Šťastie je subjektívna vec. Niekto potrebuje nadupané auto a obrovský barák, aby sa oň čo i len obtrel, iným stačia každodenné drobnosti. Momenty, ktoré na prvý pohľad vyzerajú celkom obyčajne… ale nie sú. Presne o také sa nedávno podelili ľudia na Reddite. A keďže teraz každý uvíta dôvod na úsmev, rozhodli sme sa o ne podeliť aj s vami.
1. Mojej mame diagnostikovali štvrté štádium rakoviny pľúc. Mala som dva roky a lekári jej dávali šesť mesiacov života. Zomrela, až keď som mala šesť, no nikdy si nemohla byť istá, kedy ten deň príde, a tak sa snažila každú chvíľu využiť naplno. Pamätám si, že z času na čas nás so sestrou uvoľnila zo školy (čo bolo pre nás na prvom stupni niečo úžasné).
Zobrala nás do obchodu so sladkosťami a dovolila nám kúpiť si všetko, na čo sme mali chuť. Cukríky, čokolády, sušienky… brali sme rad za radom všetko. Potom sme sa doma vyvalili v posteli, pozerali filmy a chrúmali naše zásoby, až nás boleli bruchá. Keď prišiel otec z práce, len sa pousmial a šupol sa k nám. Boli to krásne časy.
2. Stalo sa to asi rok dozadu. Bol som v potravinách, v peňaženke som mal poslednú dvacku, a tak som musel dvakrát zvažovať, čo si za ňu kúpim. Pristavil som sa pri regáli s kávou a hodnú chvíľu polemizoval nad tým, či si ju môžem dovoliť. Nakoniec som celú myšlienku zavrhol a smutne sa pobral preč.
V tom za sebou počujem ženský hlas: „Mladý muž, toto ste si zabudli.“ Bola to staršia predavačka a do košíka mi vhodila balíček lacnejšej kávy. „Dobre si pamätám, aké to je nemať peniaze na nič. Užite si svoju kávu, je na mňa,“ hovorí mi a usmieva sa od ucha k uchu. Bolo to to najkrajšie, čo pre mňa kedy cudzí človek urobil, a dodnes na ňu myslím pri každej rannej šálke.
3. Moja dcéra sa narodila v júli. Hneď, ako prišla jeseň, začala mať problémy so spánkom a ja som to riešila nočnými prechádzkami. Keď ju ovial chladný nočný vánok, okamžite zaspala. Ale ja som nechcela ísť domov, chcela som ju držať a čičíkať, tak som ešte chvíľu ostala vonku. Dnes má 38 rokov a ja sa stále chodím na jeseň na sklonku noci poprechádzať.
4. Keď som bol malý, mal som kocúra menom Cvrček. Taká veľká chlpatá guľa, čo sa mi motala v garáži pod nohami, keď som majstroval, už ani neviem čo, a tvárila sa, že je môj pomocník. Bola s ňou strašná sranda. Dnes tu už s nami nie je, ale v mojom srdci bude žiť navždy. Nech ti je tam hore dobre, Cvrček.
5. Boli sme s kamošom v japonskej reštaurácii. Z kuchyne im odletela brokolica a trafila kamošovi rovno do oka. Je mi ľúto, že nemám príbeh o babke, dedkovi, svadbe alebo šteniatku, ale toto bolo zaručene to najvtipnejšie, čo som kedy videl. Ešte týždeň mal monokel. Z brokolice.
6. Raz, keď som bola malá, mi naši dovolili zostať na týždeň u babky. Bol to najlepší týždeň v mojom živote. Vystrihovali sme si obrázky z časopisov, štrikovali, piekli koláče a hrali puzzle. Babka bola môj najobľúbenejší človek na planéte, mala som ju tak rada, že keď sa ma niekto opýtal, čím chcem byť, keď vyrastiem, povedala som „babkou“. Dnes tu už nie je… a o to vzácnejšie sú pre mňa tieto spomienky.
7. Môj pes sa raz posr*l v spánku. Vždy si mi sadol k nohám a potichu si poprdkával, až ma išlo vykotiť, ale tentokrát to nebol len prd. Zobudil sa celý prestrašený, pozeral na to h*vno, akoby sem spadlo z inej planéty, a nechápal, čo sa deje. Doteraz ľutujem, že som ho nestihol odfotiť.
8. Robila som dobrovoľníčku v detskej nemocnici, s malými onko-pacientmi som mala niečo ako „výtvarnú“. Najkrajšia chvíľa, akú som tam zažila, bola, keď mojej obľúbenej pacientke našli darcu kostnej drene. Na začiatku oddelenia bol veľký zlatý zvon, na ktorý decka zvonili, keď skončili s chemoterapiou. Ona ešte neskončila. Aj napriek tomu sa rozbehla k zvonu, vystrela ruku dopredu a preletela ním ako Superman.
9. Keď moja dcéra povedala prvé zmysluplné slovo – oco. Moja žena mala brilantný plán. Bude pred ňou opakovať slovo „oco“ stále dookola, a keď bude niečo potrebovať, vždy zavolá „oca“. Do určitého veku to fungovalo, ale teraz aj tak vždy volá najprv mame. Nuž, taký je údel žien.
10. Každú nedeľu mama tancovala a z plných pľúc spievala pesničky z rádia. V tom čase sme nemali peniaze, obracali sme každé euro a mama často plakala… aj napriek tomu sa však ubezpečovala, že sme zdravé a šťastné. V jedno nedeľné ráno ma zobudila pesnička I Will Survive od Glorie Gaynor a brutálne falošný hlas mojej mamy, ktorá sa snažila trafiť správne noty.
Nešlo jej to, ale čert to ber. Moja mama, tá mama, ktorá ešte pár dní dozadu smutne sedela za stolom a rátala naše výdavky, teraz odušu spievala s varechou v ruke a vyzerala šťastne. O sedem rokov nato zomrela a neviem, ako by som sa cez to dostala, nebyť tejto krásnej spomienky.
11. Prvýkrát, čo som sa vrátil domov z vysokej. Bál som sa, že ma môj pes nespozná, že na mňa už zabudol. Ani náhodou. Psy nikdy nezabúdajú. Keď som sa zjavil vo dverách, skoro sa zbláznil od šťastia. Zvalil ma na zem, začal ma oblizovať a ja som sa nikdy v živote necítil byť taký milovaný.
12. Išli sme s bratom do jedného z tých obchodov, kde všetko stojí euro. Prechádzali sme jednotlivými regálmi, hádzali do košíka všetko, čo sa nám páčilo, a smiali sa na tom, aké blbosti tam predávajú. Nakoniec sme väčšinu z toho vrátili, ale aj tak to bol veľmi príjemný deň. Netrávime s bratom veľa času len vo dvojici, takže… bolo to veľmi fajn.
Zdroj: Docter-Donut / Reddit
