Rimania ho nenávideli z viacerých dôvodov. Preslávil sa svojou šialenou nekompetentnosťou a rozsiahlym neľudským besnením, ale jednu vec mu nikdy neodpustili. Postavil sa na javisko, kde hral divadlo a spieval. Hanobil tým česť i mužnosť udatných Rimanov a donútil ich doslova klaňať sa „komediantovi“. Prešľap, ktorý definitívne podkopal jeho autoritu a rešpekt.
Nero nastúpil na trón, keď mal iba 17 rokov. Udialo sa tak v roku 54 n. l. Aby sa tento čin mohol uskutočniť, jeho matka Agrippina si vzala jeho strýka Klaudia a prinútila ho vyradiť z nástupníctva vlastného syna. Aby celej tragédii pridala na váhe, Klaudia nakoniec otrávila. Začiatok jeho vlády sa zdal priaznivý. V mladom veku prenechával náročné politické otázky a rozhodovania dospelým poručníkom.
Prvých 5 rokov trávil vyhlasovaním rôznych nových vládnych opatrení. Zverejnil napr. daňové sadzby, aby každý vedel, aké má povinnosti. Prvým varovným signálom sa však stala slávnostná večera iba rok po jeho nástupe na trón. Pred zrakom stoviek prítomných svojho 13-ročného nevlastného brata otrávil. Okomentoval to s pokojom na duši, že jeho brat jednoducho trpel epilepsiou.
Zaujímavým faktom však je, že nikto v tomto momente nezasiahol, čo iba podporilo Nerovu odvahu rozpútať peklo. Pomaly sa začali rozširovať klebety, že po nociach si nasádzal otrokársku tuniku a v uliciach bil náhodných ľudí, ba v niektorých prípadoch vtrhol do obchodov a kradol veci, ktoré následne predával na rímskom fóre. Takto sa cisár Nero zapísal v úvodných rokoch do očí obyvateľov.
Bez Agrippiny, bez problémov
Všetky jeho predchádzajúce excesy brali Rimania ako menšie prehrešky cisára, ktoré vedeli ospravedlniť. Jeho matka Agrippina ich však niesla veľmi ťažko, a tak sa postupne dostávali do čoraz väčších konfliktov. Všetko to vyvrcholilo v roku 59 n. l., keď spáchal svoj prvý veľký zločin. Dal zav*aždiť svoju vlastnú matku, pretože ho hnala túžba po slobode. Potreboval sa oslobodiť spod jej vplyvu.
Nero sa pokúsil o niekoľko „náhodných“ ukončení jej života, no Agrippina ich zakaždým odhalila. Osudným sa jej stala plavba v Neapolskom zálive, kde ju mali údajne utopiť. Agrippina však aj tento pokus prekazila a dokázala preplávať na breh. Na brehu ju už čakali ľudia, ktorí ju ubodali. Tento otrasný čin zakryl tým, že sa ho údajne pokúsila z*biť, a tak zomrela pri samov*ažde.
Nikto mu, samozrejme, neveril, no nikto sa mu neodvážil postaviť zoči-voči. Jeho najbližší radcovia, ktorí mali jeho brutálne vášne krotiť, sa v túto osudnú noc na celý incident taktiež iba prizerali. Rímsky senát pritom verejne ďakoval za jeho prežitie, no v ústraní každý vedel, kde je pravda ukrytá. Nero týmto činom porušil najsvätejší princíp rímskej morálky, a síce, že dieťa má vždy poslúchať svojho rodiča.
Nasledovné vládne obdobie ho dohnala vina, a tak sa utápal vo vine a hanbe. Aj napriek tomu ho rímsky senát verejne utvrdzoval v tom, že samotný cisár môže beztrestne páchať rôzne skutky. Preto si dovolil rôzne zvrátené zámožnosti. Do manželskej spálne si údajne vodil takmer hocikoho, no nikdy svoju zákonnú manželku Octaviu. Pomer mal dokonca aj s manželkou svojho priateľa Otha, Poppeu.
Cisár Nero – šialenec s citom pre hudbu
Ľudia si za jeho chrbtom tiež šepkali, že mal incestný vzťah so svojou matkou. Ba čo viac, mal aj mužského milenca Sporusa, ktorého nechal pred dospelosťou vykastrovať a obliekal ho do dámskych šiat. V roku 61 n. l. dal sfalšovať obvinenie z cudzoložstva proti vlastnej manželke Octavii a verejne ju dal popraviť. Potom si Nero vzal za manželku Poppeu, manželku svojho priateľa Otha.
Nerova povesť prehnitosti však dosiahla absolútny vrchol v čase najhoršieho nešťastia, aké postihlo Rím za celé stáročia. Dňa 19. júla 64 n. l. sa rozšíril obrovský devastačný požiar, ktorý zničil chrámy, ale aj iné významné stavby, keďže väčšina budov bola z dreva. Hasiči bojovali s ohňom 7 dní, keď oheň za*il tisíce ľudí a pohltil aj Nerov palác. Čo však v tomto momente robil cisár Nero?
Podľa viacerých dostupných historických záznamov údajne cisár Nero hral na lýre, sledoval Rím, ako horí, a spieval o páde Tróje, pričom oslavoval krásu plameňov. Keď Rimania očakávali od svojho cisára pomoc, Nero vystúpil na súkromnom javisku vo vile pri Ríme a čakal, kým sa situácia upokojí. Po uhasení plameňa dal odstrániť trosky budov a v centre Ríma si vystaval obrovský palác známy ako „Zlatý dom“.
Tento komplex zahŕňal záhrady, jazerá, lesy i umelé jazero. Všetko bolo navrhnuté tak, aby vyvolalo úžas. V paláci stála navyše 37-metrová bronzová socha Nera, ktorú zdobili zlaté pláty a vzácne kamene. Aby dokázal financovať túto excentrickú stavbu, uvalil na Rimanov obrovské dane a rôzne príspevky museli do Ríma putovať aj z odľahlých provincií a od rímskych spojencov.
Ľudia si mysleli, že vyvolal požiar zámerne, no našli sa noví vinníci – kresťania
Aby Nero zahladil stopy, obvinil z požiaru náboženstvo. Začal prenasledovať stúpencov muža menom Kristus. Všetkých kresťanov verejne popravoval hrozivým spôsobom, až s nimi aj samotní Rimania súcitili. Tento moment odštartoval sériu pokusov o odstránenie cisára Nera. Prvý pokus, ktorý včas odhalili, sa udial v roku 64 n. l. Viedol ho Gaius Piso a zúčastnili sa ho ľudia, ktorí Nera veľmi osobne nenávideli.
Ľudia Nera nenávideli a hanbili sa ho nazývať cisárom aj preto, lebo sa správal, akoby bol najlepší muž v celej ríši. Jeho láska k teatrálnosti už dlhšie hanobila mužnosť Rimanov, ktorých súhlas Nero potreboval na to, aby mohol vládnuť. Nero si to uvedomil, a tak dostal šancu zamyslieť sa nad tým, ako získať späť podporu senátu. Túto veľkorysú možnosť však premrhal.
Nepochopený divadelník Nero
Nerovou vášňou bolo odjakživa javisko, no narodil sa do cisárskej rodiny, a tak ho vychovávali ako vojenského panovníka. Divadelné hry sa v tom čase považovali za nízku formu umenia, ba spoločnosť dokonca stigmatizovala hercov ako ľudí bez cti. Agrippina Nerovi počas svojho života zakazovala zúčastňovať sa týchto podujatí, no po jej smrti stratil akékoľvek zábrany. Usporiadal teda juvenálske hry, grécky divadelný súboj.
Tento čin šokoval celú spoločnosť, avšak nie preto, že by prebehli, ale preto, že aj samotný Nero počas nich vystúpil. Verejnosť neprizvali, iba blízkych a spoločníkov, ktorí museli Nerovmu vystúpeniu tlieskať a obdivovať ho. Po jeho úspechu ich organizoval pravidelne a nazval ich „Päťročné hry“, čo Rimania považovali za absolútnu hanebnosť. Nikto sa však cisárovi nedovážil povedať pravdu.
Išlo tak o ďalší dôvod postaviť sa proti Nerovi a odstrániť ho, pretože vzdať sa javiska maximálne odmietal. Ďalšie pokusy o jeho odstránenie sa valili na pravidelnej báze. Všetkých odhalených dával popraviť, pričom filozofa Senecu donútil k samov*ažde. Na jeho prípade sa rýchlo ukázalo, ako sa mladý človek môže ľahko stať megalomaniakom, ktorý si myslí, že môže všetko.
Za zmienku stojí tiež to, že Nero bol hrozný spevák. Mnohých ľudí nútil počúvať jeho falošný spev a sledovať celé predstavenia. Niektorí údajne predstierali smrť, aby sa vyhli jeho vystúpeniam. Všetky tieto činy spojené s divadlom však prekryla až tragická smrť jeho manželky Poppey, o ktorej sa hovorilo, že ju z*bil kopaním, keď bola tehotná.
Nero sa vydal na turné po Grécku
Posledné dva roky Nerovej vlády sprevádzalo poníženie rímskej elity, keď sa rozhodol vydať na turné do Grécka, kde nútil obyvateľov zúčastniť sa jeho hier. Kým predvádzal svoje výkony, zveril vládu nad Rímom do rúk bývalého otroka Heliusa. Senátorom dal na výber – buď budú poslúchať rozkazy bývalého otroka, alebo sa môžu rozlúčiť so svojím životom.
Rímskemu ľudu už stačilo, a tak sa začala vzbura presne na výročie od smrti Agrippiny, keď Vindex, guvernér Gálie, zapojil do celej udalosti svoje légie. Nenávidel Nera za to, že vystupuje v gréckych hrách, ale aj pre jeho divoké v*ažedné sklony. Povstanie sa rýchlo rozšírilo do Hispánie, kde sa za cisára vyhlásil generál Galba, ale aj do Luzitánie, kde dostal konečne Otho šancu na svoju pomstu za Poppeu.
Nero sa o vzbure dozvedel a poslal svoje oddané germánske légie, aby bojovali proti rebelom. Germáni vyhrali a Galbove vojská neprežili. Nero mohol už navždy vyhrávať na lýre, no spravil zásadnú chybu. Dopočul sa o klebetách, že germánske légie by údajne radšej podporili svojho generála na tróne ako samotného Nera. Cisára to náramne vydesilo, čo sa rýchlo rozšírilo po celom Ríme.
Jeho pretoriánska garda ho okamžite opustila. Nero sa tak obrátil na Senát, ktorý však už vyhlásil za verejného nepriateľa. Vindex sa postavil proti Nerovi a po jedinej prehranej bitke utiekol. Podľa dostupných údajov sa ukrýval vo vile jedného zo svojich oslobodencov pri Ríme, kde si nakoniec v beznádeji a hanbe siahol na život.
