4. Celý svoj život pracujem s deťmi v pubertálnom veku a už som videl rôzne podoby duševných ochorení. Tento študent bol však iný. Nazvime ho Emil, i keď to nebolo jeho skutočné meno. Dodnes nechápem, prečo bol vlastne populárny. Nebol charizmatický, nechodil na párty, nevenoval sa žiadnemu športu, nemal výnimočný (alebo aspoň nejaký) zmysel pre humor a rozhodne nebol stelesnená dobrota.
Vždy si vytipoval nejakého rovesníka, zasypal ho kamarátskou náklonnosťou a následne ho využíval vo svoj prospech. Potom si vybral učiteľa, ktorého trýznil. Napríklad slovenčinára, ktorému odovzdal veľmi špecifickú esej. „Fiktívna“ postava s podobným menom ako Emil sa v nej vkradla do domu učiteľa, ktorý mal rovnakého psa ako daný slovenčinár. Veľmi kvetnato opísal, ako daného psa m*čil.
Keď kvôli tomu skončil v riaditeľni, Emil poslal svojho „poskoka“ – spolužiaka, ktorého mal aktuálne omotaného okolo prsta – aby sa ho pred učiteľom zastal. Zastať sa ho mal tak, že sa slovenčinárovi povyhráža, že mu vypáli dom. To nedopadlo práve najlepšie a daného študenta podmienečne vylúčili. Dnes už je Emil dospelý. Netuším, kde je a čo robí, ale každých pár mesiacov si googlim jeho meno. Som totiž presvedčený, že raz na mňa vyskočí nejaký kriminálny prípad, v ktorom bude figurovať.
5. Stretli sme sa náhodne na záhradnej párty mojej známej. Ani neviem, čo tam robila – nikto ju poriadne nepoznal. Napriek tomu sa neúprosne snažila ostať centrom pozornosti a využívala na to svoju prácu. Pracovala ako sestrička na novorodeneckom. Keď už sme sa teda „museli“ baviť o jej práci, spýtala som sa, čo má na nej najradšej. Jej odpoveď ma dojala… v tom najhoršom zmysle slova.
Žiadne „mám super kolegov“, „rada pomáham“ alebo niečo s bábätkami. Povedala, že najradšej má ten pocit nadradenosti. A moc. Rozprávala o tom, akú radosť jej robí, keď vidí prvorodičku úplne bezradnú, a to najmä v noci, keď je na oddelení sama a danej matke nemá kto iný pomôcť. Miluje prenášať bábätká s vedomím, že práve drží v rukách niečí celý svet.
V hrdle mi navrela hrča a zrazu som sa cítila veľmi nekomfortne. Videla som, že ostatní sú na tom podobne. Celé to rozprávala s takým slizkým úsmevom na tvári, až mal človek chuť vyškriabať si oči, len aby sa na ňu už nemusel pozerať. Bolo to dávno, no ten úsmev si pamätám dodnes.
6. Moja matka to skrýva veľmi dobre. Potrpí si na svojom zovňajšku, vždy je upravená, je múdra, vtipná a primerane ukecaná, takže sa ľudia v jej spoločnosti cítia dobre. Len my – jej tri dcéry – však vieme, že pod tým všetkým sa skrýva čistá psychopatia. Všetky tri sme boli ukážkové študentky, nikdy sme nerobili problémy, nikto na nás nemal zlého slova.
Napriek tomu si o nás vymýšľala rôzne historky. Že neposlúchame, „rozťahujeme nohy“, prípadne užívame návykové látky. A to všetko rozprávala rovno pred nami, dokonca našim rodinným príslušníkom. Oni jej to žrali – veď aká matka by si vymýšľala takéto veci o svojich vlastných deťoch?! Nuž, naša. Dnes sa s ňou nebavíme, no neprejde mesiac, aby nám niekto z rodiny nezavolal s tým, že by sme jej mali dať ešte jednu šancu. Je to predsa taká úžasná žena a matka…
