Podľa mnohých bol najlepším šachistom, aký sa kedy narodil. Ohuroval nielen svojím neuveriteľným talentom, ale aj odhodlanosťou a vysokou sústredenosťou.

Pohoršenie zase budili jeho excentrické maniere, ale aj extrémistické názory. Bobby Fischer bol skrátka komplikovanou osobnosťou, ktorá sa však napriek kontroverziám navždy zapísala do šachovej histórie.

Šach miloval už ako dieťa

Robert James Fischer, ktorému neskôr nikto nepovedal inak ako Bobby, sa narodil 9. marca 1943 v americkom Chicagu. Jeho matka Regina Wender Fischer bola židovského pôvodu a pracovala ako učiteľka, zdravotná sestra a lekárka. Ako Fischerov otec je najčastejšie uvádzaný nemecký biofyzik Hans-Gerhardt Fischer. Objavili sa ale aj tvrdenia, že Fischerovým otcom mohol byť v skutočnosti maďarsko-židovský fyzik Paul Nemenyi. Bobby mal aj staršiu sestru Joan.

Jeho detstvo bolo poznačené veľkou chudobou. Regina sa s Hansom-Gerhardtom rozviedla v roku 1945, keď mal Bobby len dva roky. Na výchovu oboch detí tak ostala sama. Pretĺkala sa ťažko, istú dobu dokonca bola bezdomovkyňa. Striedala rôzne práce a napokon sa s deťmi usadila v newyorskom Brooklyne.

Fischer sa so šachom zoznámil ako šesťročný. V cukrárni pod ich bytom Joan kúpila lacnú šachovnicu a príručku s pravidlami. Bobby zvykol hrávať prvé partie so sestrou, ktorú to ale po čase omrzelo. Bobbyho však ani náhodou. Svet čiernobielych políčok a figúrok mu učaroval a nedokázal sa od neho odtrhnúť.

Keďže nemal partnera, šach hrával sám. Hre dokázal venovať celé hodiny. Počas dovolenky na Long Islande sa mu do rúk dostal starý výtlačok knihy o analýzach šachových partií a on sa do nej s nadšením ponoril.

Zdalo sa, že okrem šachu ho nič iné nezaujíma, čo celkom znepokojovalo jeho matku. Tá rozhodne nebola rada, že Bobby celé dni len sedí vo svojej izbe so šachovou súpravou. O klasické detské hry ale nejavil záujem. Keď dovŕšil trinásť rokov, jeho matka požiadala Johna W. Collinsa, šachového majstra a trénera známych šachistov, aby sa Fischerovi venoval a trénoval ho. Súhlasil a medzi ním a Fischerom sa rozvinul silný vzťah. Zdalo sa, že Fischer v ňom našiel otcovskú figúru, ktorá mu doteraz chýbala.

Cesta na vrchol

Zo strednej školy Fischer odišiel v šestnástich rokoch. Neskôr sa vyjadril v tom zmysle, že štúdium ho nezaujímalo a nikdy sa tam nič nenaučil. Jeho matka to neniesla ľahko, ale Fischer bol pevne rozhodnutý naplno sa venovať šachu.

V roku 1956 sa prihlásil na šampionát juniorských hráčov vo Filadelfii, kde s prehľadom zvíťazil a stal sa najmladším juniorským šampiónom. Tým začala jeho tŕnistá cesta až na vrchol. Fischer bodoval aj na ďalších turnajoch a vo svojich štrnástich rokoch sa stal najmladším šampiónom Spojených štátov vôbec. Získal tiež titul medzinárodného majstra.

Posadnutý

Je pochopiteľné, že Fischer si robil zálusk na titul majstra sveta. Na dosah sa mu ocitol v roku 1958 na medzipásmovom turnaji v Portoroži v bývalej Juhoslávii (dnes Slovinsko). Patril tam k vôbec najmladším účastníkom a asi sa dá pochopiť, že ostatní hráči či analytici príliš neverili, že by mohol bodovať.

Napriek tomu sa mu to však podarilo a získal titul veľmajstra. O rok neskôr na kandidátskom turnaji v Belehrade sa mu už ale darilo menej. Rovno štyrikrát ho totiž porazil sovietsky šachista Michail Tal, ktorý je dnes tiež označovaný za jedného z najlepších šachistov histórie.

Fischer venoval šachu celý svoj život. V rozhovoroch priznával, že vo voľnom čase vlastne nemá čo robiť a že najradšej študuje šachové knihy. Hovorí sa, že vo svojej izbe mal tri postele: na každej z nich jednu šachovnicu. Hrať sám so sebou a študovať jednotlivé ťahy dokázal neuveriteľných štrnásť hodín denne.

Vlastnil tiež okolo dvesto kníh na tému taktiky šachu a podrobne ich študoval. Naučil sa kvôli tomu aj viacero svetových jazykov, aby mohol nasávať túto literatúru z rôznych kútov sveta.