Keď sa povie čarodejnícky proces, väčšina ľudí si predstaví, ako stredovekí predstavitelia katolíckej cirkvi upaľujú nejakú nešťastnú ženu. Tento populárny obraz v mnohých prípadoch nemusí zodpovedať pravde.
Väčšinu procesov s údajnými bosorkami viedli svetské súdy (dosť živelným spôsobom) a nešlo o dielo zástupcov cirkvi, ktorí zväčša predstavovali vzdelanejšiu časť populácie. Katolícki inkvizítori, ako napríklad Alonso de Salazar y Frías (1564 – 1636), skúmaním tisícok prípadov došli k záveru, že ide o bludy vychádzajúce z povier a nevzdelanosti a nie o skutočnú hrozbu.
Zároveň platí, že iba malá časť odsúdených za bosoráctvo bola upálená – používali sa rozmanité tresty, z ktorých niektoré ani neviedli k smrti. Pravdou nie je ani to, že za bosoráctvo súdili výhradne, alebo takmer výhradne, len ženy.
Z feministického prostredia sa často šíria naratívy o tom, že fiktívna hrozba čarodejníctva bola nástrojom patriarchátu na útlak a likvidáciu žien, ktoré sa neriadili pravidlami a rolami, ktoré im spoločnosť diktovala. Aj populárna kultúra často vykresľuje čarodejnice ako nejaké chic rebelantské devy či nepochopené duše, ktoré len chcú žiť život po svojom. Ako do tohto obrazu zapadajú stovky zdokumentovaných prípadov mužov súdených za čarodejníctvo?
Muži obvinení z čarodejníctva
Rozšírená predstava o tom, že za čarodejníctvo boli súdené prevažne ženy, môže byť následkom kultúrnej dominancie anglicky hovoriacich krajín. V Anglicku, neskôr vo Veľkej Británii a zámorských kolóniách, ženy skutočne tvorili väčšinu súdených – asi 80 %. V ďalších krajinách to tak vôbec byť nemuselo a ani nebolo.
Heinrich Kramer a Jacob Sprenger vo svojom manuáli Kladivo na čarodejnice (1486) uvádzajú, že hoci väčšinu čarodejníctva tvoria ženy, týmto praktikám sa môžu venovať aj muži. Argumentovali pri tom tým, že ženy sú vraj krehkejšie pohlavie a ťažšie odolávajú pokušeniu, ale aj medzi mužmi sa nájdu slabší jedinci. K podobnému záveru došlo viacero ďalších autorov. Ide teda o niečo, čo potvrdili „skutoční experti“ na problematiku, a je preto pochopiteľné, že týmto postupom sa riadila aj prax.
Zákony o čarodejníctve vo väčšine európskych krajín nevenovali žiadnu pozornosť pohlaviu údajného páchateľa. Čarodejníci boli definovaní zväčša ako ľudia, ktorí uzavreli zmluvu s diablom alebo praktizovali „nekresťanské rituály“, ľudovú mágiu či sa jednoducho usilovali „robiť zle druhým“.
Praktická aplikácia
Obvinenia z bosoráctva boli často spájané s ďalšími obvineniami. Napríklad ak niekto z nejakého dôvodu unášal deti, súd často dospel k záveru, že to tak robil v spojení s temnými silami a že ho k tomu naviedol diabol.
Procesy sa, samozrejme, používali aj na likvidáciu obchodných či politických rivalov – následkom bolo často nielen odstránenie súpera, ale aj zabavenie majetku obvineného. V týchto prípadoch išlo prevažne o mužov, pretože oni boli tí, ktorí zastávali významné pozície.
Ako príklad môže byť použitý anglický šľachtic Thomas Doughty. Ten sa zúčastnil na akcii Francisa Drakea proti španielskej flotile, no neskôr sa muži dostali do ostrého a neriešiteľného konfliktu. Nevraživosť vyústila až do toho, že Doughty bol obvinený z dezertérstva, zo zrady a navyše aj z čarodejníctva. Dňa 2. júla 1578 ho po súde popravili sťatím.
Krajiny, kde muži prevažovali
Súdenie mužov za čarodejníctvo vlastne nebolo ničím vzácnym, čo dokazuje aj zoznam ľudí popravených za bosoráctvo na Wikipédii. Našlo by sa viac než dosť krajín, kde muži dokonca tvorili väčšinu obvinených. Toto sú tri príklady, ktoré ilustrujú skutočný stav veci.
Na riedko obývaný Island dorazil hon na čarodejníctvo pomerne neskoro. Medzi rokmi 1604 a 1720 bolo za praktizovanie mágie súdených 120 osôb, čo viedlo k 22 úmrtiam. Koľko z obetí bolo žien? Jedna jediná! Až 92 % ľudí obvinených z bosoráctva na Islande boli muži.
Podľa výskumu čarodejníckych procesov v rokoch 1564 až 1660 v Rouene v Normandii muži prevažovali. Bolo ich vyše 70 %. Išlo hlavne o pastierov, ale až desatinu predstavovali príslušníci kléru.
Medzi krajiny, kde boli bosorácke procesy v stredoveku relatívne zriedkavé, patrilo Rusko. Zároveň však išlo o ďalšiu krajinu, kde medzi obvinenými prevažovali muži. Odhaduje sa, že ich bolo až 75 %. Išlo prevažne o „putujúcich ľudí“, chudobnú vrstvu, ktorá prechádzala krajinou a živila sa rôznymi dočasnými prácami. Obvinenia sa týkali predovšetkým „praktických“ čarov, ktoré mali vykonávateľovi uľahčiť život alebo, naopak, uškodiť jeho nepriateľovi.
Regiónov, kde väčšinu súdených za bosoráctvo predstavovali muži, je viac. Známe je, že k nim okrem menovaných krajín patrí napríklad aj Burgundsko a Estónsko.
Čarodejnícke procesy v súčasnosti
Kým pre bežného obyvateľa Európy sú čarodejnícke procesy otázkou dávnej histórie, v niektorých častiach sveta ide o súčasť stále platného trestného poriadku.
Minulý rok BBC informovala o prípade zo Zambie, v ktorom boli dvaja muži obvinení z praktizovania čiernej mágie. Leonard Phiri a Jasten Mabulesse Candunde sa údajne mali pokúšať využiť okultné zručnosti na to, aby pripravili o život prezidenta Zambie Hakaindeho Hichilemu. Dvoch čarodejníkov si na túto úlohu vraj najal bývalý poslanec, ktorý zjavne nepatril k fanúšikom hlavy štátu.
Phiri a Candunde boli uznaní vinnými a potrestaní šiestimi mesiacmi väzenia. Muži sa priznali k tomu, že vlastnili chvost chameleóna, ktorý pri použití počas rituálu môže privodiť smrť do piatich dní.
Zákon o čarodejníctve prijatý v roku 1914 neslúži na to, aby sa dokazovalo, či obvinený skutočne disponuje magickými schopnosťami. Jeho cieľom je ochrániť verejnosť pred strachom a nepokojom, ktoré osoby vystupujúce ako čarodejníci môžu vyvolať. Tento zákon zároveň pomáha zabrániť lynčovaniu obvinených z čarodejníctva – namiesto pouličnej spravodlivosti sú predvedení pred súd.
Odhaduje sa, že v súčasnosti je na svete niekoľko desiatok krajín, kde platia zákony zakazujúce čarodejníctvo či mágiu. Prax je rozšírená hlavne v Afrike a v Ázii. Konkrétne definície sa však líšia – niekde sa hovorí o praktizovaní ľudovej mágie, inde zasa o praktikách a interpretáciách, ktoré sa priečia oficiálnemu náboženstvu v štáte a približujú sa k pojmom ako kacírstvo či rúhanie.
