Navonok obyčajný otec rodiny, pod zemou mučiteľ žien. Obete zvráteného Nemca museli písať listy, že sa majú dobre

Pri sériových vrahoch sa veľakrát nedá odhadnúť, kde budú útočiť a aké miesto budú považovať za svoj raj. Zlovestné monštrá sa pritom takmer vždy skrývajú za fasádou obyčajného života, čo je na nich to najdesivejšie. Aj obyčajný sused môže v skutočnosti doma prevádzkovať osobné mäsiarstvo – s tým, že mäso nepredáva nikomu inému než sebe a svojim chúťkam.

Podobný príbeh sa ukrýva aj v šokujúcom prípade z Nemecka, ktorý sa odohral rovno pod krásnou a nenápadnou záhradkou pri radovom dome. Pridajme k tomu ešte pokojnú ulicu, spokojných susedov a zdanlivo obyčajné dni, ktoré ubiehajú bez povšimnutia.

Pri pohľade na túto záhradu by málokomu napadlo, že pod zemou je ukryté väzenie. A že zatiaľ čo na povrchu pokračuje bežný život, o pár metrov nižšie niekto márne čaká na pomoc.

Pod pozemkom tohto nemeckého domčeka však existoval ďalší svet. Za priestormi, ktoré mali údajne chrániť pred jadrovou katastrofou, sa nachádzala miestnosť dostupná len cez úzky priechod. Pre človeka uväzneného vnútri však nepredstavoval bunker útočisko. Znamenal izoláciu, závislosť od únoscu a takmer nemožnú cestu späť na povrch.

Rodinný život na povrchu, väzenie pod zemou

Reinstrom sa narodil v roku 1948 a vyučil sa za kožušníka. Oženil sa v roku 1975, mal dcéru a neskôr prevzal kožušnícky obchod svojej matky. Rodinný dom v Rahlstedte obýval s rodinou od začiatku osemdesiatych rokov. Išlo o obyčajný život.

Ľudia okolo neho vnímali iba to, že mal zamestnanie, rodinné zázemie a miesto v bežnom susedskom živote. Idylka.

„Veď to bol vlastne úplne normálny muž,“ povedal jeden zo susedov pre NDR. Rozpor medzi známym susedom a odhaleným vrahom zostal pre miestnych nepochopiteľný. Reinstrom pritom ženy, ktoré napadol, poznal prostredníctvom osobných kontaktov, čiže ich museli poznať aj ľudia z jeho okolia.

V roku 1983 vznikol na jeho pozemku podzemný bunker. Jeho tajná časť zasahovala aj pod dom a nebola úradmi riadne povolená. Pri súdnom pojednávaní v januári 1995 zaznel opis bludiska s množstvom miestností. Do ďalšieho priestoru sa dalo dostať iba malým priechodom, cez ktorý bolo potrebné preliezť.