Bájny Hannibal spolu s takmer 80-tisíc pešiakmi, 12-tisíc jazdcami a s 37 bojovými slonmi prešiel z Pyrenejského polostrova cez Pyreneje a Alpy až do severného Talianska. Bolo to ale naozaj tak? Skutočne, naozaj, na sto percent, istotne – slová, ktoré sa s pojmom história úzko spájajú a zároveň vylučujú.
Vo všeobecnosti máme tendenciu brať zaužívané zrnká historických udalostí niekedy až príliš faktograficky. Postupom času z nich vznikajú nevyvážené príbehy plné lží, ktoré sa stanú súčasťou nášho chápania minulosti. Ak sa chceš dozvedieť viac o dejinných nedorozumeniach, tu je niekoľko historických mýtov, ktoré sa stále vnímajú ako fakty.
Victoria Cross Metal
Mýtus: Každú medailu VC vyrobili z bronzových ruských kanónov.
Najvyššou poctou pre britského vojaka je, keď mu udelia ocenenie Victoria Cross Metal (VC). Podobne ako americký ekvivalent tejto pocty Medaila cti, aj Viktóriin kríž sa udeľuje tým najodvážnejším a neobetavejším vojakom.
Či už ide o ocenenie osobných aktivít proti obrovskej presile nepriateľa, elimináciu nepriateľských síl či činy nezištnej záchrany, všetky príbehy oceňované týmto krížom sú hrdinské a založené na skutočnosti. Čo sa nedá považovať za skutočné, je príbeh o tom, z čoho sa medaily vyrábajú.
Existuje totiž mýtus, že medaily Viktóriinho kríža sa vyrábajú z bronzových ruských kanónov zajatých počas krymskej vojny proti Rusku, resp. po víťazstve pri obliehaní Sevastapoľu v roku 1855.
Jediným výrobcom medailí je od ich vzniku spoločnosť Hancocks Jewellers v Londýne. Počas prvej svetovej vojny však kvôli nedostatku materiálu museli výrobcovia požiadať kompetentných o zvýšenie dodávok kovu. Vzhľadom na informáciu o ukoristených ruských zbraniach vznikol mýtus, že dodaný materiál na výrobu VC pochádzal práve z tohto zdroja.
Správa sa dostala do médií, vďaka čomu sa rozšírila medzi ľuďmi. „Korešpondent s najväčšou pravdepodobnosťou spojil rôzne príbehy, ktoré kolovali o prerozdeľovaní a recyklácii ukoristených krymských zbraní,“ povedal dr. Andrew Marriott, podplukovník na dôchodku a hosťujúci výskumník na univerzite v Newcastli. Dodal, že neexistuje žiadny dôkaz, ktorý by využitie medi z ruských zbraní na výrobu medailí potvrdzoval.
Národ proti národu
Mýtus: V mnohých konfliktoch temného stredoveku bojoval národ proti národu.
Myšlienka boja za krajinu je veľmi moderná a spája sa s relatívne mladými národnými identitami krajín. Predstava odhodlaného obyvateľstva zhromaždeného za svojím kráľom či kráľovnou bojujúceho v mene Boha a v mene národa za svoju vlasť je jednoducho povedané romantická, ba až naivná.
Vo väčšine prípadov totiž išlo o dve skupiny vojakov, ktorí to skôr ako odhodlaný boj za vlasť vnímali ako platenú prácu bez konkrétnej ideológie. Často sa tiež stávalo, že mnohé kráľovstvá nútili vojakov, aby bojovali po boku tých, ktorých považovali za nepriateľov, resp. museli bojovať aj proti svojim krajanom. Niečo také ako národná hrdosť teda značne absentovalo. Príkladom takéhoto stredovekého boja je aj Owain Glyndwr.
Bol to waleský rebelský hrdina, vojak a veliteľ waleskej armády, ktorý začal a viedol 15 rokov trvajúce povstanie proti Anglicku s cieľom oslobodiť územia Walesu spod nadvlády anglickej moci. Po tom, čo sa mu podarilo oslobodiť územie rodného mesta, začal postupovať do Anglicka.
V podstate išlo o spor Wales vs. Anglicko. Na tom by nebolo nič nezvyčajné, keby hlavným veliteľom vojsk nasadeným proti Owainovi Glyndwrovi nebol jeho krajan, waleský šľachtic Dafydd Gam. V tom čase niečo ako národné presvedčenie nehralo žiadnu rolu.
Egyptskí otroci a pyramídy
Mýtus: Pyramídy postavili otroci.
Kto je lepší na dokončenie rozsiahleho stavebného projektu – obyčajní obyvatelia Egypta alebo banda podvyživených zajatých cudzincov, ktorých môžeš zmlátiť, ak nesplnia stanovený pracovný plán? No, aj keď sa odpoveď napriek morálnym zásadám zdá ako jasná, to, že egyptské pyramídy postavili otroci, je mýtus.
Stavba pyramíd bola neprimerane platenou, nerešpektovanou a špinavou prácou, ktorú si „zaslúžili“ robiť primerane nehodnotní ľudia – otroci. V skutočnosti však pyramídy postavili bežní obyvatelia Egypta, ktorí neboli k tejto práci nijakým spôsobom nútení.
V okolí pyramíd totiž archeológovia našli pozostatky dedín, no najmä hrobky, v ktorých identifikovali telá ľudí. „Hrobky boli vybudované vedľa kráľovských pyramíd, čo naznačuje, že títo ľudia neboli otrokmi,“ uviedol hlavný egyptský archeológ Zahí Hawáss. Dodal tiež, že keby išlo o otrokov, nikdy by ich hrobky nemohli stáť vedľa hrobiek kráľov.
Výskumy v okolí pyramíd, napríklad v Gíze, naznačujú, že na ich stavbách sa podieľalo okolo desaťtisíc robotníkov. Denne títo robotníci skonzumovali 21 kusov dobytka a 23 oviec. Mäso im vraj posielali poľnohospodári z okolia delty Nílu a Horného Egypta. Vďaka tomuto materiálnemu daru potom nemuseli chovatelia platiť dane.
Mýtus o autoroch pyramíd len potvrdzuje fakt, že démonizácia minulých civilizácií, podobne ako oslava padlých ríš, bola na akademickej pôde a v popkultúre bežnou. K zmene došlo až vďaka faktografickým nálezom podobným vyššie spomenutým hrobkám a dedinám.
Chaos divokého západu
Mýtus: Divoký západ bol extrémne chaotickým a násilným miestom.
Všeobecne vo vedomí ľudí existuje predstava, že mestá v časoch divokého západu boli násilné, chaotické a nebezpečné, že v nich bolo problematické zarobiť si na živobytie a vôbec žiť nejaký život. Toto všetko môže prispieť k všadeprítomnému mýtu, že slávny Wild West bol miestom bez zákona, v ktorom vládol anarchizmus. Existuje o tom však nejaký dôkaz?
Nie tak celkom. Mnohé z najznámejších západných dobytčích miest mali pomerne nízku mieru vrážd, takže by sa dalo zovšeobecniť, že život tu síce bol násilný a chaotický, ale nie viac ako v ktorejkoľvek inej ére histórie.
Aby si si to dokázal lepšie predstaviť, šanca, že ťa v roku 1880 v Dodge City zavraždia, bola 1 k 996, zatiaľ čo v roku 1980 v Miami, ktoré bolo v tom čase považované za jedno z najrizikovejších miest na svete, čo sa týka vrážd, to bolo 1 k 3058. Najvýznamnejší rozdiel v tejto štatistike má na svedomí rozdiel v počte obyvateľov, čo len ťažko možno považovať za objektívny dôvod vyššieho rizika smrti na divokom západe.
Paradoxne, v roku 1880 došlo v Dodge City k jednej vražde. Tento fakt stavia celú éru divokého západu do apriórnej situácie a nepomáha vyvracať vyššie spomenutý mýtus. Objektívne to však možno ukončiť tak, že predsa len, jedna vražda za celý kalendárny rok nevyzerá práve ako dôkaz rozšírenej vlny zločinu.
Wikipédia
Mýtus: Koncentračné tábory boli vlastne iba zberné tábory.
Vedel si, že v čase druhej svetovej vojny za pôsobenia nacistov existoval v Chorvátsku koncentračný tábor, v ktorom zomrelo asi 100-tisíc väzňov? Ak áno, si dobre informovaný. No ak si si ako rodený Chorvát chcel v minulosti zistiť o tomto „Osvienčime na Balkáne“ viac, pravdepodobne si sa dozvedel, že to tábor Jasenovac bol len „zberný tábor“, ktorý slúžil na ubytovanie nepriateľov štátu.
Ako sa píše na stránke Balkan Transitional Justice v článku z roku 2018, chorvátska Wikipédia obsahovala viacero faktických chýb. Mnohé fakty o druhej svetovej vojne vynechali a zároveň tie, ktoré nezamlčali, neboli podložené dostatočne hodnovernými akademickými odkazmi. Napríklad aj Osvienčim tu označujú ako „zberný tábor Osvienčim“.
Historik na Fakulte humanitných a sociálnych štúdií v Záhrebe Hrvoje Klasić pre médium Balkan Investigative Reporting Network (BIRN) povedal, že „existuje veľký rozdiel“ medzi anglickou a chorvátskou Wikipédiou. Zatiaľ čo článok o tábore Jasenovac v angličtine má 187 referenčných poznámok spolu s 37 odkazmi na knihy a dvoma na akademické články, chorvátska verzia má 57 referenčných poznámok – pričom veľké množstvo pochádza z pravicových médií a súkromných blogov – a len tri knihy.
BIRN požiadal správcov chorvátskej Wikipédie o komentár, ale nedostal žiadnu odpoveď. Napriek tomu, že chorvátska Wikipédia patrí pod značku Wikimedia Foundation Inc., správcami tejto národnej domény sú dobrovoľníci.
Atómové bomby
Mýtus: Atómové bomby padajúce na Hirošimu a Nagasaki zabili oveľa viac ľudí ako „tradičné“ bombardovacie.
Útok na Hirošimu si vyžiadal 90- až 146-tisíc obetí, pri výbuchu v Nagasaki zomrelo až 80-tisíc ľudí. Patria tieto útoky medzi tie najničivejšie z druhej svetovej vojny? Áno. Bol to nový, desivý spôsob, akým zomrelo veľa ľudí? Áno. Vyžiadali si atómové útoky na tieto japonské mestá podstatne viac mŕtvych ako iné bombové útoky? Vôbec nie.
Keď porovnáte obrázky Tokia, Hirošimy a Nagasaki po ich útokoch, ťažko by ste ich rozlíšili. Bombardovanie Tokia z 10. marca 1945 malo za následok viac ako 90-tisíc úmrtí, možno dokonca viac ako 100-tisíc. Viac ako milión civilistov zostalo bez domova.
Toto číslo presahuje celkový počet úmrtí v Nagasaki a dokonca môže byť aj vyššie ako množstvo zasiahnutých „cieľov“ v Hirošime. Nehovoriac o tom, že ani v jednom prípade nie je možné úplne presne odhadnúť množstvo úmrtí. Hoci úsvit atómového veku bol určite monumentálnym a strašným krokom vo vedení vojny, hodnotiť ho ako jednoznačne najničivejší je do istej miery prehnaný mýtus.
Einstein
Mýtus: Albert Einstein bol slabý v matematike a prírodných vedách.
Koľkokrát ste už počuli túto otrepanú pesničku? Učitelia to zvyknú hovoriť, keď študent nerozumie učivu alebo v teste úplne nebodoval. No používajú to nesprávne. Prečo? Lebo je to nepravdivé. Albert Einstein bol výnimočným študentom, skutočným majstrom presne v tých predmetoch, v ktorých by si očakával, že bude excelovať.
Už keď mal 11 rokov, čítal knihy o fyzike určené pre vysoké školy. Neexistujú žiadne dôkazy o tom, že by v testoch dosiahol niečo iné ako najlepšie hodnotenia. Takže, prepáčte, Einstein bol naozaj génius. Ale nebojte sa, taký Mark Zuckerberg, Bill Gates či Steve Jobs nedokončili vysokú školu. Takže, netrápte sa. Všetko, čo potrebujete, je špičkový nápad za niekoľko miliárd dolárov.
