Naša nedávna história obsahuje kopu nešťastí. Druhá svetová vojna a zverstvá spojené s ňou patria medzi najhoršie z nich. Masové vyvražďovanie rás, hromadené zbrojenie a nekonečné zástupy zotročených ľudí. Desiatky miliónov ľudí stratili svoje životy buď na fronte, v bombardovaných mestách, v koncentračných alebo pracovaných táboroch. Pracovný tábor alebo gulag bol miestom, kam sovietsky zväz od rokov 1920 až 1950 posielal svojich väzňov na nekonečnú prácu a pomalú smrť.

V období najvyššej moci výstredného diktátora Josifa Stalina sa gulagy vyskytovali na území ZSSR v približnom počte 1000 až 2000. Treba poznamenať, že nie všetky tieto tábory boli aktívne zároveň, keďže gulagy mohli byť väčšie, menšie a mohli vznikať a zanikať v priebehu krátkeho času. Do gulagu mohol byť privedený hocikto.

Ukradol si kus pečiva? Zle si sa pozrel na pohlavára štátu? Neprišiel si do práce? Náhodou si povedal niečo zlé o štáte? Mal si nejaké spojenie so západným svetom? Dezertoval si z armády? Hocikedy si po teba prišli páni v čiernom, nedali ti šancu ani dopiť kávu a už ťa balili s tým, že ideš s nimi. Takto sa do gulagu dostávala kopa nevinných, ale aj skutočne vinných ľudí.

Vrahovia, podvodníci a iné zlovestné osoby sa v gulagoch miešali a vytvárali zmes väzňov, ktorí museli zápasiť o prežitie nielen v hrôzostrašných podmienkach, ale aj medzi sebou. Cez gulagy prešli desiatky miliónov ľudí. Tak je namieste spýtať sa otázku: ako vyzeral bežný deň obyčajného väzňa v takomto pracovnom tábore?

Nečakaný odchod a smer gulag

Gulag, alebo po rusky ГУЛAГ, znamenal buď akronym hlavnej správy zodpovednej za starostlivosť o pracovné tábory, alebo prenesený názov pracovného tábora. Väzni často nevedeli, že ich berú rovno sem, no hneď ako boli nahnaní do studených vlakov, bolo im jasné, kam idú. Cesta do gulagu mohla byť takisto nebezpečná ako pobyt v ňom. Či sa cestovalo do známych a obrovských táborov, ako napríklad Perm-36, Vorkutlag, Kolyma, alebo do menších, ako napríklad Abez, Potma a Krasnoyarsk, každý gulag predstavoval takmer istú smrť.

Ako teda prebiehalo zatknutie? Vo väčšine prípadov si po osobu prišla tajná polícia v noci a rovno domov. Tam nášmu modelovému odsúdencovi poprehadzovali celý byt, vyhodili ho z postele, pobalili mu najmenší počet potrebných vecí a už ho ťahali z bytu na ulicu. Tam ho pravdepodobne čakalo auto, do ktorého nasadol, a už sa v spoločnosti tajuplných policajtov viezol smerom k vlaku.

Počas „zatknutia“ dochádzalo k neustálym urážkam a agresia zo strany policajtov, prezývaných taktiež čekisti alebo Čeka, rapídne stúpala. Čeka bol štátny orgán, ktorý reprezentoval zoskupenie ľudí, čo mali bojovať proti revolúcii. V tom zmysle zatýkali, mučili, deportovali a unášali jedného človeka za druhým, často aj nevinného.

Po „zatknutí“ nastával ďalší, ešte krutejší krok. Cesta do gulagu predstavovala dlhú a viac než nepríjemnú cestu do prasknutia naplneným vlakom alebo nákladným autom. Tieto prepravné prostriedky boli často špinavé, polovične funkčné a hlavne hrôzostrašne studené. Cesty do pracovného tábora často viedli cez tundry a zamrznuté pustatiny, kde aj keby človek z vlaku utiekol, tak by na prežitie nemal veľkú šancu.

„Cestujúci“ sa tlačili v preplnených vagónoch bez jedla a bez istoty, kam až idú a kedy dorazia. Cesta mohla trvať aj celé týždne a to najhoršie sa ešte len blížilo.

Vitajte v najstudenšom pekle na Zemi

Po príchode sa nášmu vyziabnutému a pravdepodobne chorému modelovému väzňovi roztvoril pohľad na vysokánske ploty so strážnymi vežami, desiatky mŕtvych a mrazom ohlodaných tiel. Na neustály kolobeh práce a smrti. Desiatky až stovky chudých a chorých ľudí rôzneho veku pobehávali z jedného miesta na druhé, snažiac sa nájsť si niečo, čo by mohli robiť a upokojiť tak dozorcov. Tí boli neustále v pozore.

Náš modelový väzeň by bol okamžite pridaný do chorého davu. Tým by sa automaticky stal pracovnou silou a jeho pobyt by sa začal. Gulag by ho rýchlo zamestnal a prvý deň by strávil v neustálej nervozite a v strachu. Kde sa nachádza? Čo má robiť? Ako bude pokračovať? Okrem podlých pohľadov a výrazov dozorcov by sa prvýkrát stretol s populáciou pracovného tábora. Nevinní chudáci sa miešali s vrahmi a podvodníkmi, ktorí táboru dominovali.

Práve okolo nich sa vytvárali väzenské komunity, v ktorých sa obchodovalo a vyjednávalo, a ak chcel človek prežiť, musel sa do jednej z nich zadeliť. Náš modelový väzeň si pravdepodobne okamžite všimol, že k niečomu takémuto dochádza. Zatiaľ ale nie je čas niečo také riešiť. Po práci mu bolo pridelené miesto na spanie. O to sa musel deliť s obrovským počtom ďalších väzňov tlačiacich sa na pričniach alebo drevených latách poukladaných v budove pripomínajúcej sklad.

Niektoré takéto budovy mali dokonca aj veľkú vymoženosť, konkrétne malú piecku, pri ktorej sa mohli väzni zohrievať. Dreva ale nebolo primnoho a väzenská populácia každým dňom kolísala. V gulagu dochádzalo každodenne k stovkám úmrtí, no zároveň sa počet väzňov obnovoval príchodmi ďalších vlakov.

Približne o desiatej večer sa v tábore zhasínajú svetlá a náš modelový väzeň sa ukladá na pričňu. Z nechutnej a mláku pripomínajúcej večernej polievky veľa nezjedol, suchého a stvrdnutého krajca chleba sa takmer ani nedotkol.

Gulag a mrazivé ráno

Počas noci sa nášmu modelovému väzňovi do omrznutých uší dostali rôzne šepoty o dohodách, prosby a kliatby, nadávky a výdychy, snažiace sa rozohriať ruky svojho vlastníka. Prvé sirény odznievali už o nejakej pol piatej ráno. Kostnatí väzni rýchlo vyskakovali zo svojich obydlí, pretože ak by nevstali, tak ich vedľa ubytovacej jednotky čakali dozorcovia pripravení spraviť im zo života ešte väčšie peklo. Náš modelový väzeň v noci nezaspal, podobne ako v prípade veľkého množstva iných väzňov.

O piatej boli všetci väzni gulagu už postavení na hlavnej „ulici“ tábora, kde ich dozorcovia počítali jedného za druhým. Ak niekto chýbal, nastalo hľadanie a ak bol chýbajúci väzeň nájdený, nastával tvrdý fyzický trest. Veľakrát sa ale stalo, že väzňa nakoniec našli buď mŕtveho, alebo jednoducho neschopného hocijakej aktivity. V tom prípade bola osoba nechaná na mieste, kde bola nájdená.

O pol šiestej sa podávali raňajky. Tie pozostávali znova z vodnatej polievky a malého krajca suchého chleba. Miniatúrne prídely jedla znamenali, že väzni boli podvyživení, chorí a slabí. Náš modelový väzeň by si v tomto čase uvedomil, že musí niečo jesť. Rôzni vrahovia a iní podlí väzni si navzájom kradli jedlo, a tak dochádzalo k neustálym konfliktom.

Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane