5. Pred niekoľkými rokmi som robil v sklade na vysokozdvižnom vozíku. Práca to bola fajn, ale jedna moja kolegyňa – nazvime ju Jana – mala reálne o koliesko navyše. Jej úlohou bolo vyberať tovar z políc a baliť objednávky, no v jej hlave bola manažérkou celého skladu, ak nie rovno vesmíru. Často komandovala ostatných zamestnancov, ktorí ju počúvli, len aby im konečne dala pokoj.
A potom prišiel ten deň. Deň, keď náš šéf musel utekať za synom do nemocnice, preto predal zodpovednosť prvému človeku, na ktorého narazil. A ním bola Jana. Katastrofa. Za šéfom sa ešte ani nezabuchli dvere, Jana už rozdeľovala úlohy spôsobom, ktorý nedával zmysel. Ľudia, ktorí mali vydávať objednávky, zrazu zametali podlahu, tí, ktorí mali dokladať tovar, z nejakého dôvodu robili niečo celkom iné. Do hodiny nastal totálny kolaps – objednávky stáli a nikto nevedel, čo má robiť.
Zhruba vtedy si zobrala na mušku mňa. Dovalila sa ako veľká voda a prikázala mi, nech idem vyberať tovar z políc a baliť objednávky, lebo sme pozadu. Odmietol som. Jasne som jej vysvetlil, že si najprv musím dokončiť svoju robotu, až potom môžem pomáhať s tou jej. Taktiež som si neodpustil poznámku, že možno by sme neboli pozadu, keby nechala ľudí robiť to, čo robiť majú. Bum. Rana do čierneho. Jane začali z očí šľahať plamene.
Keď som sa pobral na odchod, začala po mne vybľakovať, no ja som nereagoval. Tak vytiahla mobil a zavolala šéfovi. Zavolala šéfovi, ktorý bol v nemocnici so svojím synom, že si robím svoju prácu. Neviem, čo jej šéf povedal, ale po pár sekundách sa rozplakala, zložila a pobrala sa domov. Na druhý deň ju preradili na iné oddelenie.
6. Ja som bol ten človek. Šiesta trieda na základnej škole, dostal som za úlohu dávať pozor na deti, ktoré prechádzajú cez prechod. Stál som tam ako policajt a nedovolil im prejsť, kým neprišlo auto, aby som ho pre nich mohol zastaviť. Všetci v ten deň meškali.
7. Jedna kuchárka v našej školskej jedálni nenávidela všetky deti. Pýšila sa tým, ako nás vie všetkých dostať do problémov. Jedného dňa začala „nenápadne“ rozhadzovať po škole prázdne obaly od sladkostí a hádzať to na študentov. Všade boli kamery, takže jej to neprešlo.
8. Pred rokmi som šoféroval a stratil sa. Odstavil som teda auto pri vchode obrovského neohradeného parkoviska, na ktorom nestálo jediné auto. Najbližšia budova bola vzdialená hádam kilometer. Vytiahol som papierovú mapu a snažil sa zistiť, kde som, keď tu zrazu prifrčal na aute SBS-kár a začal po mne kričať: „Tu nesmiete parkovať! Je to súkromný pozemok!!!“
Mal som naštartované auto, na nohách mapu a on po mne vrieska, že tam nesmiem parkovať. Ignoroval som ho, až dokiaľ som nenašiel správnu cestu, a potom bez slova odišiel.
