V jednej sekunde si pokojne kráčaš ulicou, v hlave si prehrávaš všetky tie trápne vety, ktoré si opitý vytáral svojej ex a v ďalšej sa stane čosi, kvôli čomu tvoje srdce na malý moment zastane a svet sa prestane točiť. A hoci sú to častokrát úplne banality, niekedy ťa vedia pekne rozhodiť.
1. Keď necítiš vo vrecku telefón
Ľudstvo sa miliónmi rokov evolúcie dostalo do bodu, kedy si mobilné zariadenia vážime viac ako vlastný život (ono niekedy tomu niet divu, pretože ak by si mal mame povedať, že si rozbil ten mobil, za ktorý ona vysolila pol výplaty, môžeš byť radšej rovno mŕtvy). Sme v štádiu, že keď padneme na zamrznutom chodníku na hubu a počujem prasknutie, dúfame, že to bola jedna z kostí v našich končatinách. Veď tá sa zrastie, no nie? A preto v sekunde, keď siahneš do vrecka a necítiš v ňom mobil… Taký panický záchvat si ešte nevidel. V tom lepšom prípade ho tvoja zábudlivá hlava nevedomky strčila kamsi do ruksaku, v tom horšom si pravdepodobne práve spomínaš na to, ako si ho nechal na stanici na hajzľoch. Ak si sa práve ocitol v scenári číslo dva, tak to najvýstižnejšie, čo môžeš v tejto chvíli počuť je asi len „je to v pič…“.
2. Keď nájdeš desať zmeškaných hovorov od mamy
Je jedno, či máš štrnásť alebo štyridsať, mama je proste mama a až do konca tvojho života bude mať nad tebou absolútnu a nikdy neutíchajúcu moc. A jediné, čo ju vie nasrať ešte trochu viac ako špinavé riady v odkvapkávači a tvoje trojtýždňové smradľavé spodky za posteľou, je len to, keď sa ti nevie dovolať. „Načo ten mobil vôbec máš, keď ťa jakživ neviem zastihnúť, keď to potrebujem?“ počuješ jej vyčítavý hlas v hlave a pri spomienke na pohľad, čo ti roztápa vnútornosti, radšej ideš domov okľukou. Cestou ešte párkrát zauvažuješ, či by sa ti lepšie nespalo na zástavke autobusu alebo pod kríčkom pri škole, no napokon pozbieraš odvahu a so scvrknutými guľkami smeruješ do jamy levovej.
[EVS17-coin key=d109a9f794bde80d9623c909676be120369acb81.67 amount=9]
3. Keď ťa sklame schodisko
Schodisko a pár promile alkoholu v krvi nie sú zrovna najlepší kamaráti. Nič to však nemení na fakte, že táto vec sa ti môže stať (a aj deje) pokojne aj v triezvom stave. Je večer, tma jak v análnom otvore a ty máš príliš zmrznuté prsty a príliš lenivé zmýšľanie na to, aby si presunul svoje drahocenné pozadie o dvadsať centimetrov bližšie k stene a zažal svetlo. Veď to schodisko poznáš hádam naspamäť, chodíš tade každý deň. A tak berieš jeden schod za druhým, druhý za tretím, potom si fandíš už trochu viac, ideš po dvoch a potom… buď zažiješ len malý infarkt, ktorý budeš rozdýchavať ešte ďalších desať minút alebo si kvalitne nabiješ hubu.
4. Screenshoty, že?
Nechcem nikoho kategorizovať podľa pohlavia, ale stavím sa, že v tejto situácii sa nájde skôr nežné pohlavie ako muži. My máme totiž neustálu tendenciu pretápať svoje životné udalosti a virtuálne konverzácie do obrovskej knižnice privátnych screenshotov, ktoré následne rozosielame svojim drahým kamarátkam. A na tom by nebolo nič zlé, veď muži si už koniec koncov aj celkom zvykli na to, že namiesto toho, aby sme ich j*bli panvicou po hlave radšej ventilujeme hnev menej agresívnym spôsobom. Lenže potom príde ten osudový moment, kedy screenshotneš vašu konverzáciu a celá nažhavená ohovárať po zbytok noci celú existenciu mužskej populácie na tejto planéte, to pošleš… jemu. JEMU. Jemu? Dop*če.
5. Keď niekomu olajkuješ fotku
Keď niekomu olajkuješ fotku, je to fajn. Keď niekomu olajkuješ fotku spred pol roka, pretože si hnusné stalkerské hovädo s nemotornými prstami a teraz už aj zničeným sociálnym životom a statusom silnej a nezávislej ženy, už je to o trošku menej fajn. Sociálne siete sú jednoducho sviňa a aj keď svoje srdiečko rýchlo pošleš naspäť do teplých krajín, dotyčnej osôbke aj tak blikne upozornenie. Nebudeme sa tváriť, všetci sme tam boli. Ale aspoň máš ponaučenie do budúcnosti, že nabudúce namiesto skenovania všetkých jeho fotografií za posledného pol roka mu radšej napíš. Alebo ešte lepšie, otvor tú učebnicu chémie, uč sa a možno mu jedného dňa budeš môcť do okna hodiť vlastnoručne vyrobenú výbušninu.
6. Všetci máme vetry
Všetci máme vetry a všetky chcú z času na čas preč. Tvár sa pokojne ako dáma, ktorá nekaká, ale vstrebáva, ale každý človek so základnou výbavou mozgových buniek a biologickými znalosťami druháka na základnej škole vie, že aj ty si z času na čas riadne us*rieš. No celý tento proces uvoľňovania tlaku v tráviacom trakte sa stáva veľmi nepríjemným, keď si práve v spoločnosti ľudí, s ktorými by si ešte rada ostala v kontakte. Po chvíli neúprosného vraštenia obočia a prehovárania svojej brušnej oblasti, nech si z teba nerobí srandu, lebo to fakt nie je vtipné, sa to dostáva do akútneho stavu. To už nie, že si potrebuješ uľaviť, to už ti krúti črevo do všetkých svetových strán a zdá sa, že o niekoľko sekúnd exploduje a trafí človeka oproti tebe rovno do čela. A potom, keď už máš pocit, že sa do sekundy rovno dos*rieš, tvoje srdce vynechá úder, myslíš na spoločenskú potupu monumentálnych rozmerov a… Zrazu je to preč.
Titulná fotka: revhc.ca
