli ešte pred samotným zahájením olympijských hier.
1992 – Smrť švajčiarskeho lyžiara
V predposlednom súťažnom dni olympiády vo francúzskom Albertville sa stala hrozná tragédia. Skupinka švajčiarskych a amerických lyžiarov sa vybrala zatrénovať si na verejnom svahu. Švajčiar Nicolas Bochatay, ktorý bol v tom čase najrýchlejší lyžiar švajčiarskeho tímu, a jeho kolega Pierre Yves-Jorand sa po svahu rútili obrovskou rýchlosťou.
Stalo sa však niečo hrozné – dvojica prefrčala cez kopček, kvôli čomu sa ocitli vo vzduchu. Kým Jorand bezpečne pristál, Bochatay vrazil do vozidla na zhŕňanie snehu a bol okamžite mŕtvy.
Niektorí svedkovia tvrdili, že vozidlo malo zapnuté svetlá a sirénu a nehoda bola Švajčiarovou vinou, iní hovorili presný opak a vozidlo bolo podľa nich perfektne schované za kopcom. Bochatay mal v ten osudný deň údajne používať slalomové lyže, ktoré vôbec nie sú stavané na vysoké rýchlosti.
2010 – Tragédia gruzínskeho sánkara
Dalo by sa povedať, že gruzínsky sánkar Nodar Kumaritašvili sa na sánkach akoby narodil. Osud to zariadil tak, že na sánkach aj umrel. Kumaritašvili pochádzal zo sánkarskej rodiny – otec a strýko boli špičkoví reprezentanti, starý otec je dokonca považovaný za zakladateľa tejto disciplíny v niekdajšom Sovietskom zväze. Sám Nodar trénoval od svojich trinástich rokov.
Počas poslednej zákruty poslednej prípravnej jazdy pred začatím olympiády vo Vancouveri Nodar stratil kontrolu nad sánkami, vyletel z trate a v rýchlosti 140 km/h vrazil do oceľového stĺpa. Napriek rýchlej akcii záchranárov 21-ročný Nodar zahynul len pár hodín pred začiatkom veľkého športového sviatku.
Mnohí gruzínski športovci uvažovali o neúčasti na olympiáde, minister športu ich ale presvedčil, aby v Kanade zostali a svoje úsilie venovali pamiatke svojho kolegu. Na otváracom ceremoniáli aj pri iných príležitostiach sa Gruzínci pohybovali s čiernymi stuhami na oblečení.
2010 – Krvavá dráma so šťastným koncom
Američan J.R. Celski dosiahol v rýchlokorčuľovaní niekoľko svetových rekordov. Je preto samozrejmosťou, že športoví nadšenci ho mohli niekoľkokrát vidieť v akcii pod piatimi kruhmi. Nechýbalo veľa a Celski by na olympiáde nikdy nevystúpil.
Počas príprav na olympiádu vo Vancouveri sa v priebehu pretekov na 500 m prihodil športovcovi hrozný úraz. Vo vysokej rýchlosti si pravou korčuľou porezal ľavú nohu, čo okamžite spustilo silné krvácanie. Celského, ležiaceho v kaluži vlastnej krvi, ratovali záchranári a zašitie vyše desaťcentimetrovej rany si vyžadovalo 60 stehov.
Znamenalo to koniec kariéry? Najprv to tak naozaj vyzeralo. Celski sa však nevzdal a len o päť mesiacov neskôr súťažil na olympiáde. Nebol tam len do počtu a tímu USA vybojoval dve bronzové medaily. Jednu z nich získal vďaka tomu, že dvaja kórejskí korčuliari pred ním sa zrazili. Korčuľovanie je naozaj drsný šport!
2014 – Aký by to bol zoznam zranení bez hokejistov?
Všetci dobre vieme, že v hokeji nie je núdza o brutálne úrazy. V histórii olympiády je jedným z nich na prvý pohľad nie také vážne poranenie, ktoré si odniesol Kanaďan John Tavares z olympiády v Soči. Dlhoročný hráč New York Islanders aj napriek víťazstvu trpko spomína na zápas s Lotyšskom.
V druhej tretine zápasu Tavaresa nepríjemne narazil na mantinel Arturs Kulda. Nešlo o žiadnu maličkosť. Kanaďan sa zrútil na ľad, kde sa chvíľu zvíjal v bolestiach, dokázal však sám odkorčuľovať na lavičku. Tavares na turnaji nenastúpil a vynechať musel dokonca aj celý zvyšok sezóny NHL. Z olympijského turnaja si odniesol vážne poškodenie kolena.
Hviezdu Islanders čakala operácia roztrhnutého menisku a ďalších poškodení kolena. Po náročnej rehabilitácii mal Tavares to šťastie, že sa mohol vrátiť na ľad a pokračovať v kariére. Nie všetci dostali druhú šancu. Oproti ostatným vážnym úrazom môže niekomu tento pripadať triviálnejšie, no určite by nikto nechcel zažiť zdemolované koleno!
2018 – Dôkaz, že snowboarding je naozaj štedrý na poranenia
V úvode sme spomenuli, že snowboardové disciplíny patria na olympiáde k tým najnebezpečnejším. Hrozivý zážitok Rakúšana Markusa Schairera, ktorým si prešiel v Pchjongčchangu, je toho výstižnou ilustráciou. Vážne poranenie dokonca majstra sveta donútilo ukončiť kariéru.
V tom čase 31-ročnému Schairerovi počas štvrťfinálového zápolenia v snowboardcrosse nevyšiel skok podľa predstáv. Vo vzduchu stratil kontrolu nad svojou doskou, čo znamenalo naozaj tvrdý dopad. Rakúšan celou váhou tela pristál na chrbte, čo viedlo k zlomenému krčnému stavcu.
Zlomený krčný stavec v mnohých prípadoch znamená smrť, Schairer však prekvapivo dokázal vstať a bez pomoci dokončiť preteky. Lekári priniesli dobrú správu – nenastalo žiadne poškodenie neurologických funkcií. Počas dlhej rehabilitácie sa Schairer pokúšal vrátiť k snowboardu, postupne však zistil, že je to ťažšie, ako očakával, a bol nútený ukončiť kariéru.
