Pakistan je piata najľudnatejšia krajina sveta a po Indonézii je taktiež druhou najľudnatejšou moslimskou krajinou sveta. Ulice jeho miest sú takmer do prasknutia preplnené životom, ktorý nie je vždy dôstojný. Mnoho ľudí sa nachádza v chudobe, deti sú často odsúdené na život bez domova.

Láhaur je jedným z takýchto miest. V roku 2009 mal Láhaur 10 miliónov obyvateľov, čo z neho robilo druhé najväčšie mesto štátu. Dnes sa pozrieme na vraha s menom Javed Iqbal, ktorý v tomto meste spáchal v priebehu jedného roku približne 100 vrážd.

Ku všetkým svojim vraždám sa v roku 1999 priznal. Prečo? Je namieste myslieť si, že toho mal jednoducho dosť. Miestna polícia naňho vydala zatykač a Pakistan sa ponoril do najväčšieho honu na vraha v histórii krajiny. Motív jeho vrážd sa taktiež stal kontroverzným bodom.

Nebolo to z psychopatického pokušenia alebo pomsty nejakému príbuznému, ako to veľakrát býva. Javed Iqbal sa chcel pomstiť celému národu a hlavne polícii. Podľa neho to bol práve nefunkčný systém spravodlivosti, čo pripravil o život jeho matku. V istom zmysle vykonával Javed Iqbal svoju deformovanú verziu spravodlivosti.

V meste Láhaur mizlo veľa detí neustále. Niekto bol na listine nezvestných nonstop. Javed Iqbal sa cítil iritovaný pravdepodobne aj týmto. Jeho list s priznaním vrážd sa okamžite dostal do smetného koša, pretože polícia sa domnievala, že ide o hoax. Istým spôsobom mal Javed Iqbal pravdu.

Polícia sa o neho nestarala, avšak eventuálne poslal priznanie miestnemu časopisu, čo nemohlo byť len tak zmietnuté zo stola. Toto je príbeh Javeda Iqbala, „najúspešnejšieho“ sériového vraha Pakistanu a celého sveta. Jeho prípad je jednou z najväčších tragédií, aké kedy Pakistan postihli.

Kto bol Javed Iqbal?

Javed Iqbal sa narodil v roku 1956 do bohatej rodiny v Láhaure. Jeho otec bol veľký podnikateľ, a tak sa Javed nikdy nemusel báť o peniaze. Vždy bolo oňho aj o jeho 7 súrodencov dobre postarané. Keď sa mladý Javed rozhodol ísť študovať, jeho otec preňho kúpil nie jednu, ale rovno dve vily, aby v nich mohol prebývať.

Javed mohol začať s akýmkoľvek nápadom na podnikanie a jeho otec by ho zastrešil. Prvým podnikaním, ktorým sa Javed zaoberal, sa stalo odlievanie kovu. Vďaka podpore zo strany otca mohol zamestnať skupinu mladých bezdomovcov, čo s ním žili vo vile, kde preňho aj pracovali. Týmto štýlom sa niesol Javed naprieč zvyškom svojho dospelého života.

„Zamestnanci“ sa neustále menili, Javedove vily a jeho biznis naďalej stáli. Vďaka vizáži víl sa Javed nemusel najprv starať o to, že ho z niečoho upodozrievali. Tí bohatší boli v Pakistane jednoducho menej problémoví. Polícia sa o nich nestarala. Napriek tomu si získaval pozornosť svojho okolia faktom, že dospelý muž zamestnával kopu mladých chlapcov a prezýval ich „moji chlapci“.

Túto bandu chlapcov bolo možné často vidieť, ako jazdia naprieč mestom v drahých autách od starého Iqbala. Všetci v meste tušili, že za stenami víl sa odohráva niečo nekalé, avšak Javed Iqbal mal status a bohatstvo, niečo, čo väčšina obyvateľov mesta Láhaur nemala. Aj napriek tomu, že bol jasným pedofilom, ho štátna spravodlivosť zatiaľ nechala na pokoji.

Polícia a Javed Iqbal