Lenivosť zvyčajne nepatrí medzi vlastnosti, ktorými sa ľudia radi chvália. Často ju spájame s premárnenými príležitosťami, odkladaním povinností či zbytočnými problémami. Občas však zohrá úplne inú úlohu. Niekedy práve neochota niečo riešiť, niekam ísť alebo konať okamžite vedie k nečakane šťastnému výsledku.
Na Reddite sa ľudia podelili o príbehy, v ktorých im lenivosť, prokrastinácia alebo obyčajná nechuť niečo urobiť doslova zachránili peniaze, zdravie či nervy. Toto sú tie najzaujímavejšie z nich.
1. Raz mi počas sviatku zavolal šéf. V tom čase som už prijal ponuku od konkurenčnej firmy, no keďže sa mi s ním nechcelo doťahovať, ešte som mu neoznámil, že odchádzam. Odkladal som to do posledného možného momentu, a keď som v ten deň zbadal na displeji jeho meno, povedal som si, že dnes mu to už fakt musím povedať. Nestihol som. Dal mi totiž okamžitú výpoveď a ako kompenzáciu som dostal štedré odstupné. Keby som neotáľal, nedostal by som ani cent.
2. Pri hľadaní práce som dostal dve schopné ponuky. Jednu od mojej vysnívanej firmy, pre ktorú by som sa musel presťahovať, a druhú od menšej miestnej firmy, ktorá ale ponúkala relatívne dobré podmienky. Keďže som vôbec nemal chuť investovať peniaze a energiu do sťahovania, prijal som tú druhú. A dobre som urobil. O pár mesiacov neskôr totiž mojej manželke diagnostikovali nádor na mozgu. Keby som sa odsťahoval do zahraničia, nemohol by som byť pri nej, keď ma najviac potrebovala.
3. Môj priateľ prerobil izbu na prízemí nášho domu, aby sme ju mohli začať používať ako spálňu. Ani jeden z nás sa ale akosi nemal k tomu, aby do nej nanosil veci, takže sme zatiaľ stále spávali v menšej izbe na poschodí. Vďakabohu za to, pretože do nášho domu raz v noci napálilo auto a prerazilo stenu našej „novej spálne“. Keby sme tam spali, určite by sme neobišli bez zranení.
4. Pracovala som na plný úväzok, dokončovala vysokú a sama sa starala o dcéru. V určitej fáze som dospela do momentu, keď som už skrátka nevládala. Vyhorela som. Zo školy mi už ostávalo len jediné, napísať dizertačnú prácu. Absolútne som na to nemala mentálne ani fyzické kapacity, takže som to odsúvala, odsúvala a odsúvala… až sa jedného dňa škola rozhodla pozmeniť náš program. Už viac nevyžadovali dizertačnú prácu. Titul som teda dostala len na základe práce počas prednášok.
5. Mal som ísť kamarátovi na svadbu. So skúšaním obleku som čakal do poslednej chvíle. Po prvé preto, že bol škaredý ako noc, a po druhé preto, že ho dizajnovala nevesta osobne a mal ma stáť neuveriteľných 1 250 dolárov. Nakoniec som ho neochotne vyzdvihol a zaplatil, ledva dva týždne pred svadbou.
A čo sa nestalo? O pár dní neskôr mi ženích písal, že svadba sa ruší, lebo ho nevesta podvádzala. Keďže som stihol 30-dňové okno na vrátenie tovaru, podarilo sa mi dostať peniaze za ten ohavný oblek späť. Ostatní svedkovia také šťastie nemali.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
