Ak čítaš tento článok, predpokladáme, že si minimálne 9 rokov chodil do školy alebo do nej do dnešného dňa chodíš, či už za vzdelaním, alebo za peniazmi. V oboch prípadoch je však veľmi pravdepodobné, že ti na tomto prekliatom mieste aspoň niečo prekáža.
Byť študentom či učiteľom je ale, odhliadnuc od často podradných existenčných podmienok a v druhom prípade aj katastrofálneho platového ohodnotenia, celkom sranda. Dokazuje to sedem historiek súčasných a bývalých učiteľov na základných a stredných školách, ktorí si popri písomkách na opravu odnášali z práce domov aj mimoriadne zábavné momenty!
Termoizolačný odev
Predstava, že učiteľ za katedrou svoju triedu nepočuje, často vedie k perličkám:
Mal som hodinu u prvákov na strednej a v krátkej pauze svojho výkladu som započul krátky rozhovor dvoch žiakov: „Vieš, čím chcem byť, keď vyrastiem?“ povedal prvý žiak svojmu spolusediacemu. „Astronautom.“ Druhému žiakovi sa na tvár dostavila emócia zmätenia, pretože veľmi dobre poznal spolužiakove výsledky z fyziky a šípil, že práca v NASA nie je na obzore.
Prvý žiak pokračoval: „Chcem byť astronautom, lebo chcem byť prvým človekom, ktorý pristane na Slnku.“ Zúfalstvo v spolusediaceho očiach sa zdvojnásobilo: „Na Slnku sa nedá pristáť, na to je príliš horúce.“ A budúci Krištof Kozmumbus mu s totálne serióznou tvárou wannabe-vedca odvetil: „Ja viem, preto tam pristanem v noci.“
Pozor, zlý pes!
Klasická výhovorka si opäť našla svoje uplatnenie:
Moji štvrtáci sa za pár rokov na základnej stihli naučiť, že jediné ospravedlnenie na neurobenú úlohu, ktoré akceptujem, je vysvetlenie od rodiča. Jedného dňa mi zadanie odovzdali všetci žiaci okrem Robka, ktorého zámer bol jasný – presvedčiť ma o nemožnom. Úlohu mu podľa jeho slov roztrhal pes. „Dobrý pokus,“ posadila som ho so zúfalým smiechom.
Keďže bol zvyčajne zodpovedný, dala som mu šancu priniesť vypracovanie na druhý deň. Keď som po skončení vyučovania vychádzala zo školy, stretla som Robka s otcom, ako venčia psa. Pristavila som sa a pýtam sa: „Robko, takže tento psík ti roztrhal úlohu?“ Desaťročný sa ani nezmohol na slovo. „Áno, pani učiteľka, dúfam, že kvôli nemu teraz Robko nemá problém,“ povedal ustráchane jeho otec. Naozaj som to nečakala.
Nosí vlasy len na jednej hlave
Nie, nie je to pesnička od Bez ladu a skladu, je to krutá realita:
Od začiatku roka až do konca zimy som nosila dlhé vlasy v jednom vrkoči à la konský chvost. Keď prišla jar, rozhodla som sa, že je čas trošičku pozmeniť môj vzhľad a vlasy som si dala skrátiť a prefarbiť. Nie dlho potom som prišla na hodinu k šesť- a sedemročným prvákom a jeden z nich si svoj poplašný výkrik rozhodne nenechal pre seba: „Pani učiteľka, veď vy máte novú hlavu!“
Mňamtikoncepčný kuchár
Jazyky sú ťažké a ich nesprávne používanie môže viesť k fatálnym nedorozumeniam:
Učil som angličtinu na francúzskom gymnáziu. Môj primárne vyučovaný jazyk mi zďaleka nerobil taký problém ako francúzština, ktorú som musel používať, aby som sa mimo hodín angličtiny dorozumel so svojimi študentami. Prihlásil som sa preto na intenzívny kurz konverzácie vo francúzskom jazyku. Na hodinách nás lektorka často požiadala, aby sme sa postavili a čo najjednoznačnejšie odpovedali na otázku, ktorú nám položí.
Toho dňa znela: „Čo ste robili včera večer?“ Robil som marmelády. Nevedel som si však spomenúť, ako sa povie konzervácia, preto som počas celého svojho výkladu miesto slova „préservation“ používal slovo „préservatif.“ Nikdy nezabudnem na spätnú otázku lektorky, prečo som vyrábal čučoriedkové a malinové prezervatívy a dával som ich ochutnávať svokre.
Nezámerný striptíz
Prvé slovo platí, druhé letí spod sukne:
Ako učiteľka na základnej som pracovala 35 rokov. Ešte v minulom storočí som si pod šaty a sukňu zvykla dávať spodničku. Jedného dňa, počas hodiny gramatiky, som pri písaní na tabuľu zacítila, že sa mi niečo trie o stehná. Bez šance na reakciu sa mi spodnica zošuchla z nôh a omotala sa mi okolo členkov. Pokúsila som sa odkopnúť ju do rohu, ale už bolo neskoro – všetci druhostupniari mi spoza chrbta vyjavene pozerali na chodidlá.
Zachovala som sa dôstojne, spodnicu som zdvihla, zatočila ňou vo vzduchu a oznámila: „Vidíte, čo všetko sa vám môže stať, ani o tom neviete!“ Žiaci sa po pár sekundách dosmiali, no tento incident bude navždy súčasťou mojej osobnosti. Dodnes stretávam svojich bývalých žiakov, ktorí si na spodničku spomínajú lepšie ako na gramatiku.
Škôlkar polyglot
Aj štvorročný môže mať rozum enormnej kapacity:
Toho času som učila v multikultúrnej škôlke v zahraničí. Mali sme s detičkami diskusiu o tom, kto hovorí akými jazykmi. Väčšina detí hovorila svojím materinským a po anglicky, s výnimkou jedného chlapca, ktorý pri svojej výpovedi deklaratívne vyhlásil: „Ale ja hovorím tromi jazykmi!“ Keď som sa spýtala, ktorými, odvážne zvolal: „Po anglicky, po urdsky a po bonžúrsky!“
Z riaditeľne na psychiatriu
Nevychovaní sopliaci vedia zatočiť aj s tuhými nervami:
Ako riaditeľ základnej školy som si žiakov často volal do svojej kancelárie, keď boli nedisciplinovaní. Počas rozhovorov som si viedol záznam do knihy, ktorú som roky uchovával na svojom veľkom pracovnom stole, no po jednom rozhovore so štvrtákom mi táto knižka zo stola záhadne zmizla.
Po chvíľach pátrania som dospel k záveru, že ju krpec zobral a tajne si ju čítal s kamarátmi. Zavolal som si ho, fagana, na koberček a povedal mu, ako sa veci majú: „Zmizla mi moja záznamová knižka. Čo o tom vieš?“ S ani nie polsekundovým reakčným časom ma sebaisto odpálil: „Myslím, že to je len chyba vo vašom myšlienkovom matrixe.“
