September mal kedysi úplne inú atmosféru. Vôňu nových zošitov, čerstvo zastrúhaných ceruziek a desiaty, ktorá sa od rána pomaly zohrievala v školskej taške. Po dvoch mesiacoch slobody prišiel deň, keď bolo treba opäť nastaviť budík, nahodiť prezuvky a zmieriť sa s tým, že najbližšie prázdniny sú bolestivo ďaleko.
Dnešné školy môžu vyzerať trochu inak, no niektoré spomienky zostávajú. Stačí pár slov ako žiacka knižka, dvojhárok či špongia pri tabuli a človek je mentálne opäť v lavici.
Pripomeňme si preto sedem vecí, ktoré si zo školských čias pamätá azda každý Slovák.
Žiacka knižka – predchodca všetkých dnešných aplikácií
Žiadne upozornenie rodičovi na mobile pár sekúnd po skúšaní. Kedysi existovala malá papierová databáza všetkých našich úspechov, zlyhaní aj školských zločinov – žiacka knižka.
Jednotka? Hrdo ukázať. Päťka? Zrazu sa žiacka záhadne nachádzala na dne tašky celé tri dni.
Dostaň EMEFKA do svojich Google odporúčaní
Emefka, odkaz sa otvorí v novom okneA potom boli poznámky. „Vyrušuje počas vyučovania.“ „Zabúda si pomôcky.“ „Rozpráva sa so spolužiakom.“ Nasledovala tá najťažšia úloha zo všetkých – získať podpis rodiča.
Prezuvky, ktoré žili vlastným životom
Začiatok školského dňa mal svoj rituál. Prísť, vyzuť topánky a nahodiť prezuvky, ktoré strávili väčšinu školského roka niekde v útrobách šatne.
Niekto mal papuče, niekto sandále a tí najväčší rebeli sa snažili presvedčiť učiteľov, že tenisky sú vlastne tiež prezuvky.
Samostatnou disciplínou bolo nezabudnúť si ich doma. Vtedy prichádzalo improvizované riešenie, prípadne celodenné vysvetľovanie, prečo sa po škole pohybuješ v ponožkách.
Desiata zabalená v mikroténovom vrecku
Desiata nebola iba jedlo. Mala vlastnú vôňu, ktorá sa po niekoľkých hodinách dokázala spojiť s učebnicami, peračníkom a celým vnútrom školskej tašky.
Chlieb alebo rožok zabalený v servítke a následne v mikroténovom vrecku bol absolútna klasika. K tomu jablko, ktoré malo zvláštnu schopnosť zostať na dne tašky podozrivo dlho.
A ak mama pridala niečo sladké? V tej chvíli vznikla na chodbe malá školská burza. Keksík za polovicu čokolády? Biznis sa učil dávno pred ekonomikou.
Obaľovanie zošitov a učebníc
Prvé septembrové dni znamenali jednu veľmi špecifickú domácu aktivitu: kuchynský stôl sa zmenil na profesionálnu obaľovaciu dielňu.
Nové zošity dostali obaly pomerne jednoducho. Horšie boli učebnice, ktoré už pred tebou absolvovali niekoľko generácií žiakov a každá mala trochu iný rozmer.
Rodičia strihali, lepili a bojovali s fóliou, zatiaľ čo dieťa dostalo najdôležitejšiu úlohu – napísať na štítok meno, triedu a predmet čo najkrajším písmom, akého bolo schopné.
Samozrejme, približne v novembri už polovica obalov vyzerala, akoby prežila vojnu.
Špongia pri tabuli
Na každej tabuli existovalo miesto pre jeden z najzáhadnejších predmetov školy – mokrá špongia, ktorá pravdepodobne nikdy úplne nevyschla.
Jej úlohou bolo zotrieť kriedu. V realite často vytvorila na tabuli sivú mokrú plochu, po ktorej sa nasledujúcich päť minút nedalo písať.
A samozrejme tu bola služba týždňa. Zotrieť tabuľu, priniesť kriedy a postarať sa, aby bola špongia pripravená. Moc, zodpovednosť a prestíž v jednom.
„Vyberte si dvojhárok“
Existujú vety, ktoré dokážu aj po desaťročiach aktivovať veľmi špecifický druh stresu. „Vyberte si čistý dvojhárok“ medzi ne rozhodne patrí.
Zrazu bolo v triede podozrivé ticho.
Dvojhárok totiž málokedy znamenal niečo príjemné. Väčšinou nasledovala písomka, diktát alebo iná forma preverovania vedomostí, na ktorú si sa, samozrejme, mohol učiť viac.
Potom prišlo meno do pravého horného rohu, dátum a čakanie na prvú otázku. A v tej chvíli si človek spomenul na všetko, čo večer robil namiesto učenia.
Peračník ako malý spoločenský status
Peračník nebol len miesto na perá. Bol to kompletný inventár školského života a občas aj nenápadná ukážka toho, kto mal cez leto najúspešnejší nákup školských potrieb.
Dostaň EMEFKA do svojich Google odporúčaní
Emefka, odkaz sa otvorí v novom okneFarebné perá, zvýrazňovače, kružidlo, strúhadlo, guma a ceruzky rôznych tvrdostí, pričom polovicu z nich človek prakticky nikdy nepoužil.
A potom prišiel spolužiak s legendárnou otázkou: „Požičiaš mi pero?“
Ak si mal jedno obľúbené, veľmi dobre si vedel, že požičať ho je risk. Mohlo sa ti vrátiť večer, o týždeň alebo nikdy.
Možno sme vtedy školské roky považovali za nekonečné, no s odstupom času majú zvláštnu schopnosť vyvolávať nostalgiu. Stačí stará žiacka knižka, vôňa nového zošita alebo obyčajné slovo „dvojhárok“ a na pár sekúnd sme zase tam.
