S jeho príbehom si sa mohol stretnúť napríklad aj v oscarovom filme Revenant: Zmŕtvychvstanie z roku 2016. Lovec, stopár a dobrodruh Hugh Glass patrí k legendárnym postavám americkej histórie, pričom do povedomia sa zapísal hlavne tým, že dokázal prežiť ťažké zranenia spôsobené útokom medveďa a následne aj krutosť americkej divočiny.
Na jeho život sa nalepilo mnoho neoverených tvrdení, mýtov a klebiet, pričom historici sa dodnes nemôžu presne zhodnúť, čo je v jeho prípade pravda a čo len výmysel ľudí, ktorí sa snažili jeho príbeh prikrášliť. V tomto článku sa ti pokúsime priblížiť základné fakty jeho húževnatého boja o prežitie.
Mladík so zmyslom pre dobrodružstvo
Presný dátum narodenia Hugha Glassa nie je známy. Bádatelia sa však domnievajú, že sa narodil okolo roku 1780 alebo 1783 v meste Scranton v americkej Pennsylvánii. Jeho rodičia boli pravdepodobne írskeho pôvodu. O jeho mladosti sa dochovalo len málo. Glass mal údajne odjakživa zmysel pre dobrodružstvo a farmárčenie na rodinnej farme ho príliš nebavilo.
Ako mladík pôsobil ako námorník, avšak loď, na ktorej slúžil, v roku 1816 prepadli piráti na čele s Jeanom Lafitteom. Ten Glassa zajal, a hoci ho spočiatku plánoval popraviť, napokon ho prinútil, aby sa k nim pridal. Glass sa tak proti svojej vôli musel podieľať na pirátskych prepadoch, rabovaní a vraždení.
Po dlhých dvoch rokoch sa jemu a ešte jednému mužovi naskytla príležitosť utiecť. Obaja muži sa jej chopili a doplavili sa na breh texaského Galvestonu. Pravdepodobne nejaký čas v tejto oblasti žili, hoci nemali žiadne zbrane ani zásoby.
Napokon sa vydali viac do vnútrozemia, kde ale padli do rúk Indiánom z kmeňa Pawnee. Glassovho spoločníka Indiáni kruto popravili (zaživa ho upálili), ale jeho ušetrili. Hovorí sa, že život si zachránil svojou odvahou a úctou, ktorú Indiánom preukázal. Keď ho mali popraviť, vytiahol z vrecka škatuľku s minerálom cinabaritom, ktorý si Indiáni veľmi cenili, a ponúkol ju náčelníkovi.
Ten sa teda rozhodol darovať mu život. Bolo mu dokonca povolené, aby s Indiánmi ostal, a údajne s nimi žil niekoľko rokov. Niektoré zdroje uvádzajú, že sa zamiloval do ženy z tohto kmeňa a napokon si ju vzal za manželku. Toto tvrdenie ale nie je možné potvrdiť.
Na love bobrov
Po nejakom čase sa ale Glass rozhodol Indiánom utiecť a pridal sa k výprave generála Williama Henryho Ashleyho. Ten práve zháňal zhruba sto mužov, aby sa s nimi vydal na lov bobrov v Južnej Dakote, s ktorých kožušinami vtedy prebiehal výnosný obchod. Glass sa k nemu pripojil zrejme okolo roku 1823.
Lovenie bobrov nebola žiadna prechádzka ružovou záhradou. Tejto práce sa mohli chopiť len schopní a silní muži, ktorí si na ceste museli poradiť s krutou prírodou, ale aj s nepriateľskými indiánskymi kmeňmi.
Najväčšie problémy im robili bojovníci z kmeňa Arikara, ktorí na lovcov často útočili a zanechávali za sebou mŕtvych. Glass a jeho skupina sa tiež stali terčom jedného z týchto útokov, pričom samotný Glass bol zranený šípom do nohy. Zranenie však podľa všetkého nebolo vážne.
Po niekoľkých týždňoch sa skupina presunula do obchodnej stanice s kožušinami Fort Kiowa. Tu nechali zranených, doplnili zásoby a plánovali sa vydať na ďalší lov. Hoci mal Glass zranenú nohu, rozhodol sa vyraziť s nimi. Dali sa smerom na západ, popri rieke Grand.
Desivý útok medvedice
Pri príprave na lov ale Glass vyrušil medvedicu s dvomi mláďatami. Medvedica na lovca okamžite zaútočila, zdvihla ho do vzduchu, rozhrýzla mu mäso, zlomila nohu a labami spôsobila ďalšie ťažké zranenia.
Glassovi prišli na pomoc jeho kolegovia a spoločnými silami sa im medvedicu podarilo zabiť. Zranenému lovcovi pomohli, ako len vedeli. Obviazali mu rany, ale usúdili, že Glass neprežije. Vytvorili mu drevené nosidlá a snažili sa ho niesť so sebou, ale ich postup sa tým až príliš spomalil. Rozhodli sa preto ponechať s Glassom dvoch mužov. Tí mali pri ňom ostať, kým nezomrie, a potom ho pochovať. Veliteľ im za to prisľúbil nemalý peňažný obnos.
Ako dobrovoľníci sa prihlásili John S. Fitzgerald a mladík Bridges, ktorý je pravdepodobne totožný s neskorším významným stopárom Jimom Bridgerom. Zvyšok skupiny odišiel po plánovanej trase a v divočine ostali len Glass jeho dvaja spoločníci. Vykopali mu hrob a čakali, kým naposledy vydýchne. Lenže to sa nestalo. Glass mal síce veľmi vážne zranenia, ale na druhý svet sa podľa všetkého nechystal.
Ubehli tri dni a Fitzgeraldovi dochádzala trpezlivosť. Glass mal síce horúčku a nebol pri vedomí, ale srdce mu stále bilo. Fitzgerald sa napokon rozhodol, že ho nechajú napospas divočine s tým, že aj tak čoskoro zomrie. Bridger nesúhlasil, ale Fitzgerald ho presvedčil. Neskôr sa objavila domnienka, že muži Glassa opustili kvôli tomu, že sa obávali útoku Arikarov. Nech je, ako chce, napokon Glassa nechali jeho osudu.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
