„Film má skvelé herecké obsadenie a ohromujúci prvý akt, no vysoko očakávané pokračovanie z Gothamu od Todda Phillipsa pôsobí klaustrofobicky a opakovane,“ píše sa v recenzii The Guardian. Práve spomenutá repetitívnosť nalomila divákov najviac. Monotónne a od normálneho príbehu odlišné tanečné čísla sa zapichli do očí divákov, ktorí začali bľačať a nariekať o tom, že žánrový výber muzikálu bola chyba, ktorá film potopila.
Kto chcel predsa muzikál? Všetci očakávali šialenstvo a extatické nadšenie, ktoré pociťovali na konci pôvodného filmu. Namiesto toho dostali chladný, depresívny a pôsobivo pomätený film o tom, čo sa stane, keď sa ľudia (verejnosť a Harley Quinn) zamilujú do úbožiaka.
Todd Phillips podľa mnohých fanúšikov chcel týmto filmom napraviť spôsob, akým sa ľudia pozerali na prvý film. Nebola to totižto oslava psychopatického vraha, ale štúdia úbohého a mentálne zaostalého nešťastníka, ktorý zhodou náhod nachádzal únik pred krutou realitou v podobe prezliekania sa za Jokera.
Tento fakt však väčšine diváckej obce veľmi nezapasoval. Prečo to teda režisér Todd Phillips, ktorý sa počas natáčania snímky kompletne izoloval od akejkoľvek späťnej väzby, spravil takto? Nevedel náhodou, že to celé skončí katastrofálne? Nebol to len jeho veľký žart?
Útok na fanúšikov a Hollywood?
Veľa fanúšikov tento prístup pokladalo za útok na ich lásku k prvému filmu. Nuž, dalo by sa povedať, že to tak Todd Phillips plánoval. Keď videl, že ľudia sa na TikToku prezliekajú za Jokera a veľmi radikálne rozprávajú o tom, ako sa veci musia zmeniť k lepšiemu, tak musel konať. Vytvoril teda anti-film, ktorý rozoberá prvý film a robí to aj na meta-úrovni.
Napríklad legendárny Quentin Tarantino k tomu povedal toto: „Jokera režíroval samotný Joker. Celý koncept, dokonca aj to, ako míňa štúdiové peniaze — míňa ich presne tak, ako by to robil Joker, rozumieš?“ povedal Tarantino. „A potom jeho veľké prekvapenie — haha! — ako šašo z krabičky, keď ti ponúkne ruku na podanie a ty dostaneš elektrický šok s desaťtisíc voltmi — to sú komiksoví fanúšikovia. Tým hovorí: kašlem na vás všetkých. Kašlem na filmové publikum. Kašlem na Hollywood,“ povedal v Bret Easton Ellis podcaste.
Dalo by sa povedať, že snímka Joker: Folie à Deux pohorela hlavne na tom, že sa na ňu ľudia pozerali zo zlého uhla. Ako sme ťa na EMEFKA dávnejšie informovali, Phillips sa už dlhšie zaujíma o anarchistické postavy dejín. Natočil napríklad dokumentárny film o jednom z najšpinavších ľudí všetkých čias – GG Allinovi, ktorý sa na svojich koncertoch natieral výkalmi a bol čiastočnou inšpiráciou pre Phoenixove stvárnenie Jokera.
Jeho fascinácia chaotickými, deformovanými, no zaujímavými figúrami a ich vplyvom na spoločnosť z filmu Joker: Folie à Deux doslova srší. Netradične zdajúce sa hudobné čísla, dekadentné rozloženie mýtu Jokera ako anarchistického kráľa a úmrtie hlavného hrdinu – všetko to slúži na to, aby sa vykreslila úbohosť sériových vrahov a anarchistických lídrov, ktorých si spoločnosť stále viac a viac slepo obľubuje. Stačí spomenúť seriál Monster od Netflixu.
Originálne poňatie, ktoré zatiaľ veľmi nerezonuje
Mnohých fanúšikov film Joker: Folie à Deux zaujal tým, že sa neuspokojil s opakovaním úspechu prvého dielu, ale odvážne zvolil iný smer – temný hudobný psychologický triler. Režisér Todd Phillips sa rozhodol preskúmať šialenstvo a spoluzávislosť prostredníctvom hudby, čo pôsobí originálne a provokatívne. Zároveň to však plynie z predošlého filmu, v ktorom hrala hudba veľmi dôležitú úlohu.
Hudobné čísla tu nie sú len doplnkom, ale vyjadrujú vnútorný svet postáv, ich bludy a túžby. Tento prístup mnohí (stále minorita) vnímajú ako svieži, umelecký a hlboko symbolický. Niektoré hudobné pasáže sú repetitívne, absurdne trápne, no „that’s the point.“ Pozeráme sa do hlavy úbožiaka, ktorý ani nevie poriadne používať svoj pohlavný úd. Dôležitým dôvodom obľuby je aj mimoriadna chémia Joaquina Phoenixa a Lady Gaga. Ich výkony sú surové, fyzicky náročné a emocionálne presvedčivé.
Gaga ako Harley Quinn nepôsobí ako karikatúra, ale ako tragická, zranená bytosť, ktorá sa v šialenstve Jokera zrkadlí. Spoločne vytvárajú portrét dvoch ľudí, ktorých zjednocuje delírium, túžba po pochopení a ilúzia lásky – čo fanúšikov fascinuje rovnako ako desí. Postava Harley má v tomto filme vlastný a komplexný character arc, v ktorom sa odráža naša spoločenská fascinácia vrahmi a psychopatmi.
Tento film, podobne ako vyššie spomenutý Tenet, má svoje chyby, to nepopierame. V budúcnosti, keď uplynie éra filmových superhrdinov a sériových vrahov, sa naň ľudia budú pozerať trošku inakšie.
