Tlačidlo na zatvorenie okna potvrdenia platby
Tvoje predplatné bolo aktivované
Utorok 19.3.2024
sk
Jozef
cz
Josef, Josefa
, Jozef

Ak čítaš tento článok, predpokladáme, že si minimálne 9 rokov chodil do školy alebo do nej do dnešného dňa chodíš, či už za vzdelaním, alebo za peniazmi. V oboch prípadoch je však veľmi pravdepodobné, že ti na tomto prekliatom mieste aspoň niečo prekáža.

Byť študentom či učiteľom je ale, odhliadnuc od často podradných existenčných podmienok a v druhom prípade aj katastrofálneho platového ohodnotenia, celkom sranda. Dokazuje to sedem historiek súčasných a bývalých učiteľov na základných a stredných školách, ktorí si popri písomkách na opravu odnášali z práce domov aj mimoriadne zábavné momenty!

Termoizolačný odev

Predstava, že učiteľ za katedrou svoju triedu nepočuje, často vedie k perličkám:
Mal som hodinu u prvákov na strednej a v krátkej pauze svojho výkladu som započul krátky rozhovor dvoch žiakov: „Vieš, čím chcem byť, keď vyrastiem?“ povedal prvý žiak svojmu spolusediacemu. „Astronautom.“ Druhému žiakovi sa na tvár dostavila emócia zmätenia, pretože veľmi dobre poznal spolužiakove výsledky z fyziky a šípil, že práca v NASA nie je na obzore.

Prvý žiak pokračoval: „Chcem byť astronautom, lebo chcem byť prvým človekom, ktorý pristane na Slnku.“ Zúfalstvo v spolusediaceho očiach sa zdvojnásobilo: „Na Slnku sa nedá pristáť, na to je príliš horúce.“ A budúci Krištof Kozmumbus mu s totálne serióznou tvárou wannabe-vedca odvetil: „Ja viem, preto tam pristanem v noci.“

Shutterstock

Pozor, zlý pes!

Klasická výhovorka si opäť našla svoje uplatnenie:
Moji štvrtáci sa za pár rokov na základnej stihli naučiť, že jediné ospravedlnenie na neurobenú úlohu, ktoré akceptujem, je vysvetlenie od rodiča. Jedného dňa mi zadanie odovzdali všetci žiaci okrem Robka, ktorého zámer bol jasný – presvedčiť ma o nemožnom. Úlohu mu podľa jeho slov roztrhal pes. „Dobrý pokus,“ posadila som ho so zúfalým smiechom.

Keďže bol zvyčajne zodpovedný, dala som mu šancu priniesť vypracovanie na druhý deň. Keď som po skončení vyučovania vychádzala zo školy, stretla som Robka s otcom, ako venčia psa. Pristavila som sa a pýtam sa: „Robko, takže tento psík ti roztrhal úlohu?“ Desaťročný sa ani nezmohol na slovo. „Áno, pani učiteľka, dúfam, že kvôli nemu teraz Robko nemá problém,“ povedal ustráchane jeho otec. Naozaj som to nečakala.

Shutterstock

Nosí vlasy len na jednej hlave

Nie, nie je to pesnička od Bez ladu a skladu, je to krutá realita:
Od začiatku roka až do konca zimy som nosila dlhé vlasy v jednom vrkoči à la konský chvost. Keď prišla jar, rozhodla som sa, že je čas trošičku pozmeniť môj vzhľad a vlasy som si dala skrátiť a prefarbiť. Nie dlho potom som prišla na hodinu k šesť- a sedemročným prvákom a jeden z nich si svoj poplašný výkrik rozhodne nenechal pre seba: „Pani učiteľka, veď vy máte novú hlavu!“

Shutterstock

Mňamtikoncepčný kuchár

Jazyky sú ťažké a ich nesprávne používanie môže viesť k fatálnym nedorozumeniam:
Učil som angličtinu na francúzskom gymnáziu. Môj primárne vyučovaný jazyk mi zďaleka nerobil taký problém ako francúzština, ktorú som musel používať, aby som sa mimo hodín angličtiny dorozumel so svojimi študentami. Prihlásil som sa preto na intenzívny kurz konverzácie vo francúzskom jazyku. Na hodinách nás lektorka často požiadala, aby sme sa postavili a čo najjednoznačnejšie odpovedali na otázku, ktorú nám položí.

Toho dňa znela: „Čo ste robili včera večer?“ Robil som marmelády. Nevedel som si však spomenúť, ako sa povie konzervácia, preto som počas celého svojho výkladu miesto slova „préservation“ používal slovo „préservatif.“ Nikdy nezabudnem na spätnú otázku lektorky, prečo som vyrábal čučoriedkové a malinové prezervatívy a dával som ich ochutnávať svokre.

Shutterstock

Nezámerný striptíz

Prvé slovo platí, druhé letí spod sukne:
Ako učiteľka na základnej som pracovala 35 rokov. Ešte v minulom storočí som si pod šaty a sukňu zvykla dávať spodničku. Jedného dňa, počas hodiny gramatiky, som pri písaní na tabuľu zacítila, že sa mi niečo trie o stehná. Bez šance na reakciu sa mi spodnica zošuchla z nôh a omotala sa mi okolo členkov. Pokúsila som sa odkopnúť ju do rohu, ale už bolo neskoro – všetci druhostupniari mi spoza chrbta vyjavene pozerali na chodidlá.

Zachovala som sa dôstojne, spodnicu som zdvihla, zatočila ňou vo vzduchu a oznámila: „Vidíte, čo všetko sa vám môže stať, ani o tom neviete!“ Žiaci sa po pár sekundách dosmiali, no tento incident bude navždy súčasťou mojej osobnosti. Dodnes stretávam svojich bývalých žiakov, ktorí si na spodničku spomínajú lepšie ako na gramatiku.

Shutterstock

Škôlkar polyglot

Aj štvorročný môže mať rozum enormnej kapacity:
Toho času som učila v multikultúrnej škôlke v zahraničí. Mali sme s detičkami diskusiu o tom, kto hovorí akými jazykmi. Väčšina detí hovorila svojím materinským a po anglicky, s výnimkou jedného chlapca, ktorý pri svojej výpovedi deklaratívne vyhlásil: „Ale ja hovorím tromi jazykmi!“ Keď som sa spýtala, ktorými, odvážne zvolal: „Po anglicky, po urdsky a po bonžúrsky!“

Shutterstock

Z riaditeľne na psychiatriu

Nevychovaní sopliaci vedia zatočiť aj s tuhými nervami:
Ako riaditeľ základnej školy som si žiakov často volal do svojej kancelárie, keď boli nedisciplinovaní. Počas rozhovorov som si viedol záznam do knihy, ktorú som roky uchovával na svojom veľkom pracovnom stole, no po jednom rozhovore so štvrtákom mi táto knižka zo stola záhadne zmizla.

Po chvíľach pátrania som dospel k záveru, že ju krpec zobral a tajne si ju čítal s kamarátmi. Zavolal som si ho, fagana, na koberček a povedal mu, ako sa veci majú: „Zmizla mi moja záznamová knižka. Čo o tom vieš?“ S ani nie polsekundovým reakčným časom ma sebaisto odpálil: „Myslím, že to je len chyba vo vašom myšlienkovom matrixe.“

Shutterstock

Richard Bonde
Ako každé iné dieťa, so slzami v očiach. V sprievode hlasných výkrikov som v chladný februárový večer krátko po pol desiatej zhliadol umelé svetlá petržalskej nemocnice. Môj otec a jeho prísediaci svokor sa zhodli, že v plači je muzikalita – mali úplnú pravdu. Už o dva roky neskôr som kuchynskú linku v pravidelných intervaloch okrádal o varechy a rozbíjal s nimi vedrá z predsieňovej skrine, predstierajúc bytie súčasťou rockového koncertu so stovkami divákov okolo pódia.Tesne pred piatymi narodeninami som sa s radosťou ocitol na svojej prvej vyučovacej hodine – nebola to ani matematika, ani vlastiveda. Bola to hodina bicích nástrojov, mojich najobľúbenejších 20 minút v týždni. Ako obyvateľ trojizbového bytu však pre mňa akákoľvek domáca príprava neprichádzala do úvahy – pre uspokojenie susedov, rodičov a v absolútne poslednom rade aj mňa som začal chodiť na klavír. A sedem mesiacov na to aj do základnej školy na Benkovej ulici v Nitre – mojom takmer rodnom meste.Roky plynuli a s nimi pribúdalo vedomostí a skúseností, hlavne tých hudobných. Už koncom roku 2011, keď bol môj vek stále na prstoch ukázateľnou hodnotou, ma môj otec, učiteľ hudby, zatiahol do prvej kapely (s asi najmenej kreatívnym názvom tohto milénia – The Kapela), ktorá sa na školskej scéne neujala. Neváhal založiť druhú, v ktorej som opäť obsadil pozíciu klávesáka. Táto o niečo rockovejšia zostava nesúca trošičku kreatívnejší názov Wild People bola úspešnejšia a zanikla až v roku 2016.V živote mladého hudobníka nechýbali ani tie o niečo konvenčnejšie veci – výučba anglického jazyka, z ktorého som v predchádzajúcom roku získal jazykový diplom úrovne C1, informačné technológie, môj takmer denný skracovač voľného času a nepochybne aj zdravá dávka jazdy na bicykli.Roku 2013 som skončil na treťom mieste na prijímacích skúškach na osemročné štúdium v Gymnáziu na Golianovej ulici, opäť v bývalom centre Veľkej Moravy – v poslednej chvíli som však od tohto rozhodnutia ustúpil, no o tri roky neskôr som na rovnakú strednú školu presedlal tak či tak, ale na štúdium pätročné so zameraním na anglický jazyk.V súčasnosti sa snažím svoj život držať čo najbližšie k heslu „príjemné s užitočným”. Jedným z mojich koníčkov je a už oddávna bola verejná doprava – dnes pracujem ako webmaster a redaktor portálu imhd.sk, ktorý sa zameriava na informovanie cestujúcej verejnosti vo viac ako 20-tich mestách na Slovensku, a od jesene som tiež redaktorom najzábavnejšieho webového portálu na Slovensku – EMEFKA.Neodišiel som ani od svojej najväčšej lásky – hudby – ktorou sa, hlavne v tejto situácii, snažím živiť svoj sporiaci účet najlepšie, ako to len ide. Mojím hlavným hudobným projektom je skupina Follow hrajúca prevažne coververzie známych skladieb domácej aj zahraničnej tvorby.Popri práci som profesionálnym zlodejom otcovho auta, sem-tam mu ho vrátim, vždy však nablýskané a dotankované. A nezabúdajúc na to azda najmenej dôležité – maturitný ročník gymnázia. Od septembra sa chystám na Vysoké učení technické v Brne, kde chcem vyštudovať odbor Audioinžinierstvo, zvuková produkcia a nahrávanie na Fakulte elektrotechniky a komunikačných technológií.So svojou súčasnou životnou situáciou som nadmieru spokojný – pevne verím, že sa v tejto hudobno-informatickej vlne udržím čo najdlhšie. Neviem, čo ma čaká, ale stále chcem svet vnímať ako dieťa. Ako každé dieťa, s radosťou v očiach.
Najčítanejšie
Podobné

Vitaj na stránke EMEFKA

Posúvaj prostom doľava alebo doprava a objav viac

Práve sa deje

Klikni a uvidíš aké máme novinky

Domov
TOP
Trending
PREMIUM
Emefka Daily logo
Nový spravodajský web
Práve sa deje

Odomknúť článok

kamošovi

Táto funkcia je dostupná iba členom Emefka PREMIUM. Skopíruj špeciálny odkaz a zdieľaj obsah so svojimi kamošmi.

Kopírovať odkaz

Odkaz bol skopírovaný

Odomknúť článok

kamošovi

Táto funkcia je dostupná iba členom Emefka PREMIUM, prihlás sa do svojho konta. Ak členom nie si, využi túto možnosť a zakúp si predplatné.

Zakúpiť Zakúpiť

Blahoželáme, máš prémiových kamošov!

Tento obsah je štandardne platený, no tvoj kamoš je členom Emefka PREMIUM a obsah ti odomkol. Stačí zadať tvoju emailovú adresu.