Muž s kinoaparátom
Vraciame sa do ruskej montážnej školy, v ktorej sa v druhej polovici dvadsiatych rokov odohrávali experimenty so strihom a filmovým jazykom. Jedným z najextrémnejších tvorcov tejto „školy“ bol ruský režisér a teoretik Dziga Vertov.
Ten hlásal, že film by sa mal zbaviť hocijakej dramatizácie, hocijakého scenára a tvorca by si mal vystačiť so zábermi obyčajnej reality, ktoré pozliepa „montážou“, a vytvorí tak dokonalý film.
Jeho najznámejším a najvplyvnejším filmom je Muž s kinoaparátom z roku 1929. Tu Vertov naplno uplatňuje svoje teórie a predvádza film postavený čisto zo záberov života v uliciach a tvorby filmu. Vertov vo filme vytvára paralely medzi životom obyčajného robotníka a filmára. Sledujeme prácu más, ale aj komorné strihanie filmových záberov. Muž s kinoaparátom sa dá kategorizovať ako experimentálna „mestská symfónia“, čo sú filmy postavené na sledovaní „pulzu“ mestského života.
Vertov experimentuje s formou a vytvára vizuálnu poéziu postavenú na základoch ruskej montážnej školy. Objavujú sa tu náznaky vizuálnych efektov, Vertov natáča z vozov, zo striech, strihá na seba obrazy, ktoré spoločne vytvárajú nevidené asociácie. Muž s kinoaparátom je veľkolepý dlhometrážny experiment, ktorý (podobne ako Krížnik Potemkin) ovplyvnil celý rad dôležitých režisérov ďalšej generácie.
Krstný otec
Kto nepozná Krstného otca? Legendárna mafiánska adaptácia z roku 1972 od režiséra Francisa Forda Coppolu je dnes jedným z najkultovejších filmov všetkých čias. Je to jeden z mála filmov, ktorý si takýto status získal a za svojho času bol aj vrcholne úspešný. Druhá časť bola možno ešte úspešnejšia. Dokonalé obsadenie, hudba, moderná réžia a scenár napísaný samotným autorom predlohy Mariom Puzzom.
Nemôžeme ale povedať, že jeho natáčanie bolo jednoduché. Producenti sa museli potĺkať so skutočnou mafiou a mnohými zakročeniami z najvyšších miest spoločnosti. Nikto Coppolovi neveril, že dokáže tento film natočiť a spraviť z neho trhák. Seriál The Offer tieto udalosti krásne dramatizuje.
Coppola to všetko ale pretrval a natočil dielo, ktoré sa navždy zapísalo do dejín kinematografie. Ďalším z jeho diel s podobným, možno ešte zvláštnejším priebehom produkcie filmu je ultimátny vojnový film Apokalypsa.
Coppola Krstným otcom svetu ukázal, že autorský a umelecky hodnotný film môže byť aj finančne úspešný. Natáčanie tohto filmu bol jeden veľký risk a vzopretie sa štúdiovému systému, ktoré všetkým zúčastnením eventuálne vyniesol obrovský balík peňazí a vytvoril kultúrny fenomén. Najvplyvnejším aspektom Krstného otca bol asi Coppolov prístup, revitalizujúci dôveru hollywoodskych filmových štúdií vo veľké autorské projekty.
Občan Kane
Najprv si povieme o dôležitej postave dejín filmu Orsonovi Wellesovi. Ako mladý a talentovaný divadelný režisér a všeobecne dramatický umelec sa potĺkal mnohými povolaniami, až sa jedného dňa dostal do rozhlasu a započal vysielanie adaptácie klasického sci-fi románu Vojna svetov.
Poslucháči rozhlasovej hry vo Wellesovom vedení zostali kompletne odzbrojení. Mnohí si mysleli, že vážne došlo k útoku mimozemšťanov na Ameriku. Wellesova sláva začala stúpať. Potom si to všimlo jedno z amerických filmových štúdií a pozvali Wellesa do Ameriky. Po nejakom čase strávenom dohadovaním sa došli obe strany k dohode. Welles podpísal zmluvu na dva filmy, v ktorých by mal kompletnú umeleckú slobodu a kontrolu. Bol z neho filmový režisér.
Jeho prvý film Občan Kane z roku 1941 sa okamžite zapísal do dejín kinematografie. Welles nemal s filmom žiadne skúsenosti, čo ale jeho neochvejná kreativita zužitkovala a pustila sa do inovatívnych riešení filmárčiny. Netradičný nelineárny scenár, inovatívne kamerové techniky a netradičné riešenia prostredí robili z Občana Kana jeden z najmodernejších filmov, ak nie najmodernejší film tých čias.
Z Orsona Wellesa bola okamžite hviezda, ktorá však začala aj kvôli filmovým štúdiám kreatívne kolísať. Dnes je Občan Kane pokladaný z jeden z najlepších filmov všetkých čias. Vplyv inovatívnej réžie a nelineárneho spôsobu rozprávania filmového príbehu zmenil spôsob, akým režiséri k svojim dielam pristupovali. Všetko zostalo otvorenejšie, avšak sofistikovanejšie. Vznik Občana Kane dramatizuje netflixovský film Mank.
Zlodeji bicyklov
Podobne ako pri nemeckom expresionizme, aj taliansky neorealizmus a jeho stopy môžeme sledovať vo filmoch dnešnej doby. Hnutie sa vynorilo koncom druhej svetovej vojny, keď sa Taliansko ocitlo v zbúraných mestách a všadeprítomnej chudobe. Štúdiá boli zničené, a tak museli tvorcovia vyraziť do ulíc. Tu nachádzali iba depresiu a nešťastie, čo sa odzrkadľovalo aj vo filmových príbehoch.
Neorealistické filmy boli ikonické tým, že zobrazovali neprikrášlenú realitu, inšpirovanú čistou skutočnosťou, s minimom vyučených hercov. Medzi dôležité filmy tohto hnutia patrí Umberto D., Rím otvorené mesto a mnoho ďalších, avšak pre tento zoznam vyberáme dielo Zlodejov bicyklov, film z roku 1948 od režiséra Vittoria De Sicu.
V jednoduchosti, bez spoilerov, film rozpráva príbeh obyčajného muža, ktorý má svoj bicykel a používa ho na všetko. Bez neho nemôže existovať. Eventuálne mu ho niekto z mestských ľudí ukradne a on nemá ako pokračovať ďalej. Obyčajný príbeh podávajúci silnú emocionálnu výpoveď danej doby.
Vplyv neorealizmu je citeľný aj v moderných filmoch. Či už keď sa tvorcovia rozhodnú zobrazovať bežnú realitu, nedramatizujú, neprikrášľujú, čo je väčšinou spájané s filmami nižšieho rozpočtu a filmovým realizmom. Ďalej v natáčaní z ručnej kamery alebo využívaní prírodného svetla. Neorealizmus inšpiroval vznik mnohých ďalších kľúčových filmových hnutí, ako napríklad Francúzska nová vlna.
Na konci s dychom
Francúzska nová vlna bola reakciou francúzskych filmových kritikov a novinárov na sterilnú a nudnú francúzsku filmovú produkciu päťdesiatych rokov minulého storočia. Títo novinári sa eventuálne stali samostatnými režisérmi, ktorí odmietali stanovené normy a natáčali filmy inšpirované štýlom talianskeho neorealizmu. Zobrali ručné kamery a vyrazili do ulíc.
Jedným z týchto režisérov bol aj Jean-Luc Godard, asi najväčší experimentátor z davov francúzskych mladých tvorcov. Jeho najznámejším filmom definujúcim prístup francúzskej novej vlny je film Na konci s dychom s Jeanom-Paulom Belmondom v hlavnej úlohe z roku 1960.
Podobne ako pri talianskom neorealizme tu ide o natáčanie mimo štúdia, v uliciach. Godard ale k tomu pridáva experimentáciu s formou a strihom. Na konci s dychom popularizovalo použitie techniky „jump cuts“, keď je kontinuálny záber prestrihnutý na niekoľko častí, čo vytvára trhavý efekt, čo zas filmu dáva chaotickú energiu a rytmus reflektujúci atmosféru mládeže žijúcej vo Francúzsku šesťdesiatych rokov. Išlo o vyzdvihnutie nízkorozpočtovej filmárčiny, ktorá filmy ovplyvňuje dodnes.
Stalker
Asi najznámejší ruský režisér Andrei Tarkovsky za sebou zanechal veľkolepú, no aj tak veľmi intímnu zbierku diel. Podľa mnohých filmových kritikov, teoretikov a tvorcov sa jeho filmy najviac približujú k dokonalej vizuálnej poézii. Jeho najdôležitejším a najznámejším filmom je Stalker z roku 1979.
Komorný sci-fi film odohrávajúci sa v „zóne“ je naplnený pomalými a zádumčivými zábermi, filozofujúcimi dialógmi a kopou posolstiev. Tarkovského natočenie tohto filmu skoro stálo život a dodnes sa polemizuje, či nezomrel práve kvôli nemu. Natáčalo sa totiž v opustených chemických závodoch, ktoré komplikovali produkciu filmu a ohrozovali zdravie štábu.
Stalker je dokonalým príkladom filmovej poézie alebo takzvaného „slow cinema“, čo je termín, ktorý sa dodnes využíva pri dlhších a pomalších dielach. Aj zvyšok Tarkovského filmov sa vyznačuje týmto prístupom, a vďaka tomu je oslavovaný ako jeden z najoriginálnejších a najvplyvnejších režisérov všetkých čias.
Dalo by sa pokračovať aj ďalej. Mohli by sme hovoriť o ďalších nemých filmoch ako Intolerancia alebo autorských dielach ako Siedma pečať a Satanské tango. Jurský park, Bladerunner, Pán prsteňov, Avatar a ich inovácie vo vizuálnych efektoch by sa do zoznamu mohli dostať taktiež. Zatiaľ ale končíme a dúfame, že ste z týchto filmov videli aspoň polovicu. Ak nie, rýchlo to treba napraviť!
