Utorok 4.10.2022
sk
František
cz
František

Navždy zmenil tvár literatúry, no svoje dielo nenávidel. Aký bol život Arthura Rimbauda?

Básnik, ktorý svojím dielom a životom neprestáva uchvacovať.


Počas puberty väčšina z nás porobí veľa hlúpostí, za ktoré sa neskôr hanbí. Len málokomu sa ale podarí to, čo Arthurovi Rimbaudovi. Tento francúzsky básnik svojím dielom totiž navždy zmenil tvár literatúry a umenia ako takého.

Fascinujúci na ňom je nielen fakt, že ho napísal ako tínedžer, ale aj to, že svoje básne zavrhol, znenávidel, prestal písať a vrhol sa na dobrodružný život cestovateľa a obchodníka.

Mladý rebel

Jean Nicolas Arthur Rimbaud sa narodil v roku 1854 vo francúzskom meste Charleville. Mal ďalších troch súrodencov, brata Frédérica a sestry Vitalie a Isabelle. Jeho otec rodinu opustil, keď mal šesť rokov, matka Marie Catherine Vitalie Cuif bola chladná a tvrdá. Išlo o striktne nábožensky založenú ženu a svoje deti vychovávala veľmi prísne. Nesmeli mať kamarátov ani hračky a návštevy kostola pre ne boli povinnosťou.

Profimedia

Malý Rimbaud bol spočiatku veľmi zbožný (čím si vyslúžil nadávky a posmech od spolužiakov), dobre sa učil a objavoval svoju vášeň pre literatúru. Keď vhupol do puberty, jeho správanie sa zmenilo.

Proti matke (ktorú volal „Ústa temnoty“) začal otvorene rebelovať, nechal si narásť dlhšie vlasy, fajčil a pil alkohol. Veľmi vulgárne sa tiež vyjadroval na adresu náboženstva, ktorým opovrhoval. Svoju prvú báseň Novoročné dary sirôt napísal vo svojich pätnástich rokoch.

Rozrušenie zmyslov

Časté boli jeho úteky z domu, po ktorých vždy od matky dostal poriadnu bitku. Ani to ho však neprinútilo zmeniť sa. Začal hltať poéziu klasikov, ale aj svojich súčasníkov a túžil sa dostať do Paríža, v ktorom prebiehal čulý umelecký život. Vypracoval tiež vlastný „manifest“, v ktorom zhrnul svoj prístup k tvorbe. Ozrejmil ho v liste svojmu mentorovi Georgesovi Izambardovi:

„Žijem teraz čo najzhýralejšie. Prečo? Chcem byť básnikom a pracujem na tom, aby som sa stal vidiacim. Vy to nepochopíte a nevedel by som Vám to skoro ani vysvetliť.

Mohlo by ťa zaujímať:

8 tipov na darčeky pre mužov, vďaka ktorým budeš ten najlepší Ježiško

Ide o to dôjsť k neznámemu prostredníctvom rozrušenia všetkých zmyslov. Je to veľké utrpenie, ale je potrebné byť silný, byť rodeným básnikom, a ja som v sebe básnika rozpoznal. To nie je moja vina. Zle sa hovorí: Myslím. Malo by sa hovoriť: Myslí to vo mne. Prepáčte mi tú slovnú hračku.“

Profimedia

Vzťah s Paulom Verlainom

Svoje básne poslal niekoľkým známym básnikom, ale odpoveď nedostal. Napokon skúsil svoje verše poslať Paulovi Verlainovi, obľúbenému a etablovanému autorovi. Ten nimi bol nadšený. Okamžite mu odpísal: „Príďte, drahá duša, očakávame vás, túžime po vás.“ Rimbaud tak v septembri 1871 dorazil do Paríža a ubytoval sa vo Verlainovom dome. Verlaine bol ženatý s Mathilde Mauté, ktorá bola práve tehotná. Mladý básnik sa jej príliš nepozdával, rovnako ako jej matke.

Sťažovali sa na jeho nedostatok vychovania a drzosť. Verlaine ním však bol očarený a obaja básnici sa stali milencami. Verlaine ho predstavil ďalším významným básnikom, ktorí boli šokovaní jeho drzosťou, vulgárnosťou a zmyslom pre škandály.

Svoju poéziu odmietal čítať, keď svoje verše čítali iní, tak sa smial a pokrikoval po nich. Spolu s Verlainom prepadol pitiu absintu, fajčil ópium a hašiš, aby si tým otvoril dvere do neznámych končín ľudskej mysle (a stal sa „vidiacim“, ako to sám napísal). Verlaine v tom čase svoju ženu a dieťa opustil a rozhodol sa žiť s Rimbaudom.

Hádky a osudný výstrel

Ich vzťah ale ani náhodou nebol idylický. Neustále sa hádali, nemali peniaze a Verlaine navyše koketoval s myšlienkou, že sa vráti k Mathilde. V roku 1872 sa básnici presťahovali do Londýna, kde žili z podpory Verlainovej matky a skromných ziskov z učenia francúzštiny. Verlaine sa čoraz viac prepadal do závislosti od absintu. Po jednej hádke Rimbauda opustil a vrátil sa do Bruselu, kde dúfal v stretnutie so svojou ženou.

Profimedia

Tá už o ňom ale nechcela nič počuť a Verlaine bojoval s depresiou. Chýbal mu tiež Rimbaud, tak ho telegramom pozval, aby za ním prišiel. Ten tak síce urobil, ale ich vzťah sa tým nezlepšil. Rimbaud si Verlaina často kruto doberal, manipuloval ním, a ten zase neustále pil a ľutoval sa.

Napokon to vygradovalo do takej miery, že Verlaine Rimbauda postrelil do ľavého zápästia. O tom, prečo to urobil, sa vedú spory. Jedna verzia hovorí, že tým chcel Rimbaudovi zabrániť spáliť svoje dielo, druhá zase, že postrelenie bolo výsledkom Rimbaudovho rozhodnutia Verlaina opustiť.

Rana nebola vážna a Rimbauda v nemocnici ošetrili. Pôvodne nemal v pláne podať žalobu, ale pevne sa rozhodol z Bruselu odísť domov. Podľa jeho slov sa počas cesty na vlakovú stanicu „Verlaine správal ako šialenec“ a on sa bál, že ho znovu postrelí. Požiadal teda blízko stojaceho policajta, aby ho zatkol.

Mohlo by ťa zaujímať:

8 tipov na darčeky pre ženy, vďaka ktorým budeš ten najlepší Ježiško

Verlaine bol postavený pred súd, kde sa musel zodpovedať aj zo svojho vzťahu s Rimbaudom. On síce popieral, že by boli milenci (homosexualita bola v tom čase trestným činom), ale lekár na základe ponižujúcej prehliadky zistil, že sa „oddával pasívnej aj aktívnej sodomii“. Sudca Verlaina odsúdil na dva roky väzenia.

Koniec básnika Rimbauda

Rimbaud sa vrátil do Charleville, kde dokončoval svoju knihu, ktorej dal názov Sezóna v pekle. Ide o súbor básní v próze, ktoré sú dnes radené medzi najlepšie básnické diela vôbec. Podľa všetkého mu na vydaní tejto knihy veľmi záležalo a sľuboval si od nej veľké veci.

Na jej vydanie mu, prekvapivo, prispela matka, ktorá sa k jeho literárnej tvorbe stavala skôr odmietavo. Kniha vyšla v roku 1873 a Rimbaud niekoľko výtlačkov poslal viacerým priateľom a básnikom. Nedostal však žiadnu odpoveď. Opäť zamieril do Paríža, kde bol však už všetkým nadmieru protivný a mnohí ho navyše obviňovali z Verlainovho uväznenia.

Profimedia

Toto všetko zrejme spôsobilo obrovský zlom v jeho vnútri. Vrátil sa do Charleville a pred očami vydesenej matky spálil v krbe takmer všetky výtlačky Sezóny v pekle (zachovalo sa ich len zopár). Ako trefne napísal český kritik F. X. Šalda, v ten deň „spálil aj starého Rimbauda a zrodil sa nový Rimbaud: ten, ktorý dá zbohom poézii a nenapíše už ani riadok.“

Nie je však celkom pravda, že by Rimbaud už nepísal. V roku 1874 sa totiž ešte s básnikom Germainom Nouveauom vrátil do Londýna, kde dokončoval sériu básní v próze, ktoré neskôr dostali názov Iluminácie.

Faktom ale je, že poézia ho už prestávala zaujímať. Nielen ako autora, ale aj ako čitateľa. Zavrhol celú beletriu a ponoril sa do čítania odborných kníh, zemepisných príručiek a slovníkov.

Posledné stretnutie s Verlainom

S Verlainom sa naposledy stretol po jeho prepustení z väzenia v roku 1875 v Stuttgarte. Verlaine za mrežami konvertoval na katolicizmus, čím svojho bývalého milenca znechutil. Ich stretnutie opäť skončilo hádkou, ale Rimbaud Verlainovi dal svoje posledné básne s tým, že ak chce, môže sa pokúsiť nájsť pre ne vydavateľa.

Verlaine sa ho snažil obrátiť na vieru, ale Rimbaud to radikálne odmietol. „Kajúcny Loyola s ružencom v klepetách,“ okomentoval Verlaina neskôr s opovrhnutím. V tomto období už Rimbaud poéziu nepísal a nezmenilo sa to až do jeho predčasnej smrti.

V Stuttgarte sa učil nemecky, neskôr taliansky, španielsky a anglicky (celkovo sa naučil až osem jazykov). Začalo sa jeho obdobie cestovania po rôznych kútoch Európy. Ako tlmočník v cirkuse precestoval celé Švédsko a Nórsko, neskôr sa rozhodol dať starému kontinentu zbohom.

Dobrodružný život

Vstúpil do koloniálneho vojska, na Jáve dezertoval a na istý čas sa ešte vrátil do Francúzska. Na otázku svojich priateľov, ako to vyzerá s jeho poéziou a či sa ešte vída s parížskymi básnikmi, reagoval podráždene: „Poslal som ich všetkých do r*ti. Tým sa už nezaoberám!mám toho plné zuby, všetok ten premrhaný čas, na h*vno.“

V roku 1880 pracoval v Egypte, neskôr na Cypre ako predák v lome. Vycestoval do jemenského Adenu, kde začal pracovať ako obchodník a predával kávu a zbrane. Precestoval celú somálsku púšť a napokon sa usadil v Etiópii v meste Harar, kde obchodoval so zlatom, slonovinou a kávou.

Medzitým vo Francúzsku jeho tvorba začínala získavať ohlas. Verlainovi jeho konverzia ku katolicizmu dlho nevydržala a opäť sa vrátil k starému spôsobu života: posedávaniu v kaviarňach a popíjaniu absintu. Dal ale dohromady Rimbaudove básne v próze, ktoré opatril názvom Iluminácie. O ňom samotnom ale nemal žiadne informácie. Mnohí sa dokonca domnievali, že je už možno po smrti.

Profimedia

V roku 1887 Rimbaudov nadriadený odcestoval na liečebný pobyt do Paríža, kde sa mu donieslo, že Rimbaud je veľmi vyhľadávaným básnikom. To ho prekvapilo, keďže Rimbaud sa mu o svojich básňach nikdy nezmienil. Keď sa ho na to neskôr opýtal, bývalý básnik sa o tom odmietal baviť. „Absurdné, smiešne, úbohé. Pomyje, boli to samé pomyje,“ okomentoval svoje básne. Celkovo o svojej minulosti nechcel hovoriť.

Verlainovi sa ale zhodou okolností podarilo vypátrať jeho adresu v Afrike. Poslal mu list, v ktorom sa ho pýtal, či môže vydať jeho Iluminácie. Rimbaudova reakcia bola jasná a stručná: „Dajte mi s tým všetkým už konečne pokoj!“ Iluminácie napokon vyšli v roku 1886 bez jeho vedomia a dnes sú cenené ako prelomové dielo v poézii.

Rimbaud zatiaľ cestoval, obchodoval a medzi rokmi 1888 a 1890 viedol v Harare vlastný obchod. V roku 1891 sa však začalo zhoršovať jeho zdravie. V pravom kolene mal neuveriteľné bolesti. Nohu mu napokon museli amputovať, ale to ťažkosti nevyriešilo. Diagnóza bola totiž rakovina kostí.

Profimedia

Predčasná smrť

Rimbauda choroba prinútila vrátiť sa domov do Charleville, z čoho nebol ani trochu nadšený. Do Afriky chcel vycestovať hneď, ako to bude možné, to mu už ale nebolo súdené. Žil v krutých bolestiach v opatere jeho sestry Isabelle. V horúčkach vykrikoval šialené veci, ktoré v mnohom pripomínali jeho básne: boli plné snovej obraznosti a nespútanej imaginácie.

Isabelle mu zvykla aj predčítať z rôznych kníh, aby mu zdvihla náladu. Ako neskôr uviedla, Rimbaud neznášal, keď mu čítala akékoľvek verše. Vždy ju úpenlivo prosil, aby tú časť preskočila. Nenávidel tiež akúkoľvek zmienku o vlastnej tvorbe. „Práve o to ide, na*rať na celú poéziu!“ povedal jednému priateľovi, keď mu pripomenul jeho básnickú kariéru. A inde sa vyjadril: „Knihy, obzvlášť tie s veršami, sú dobré len na to, aby zakrývali pleseň starých stien.“

Jeho stav sa stále zhoršoval a napokon 10. novembra 1891 zomrel. Pred smrťou prijal posledné pomazanie od kňaza, ktorý bol dojatý jeho „silnou vierou“. Správa o jeho úmrtí zasiahla aj jeho bývalého partnera Paula Verlaina.

Ten v roku 1891 napísal: „Od smrti Arthura Rimbauda ho vídavam každú noc. Nemôžem sa zmieriť s tým, že zomrel. Vídali sme sa už pred mnohými rokmi, ale Rimbaud a jeho umenie a jeho tvár žiarili stále na dne mojej duše. Pre mňa je Rimbaud stále živá skutočnosť, slnko, ktoré vo mne svieti a nechce zhasnúť.

Arthur Rimbaud zomrel vo veku 37 rokov, pochovaný je v rodnom Charleville a na jeho náhrobku stojí stručný nápis: „Modlite sa zaňho.“

Profimedia

Najlepší básnik všetkých čias

Dielo Arthura Rimbauda vstúpilo do histórie. Písať začal ako pätnásťročný, definitívne s ním skončil v devätnástich rokoch. Mnohí ho považujú za jedného z najlepších básnikov vôbec. Surrealisti ho vnímali ako jedného zo svojich predchodcov, výrazne sa ním inšpirovali aj spisovatelia beat generation na čele s Allenom Ginsbergom, Jackom Keroucaom či Williamom S. Burroughsom.

Výrazne cenené sú najmä jeho básne v próze Sezóna v pekle a Iluminácie. Položil v nich totiž základy modernistického písania. Patti Smith ho nazvala prvým „punkovým básnikom“. Jeho dielo ovplyvnilo mnoho umelcov, a to nielen spisovateľov. K Rimbaudovmu odkazu sa hlásia či hlásili napríklad Bob Dylan, Jim Morrison, Patti Smith, John Zorn či kapela CocoRosie.

Profimedia

Mnoho autorov či literárnych historikov tiež fascinovalo jeho odsúdenie vlastnej tvorby a to, že prestal písať. Niektorí (napr. Albert Camus) ho za to kritizovali a vyčítali mu, že rezignoval na poéziu a revoltu a stal sa obyčajným obchodníkom a materialistom, iní poukazovali na to, že zrejme už naozaj nemal čo povedať. Ako veľmi mladý dosiahol vrchol a po ňom už nemal kam stúpať.

Jeho búrlivý život poslúžil ako inšpirácia aj filmárom. V roku 1971 mal premiéru film A Season in Hell, v ktorom si Rimbauda zahral Terence Stamp a Verlaina Jean Claude Briaty. Známejším a vydarenejším filmom je Úplné zatmenie od Agnieszky Holland. Rimbauda neprekonateľne stvárnil Leonardo DiCaprio a Paula Verlaina si zahral David Thewlis. V česko-slovenskom prostredí vyšlo Rimbaudovo kompletné dielo hneď niekoľkokrát.

Profimedia

Na Slovensku ho už v roku 1948 preložil Štefan Žáry. Neskôr nasledovali ďalšie výbery z poézie Opitá loď, Moje malé milenky či V šestnástich rokoch muž. V Česku Rimbauda preložil Vítězslav Nezval, neskôr aj Aleš Pohorský.

Za zmienku stoja aj publikácie o živote tohto výnimočného básnika: Život J. A. Rimbauda z pera Jidřicha Štyrského, J. A. Rimbaud: božský rošťák od F. X. Šaldu a Vedle mne jste všichni jenom básníci od Miloslava Topinku. Posledný menovaný titul si môžeš legálne prečítať v digitalizovanej podobe na stránke Mestskej knižnice v Prahe.

moviestillsdb.com/Fine Line Features

Tagy:

Ako hodnotíš tento článok?

Dušan Šutarík
Na EMEFKA píšem najmä o filmoch a seriáloch, ale cudzie mi nie sú ani články z oblasti krimi, záhad, umenia, vedy, zaujímavosti z histórie a vlastne všetkého, čo má potenciál zaujať čitateľa a rozšíriť jeho obzory. Zameriavam sa aj na písanie článkov s virálnym potenciálom
Najčítanejšie
Podobné

Vitaj na stránke EMEFKA

Posúvaj prostom doľava alebo doprava a objav viac

Práve sa deje

Klikni a uvidíš aké máme novinky

Domov
Hľadať
TOP
Anketa dňa
Trending
Práve sa deje
Mám záujem o spoluprácu

    *dané pole je potrebné
    vyplniť

    Tip na článok

      Formáty: .jpg, .png
      Veľkosť max
      15mb
      V prípade väčšej prílohy pripojte do tela správy link na wetransfer
      *dané pole je potrebné
      vyplniť

      Nahlásiť chybu na stránke

        Formáty: .jpg, .png
        Veľkosť max
        5mb
        *dané pole je potrebné
        vyplniť