V dejinách svetovej kinematografie existuje len málo projektov, ktoré by boli opradené takou tragédiou, ambíciami a politickou represiou ako poľský sci-fi epos Na striebornom glóbuse (Na srebrnym globie). Legendárny poľský režisér Andrzej Żuławski (známy hlavne svojou psychologickou filmovou drámou Possession) sa v polovici 70. rokov pokúsil o niečo neslýchané – vytvoriť filozofickú vesmírnu odyseu, ktorá by vizuálne aj myšlienkovo prekonala majstrov svetového filmu Kubricka a Tarkovského.
Výsledkom je film, ktorý dnes poznáme len ako fascinujúce torzo, „rešeto“ poskladané z kúskov, ktoré prežili zásah komunistickej moci. Snímka sa síce dá pozrieť, no nie je úplne kompletná. Niektoré jej diely boli navždy rozdrvené komunistickou ťarchou, no tvorcovia aj tak našli spôsob, ako dielo dotvoriť akurát tak, aby sa jeho obsah dal pochopiť. V tomto článku sa pozrieme na to, ako vznikal, zanikal a zas ožíval film Na striebornom glóbuse.
Ambícia, ktorá nemala obdobu
Keď sa Żuławski v roku 1975 vrátil z Francúzska do rodného Poľska, mal status medzinárodne uznávaného vizionára. Rozhodol sa sfilmovať „Mesačnú trilógiu“ svojho prastrýka Jerzyho Żuławského. Nešlo o bežné sci-fi s lasermi a mimozemšťanmi. Mal to byť hlboký antropologický a náboženský prieskum ľudstva – ako v prípade Vesmírnej odysey od Kubricka, ktorá sa však zameriavala skôr na technologický pokrok.
Dej sleduje skupinu astronautov, ktorí uniknú zo skazenej Zeme, aby založili novú civilizáciu na cudzej planéte podobnej našej. Sledujeme ich pád do barbarstva, vznik nových mýtov, náboženského fanatizmu a nekonečný kolobeh násilia.
Produkcia bola na tú dobu gigantická. Štáb cestoval od kaukazských hôr cez púšť Gobi až po pobrežie Baltského mora. Kostýmy boli bizarné a nadčasové, kamera dravá a dynamická. Drvivá väčšina snímky pritom používa point of view uhol kamery – čiže vidíme dianie z pohľadu kamery, ktorú majú na sebe postavy umiestnené. Żuławski vytvoril svet, ktorý pôsobil špinavo, hmatateľne a desivo reálne.
Keď umenie narazí na ideológiu
V roku 1977, keď bol film hotový približne na 80 %, zasiahla ruka moci. Janusz Wilhelmi, novovymenovaný poľský minister kultúry a horlivý straník, nariadil okamžité zastavenie prác. Oficiálnym dôvodom boli vysoké náklady, no v skutočnosti išlo o čistú ideologickú cenzúru. Komunisti vo filme videli nebezpečné metafory o slobode, totalite a náboženskom odpore.
Príkaz bol krutý: film nielen zastaviť, ale aj zničiť negatívy, kostýmy a kulisy. Żuławski bol nútený opustiť krajinu so zlomeným srdcom a v presvedčení, že jeho životné dielo navždy zmizlo v prepadlisku dejín.
Zázrak v strižni
K zničeniu materiálu našťastie v úplnosti nedošlo. Členovia štábu a verní pracovníci filmových ateliérov riskovali slobodu a tajne ukryli časti negatívov v súkromných bytoch a pivniciach. Po páde najtvrdšej línie cenzúry v roku 1986 sa Żuławski k materiálu vrátil.
Zistil však, že kľúčové scény (asi pätina filmu) nenávratne chýbajú. Scenár bol rozbitý, kontinuita narušená. Namiesto toho, aby sa pokúsil chýbajúce pasáže dotočiť (čo by po desiatich rokoch s prestarnutými hercami nebolo možné), zvolil radikálne riešenie.
Do výsledného filmu vložil zábery z modernej Varšavy konca 80. rokov – rušné ulice, parky, eskalátory. Pod tieto civilné zábery sám nahovoril komentár, v ktorom vysvetľuje, čo sa v chýbajúcich scénach malo diať. Takto vznikla netradičná a veľmi originálna spleť audiovizuálnych vnemov, ktoré filmu dodávajú ešte väčší priestor na zamýšľanie sa.
Film Na striebornom glóbuse ako pripomienka doby
Tento „rešetový“ formát dodal snímke unikátnu, takmer až posvätnú auru. Keď sa film v roku 1988 premietal na festivale v Cannes, kritici boli v šoku. Sledovať Na striebornom glóbe nie je bežný filmový zážitok. Je to fyzicky i mentálne náročný proces. Kamera sa zmieta v kŕčoch, herci podávajú takmer hysterické výkony a filozofické monológy sa javia ako veľmi husté a nekompromisné.
Vizuálna stránka filmu predbehla svoju dobu o celé desaťročia. Estetika „použitého vesmíru“, ktorú neskôr preslávili Hviezdne vojny alebo Votrelec, je tu dovedená do extrému. Vidíme rituály novej rasy „šarkanov“ (pôvodných obyvateľov planéty) a krvavé bitky, ktoré pôsobia ako stredoveké peklo prenesené na inú planétu.
Čo mohlo byť, ale nie je
Otázka „čo by bolo, keby“ zostáva visieť vo vzduchu. Ak by sa film dokončil v roku 1977, európske sci-fi mohlo dominovať svetovému trhu úplne iným spôsobom. Mohli sme mať intelektuálnu protiváhu k americkým blockbusterom. Namiesto toho nám zostalo svedectvo o tom, ako totalitný režim dokáže zmrzačiť umenie. Nedá sa však povedať, že by ho zmrzačil kompletne. Počas najväčších represií predsa len vždy vzniká najlepšie umenie.
Dnes je Na striebornom glóbe kultovou záležitosťou. Je to film o zlyhaní človeka. Nielen v príbehu o osídľovaní novej planéty, ale aj v realite jeho vzniku. Hoci v ňom chýbajú obrazové časti, jeho myšlienková sila zostáva neporušená. Je to monumentálna troska, ktorá aj vo svojej neúplnosti žiari jasnejšie než väčšina súčasných veľkofilmov. Celý film si vieš pozrieť aj na YouTube.
