Navštívili sme koncentračný tábor Dachau. Väznili v ňom aj rodáčku z Bratislavy, takto sa jej podarilo prežiť

„Často som taký unavený, navonok aj zvnútra, že by som si rád len ľahol a zomrel, jednoducho zomrel,“ napísal do svojho denníka nemecký novinár Edgar Kupfer-Koberwitz.

Gestapo ho do koncentračného tábora Dachau odviezlo 11. novembra 1940. Zobrali mu oblečenie, skonfiškovali majetok a na ruku vytetovali číslo 24814, ktoré sa na nasledujúcich päť rokov stalo jeho identitou.

Kupfer-Koberwitz prežil holokaust. Svoje zápisky zverejnil a dnes jeden z nich pripomína zverstvá druhej svetovej vojny mierom rozmaznaným návštevníkom, ktorí si jej hrôzy ani nedokážu predstaviť.

Návšteva koncentračného tábora by mala byť povinnou jazdou. Nielen pre dejepisných nadšencov, nielen pre fanúšikov vojnových filmov. Pre všetkých. Za mojej stredoškolskej éry podobný názor zdieľali aj slovenské učebné osnovy, preto naša škola v určitom ročníku organizovala povinný zájazd do Osvienčimu. Už si nespomínam, prečo som nešla. Možno som bola chorá, možno som mala strach, že veci, ktoré tam uvidím, ma budú ťažiť do konca života. No tak či onak, trvalo mi vyše dekády, kým som túto chybu napravila.

Prvý koncentračný tábor vôbec

Koncentračný tábor Dachau sa nachádza v Nemecku, zhruba 30 minút autom od Mníchova, a v rozmedzí rokov 1933 až 1945 v ňom vyhaslo viac ako 40-tisíc životov. Dnes slúži ako pamätník. Vstup doň je zdarma, platí sa len za audio sprievodcu, ktorého sme nevyužili. Na odporúčanie zamestnankyne sme prehliadku začali v najvzdialenejšej časti tábora, teda v krematóriu. To totiž zatvára najskôr.

Osvienčim sa ľuďom spája s veľkou železničnou bránou, Mauthausen zase so schodmi smrti. No Dachau? Dachau často upadá do zabudnutia. A to napriek tomu, že ide o vôbec prvý koncentračný tábor, a teda aj prototyp, bez ktorého by tie ostatné nikdy nevznikli. Zároveň ako jediný tábor fungoval nepretržite celých 12 rokov až do oslobodenia v apríli 1945.

Navzdory temnej histórii dnes Dachau nepôsobí ako masový hrob. Pozemky sú udržiavané, krematórium čisté, nové postele v ubikáciách nedotknuté. Hlavnú ulicu medzi niekdajšími barakmi lemujú vysoké stromy, ktoré počas horúcich letných dní poskytujú príjemný chládok. Pekné miesto na prechádzku, povedal by si niekto, kto nevie.

Lenže my vieme. My vieme, že Dachau nie je promenáda pri Dunaji. Že tábor väznil viac ako 200-tisíc Židov aj politických či náboženských zajatcov a takmer štvrtina z nich jeho priestory opustila komínom. My to všetko vieme – a aby sme nezabudli, lebo aj na takomto hrozivom mieste sa to dá, treba čítať cedule. Až tie totiž rozprávajú skutočný príbeh Dachau.

Ubikácie, ktoré naháňajú hrôzu

Dachau svojho času patril k veľkým táborom, dnes z neho ale veľa neostalo. Návštevníci si môžu pozrieť vstupnú bránu s neslávne známym nápisom ARBEIT MACHT FREI, krematórium, bronzový pamätník od umelca Nandora Glida aj náboženské kaplnky. Vstúpiť môžu aj do tzv. Baraku X s falošnými sprchami maskujúcimi plynovú komoru. Táto však, na rozdiel od tej v Osvienčime, podľa dostupných údajov nebola využívaná na masové vraždy.

Hlavná výstava, ktorá podrobne dokumentuje históriu tábora a osudy jeho väzňov, sa nachádza v budove bývalej údržby. Za nás však jednoznačne najemotívnejší zážitok poskytli ubikácie. Z pôvodných 34 barakov historicky zrekonštruovali len dva, a hoci už viac nepáchnu telesnými tekutinami, hnilobou a zúfalstvom, pri pohľade na holé drevené postele človeku aj tak zovrie žalúdok. Najmä ak si spomenie, že jeden barak bol pôvodne navrhnutý pre 200 väzňov. Koncom vojny sa ich tam však tlačilo vyše 2 000.

Podobne skľučujúce pocity vyvoláva aj miestnosť s toaletami. I keď nejde len o drevenú latu s dierami, o dôstojnosti nemôže byť reč. Jednému baraku prislúchalo desať záchodov, väzeň mal teda na vykonanie potreby len niekoľko sekúnd. Pokiaľ nestihol uvoľniť toaletu včas, dozorca alebo kápo ho fyzicky potrestal.

Slovenka, ktorá prežila Dachau

Našu prehliadku sme zakončili listovaním v hrubej knihe s menami. Menami väzňov, ktorí v tábore vydýchli naposledy. Poliaci, Česi, Slováci či ľudia, ktorých pôvod sa po vojne ani nepodarilo vypátrať… V Dachau vyhasli desaťtisíce životov, jednej rodáčke z Bratislavy sa však podarilo prežiť.