Jún je mesiacom mužského duševného zdravia. Táto téma je často prehliadaná a tabu, avšak čoraz väčšie množstvo mužov v dnešnej dobe bojuje s psychickými problémami, ktoré zostávajú v mnohých prípadoch neriešené.
Drvivá väčšina všetkých samovrážd je spáchaná mužmi. Ako udáva Európska komisia, v roku 2020 bolo v Európskej únii spáchaných až 47 252 samovrážd, z nich bolo až zdrvujúcich 77,1 % spáchaných mužmi. Dáta z roku 2022, ktoré uverejnilo Národné centrum zdravotníckych informácií (NCZI), ukazujú, že z celkového počtu nahlásených samovrážd 563 bolo až 82,4 % (464) u mužov.
V kontexte tejto témy sme sa rozhodli spraviť rozhovor s odborníkom. Vyjadril sa k nej neuropsychológ Robert Krause, ktorého sme sa pýtali na jeho odborné skúsenosti o mužskom duševnom zdraví, ako je vnímané v spoločnosti a ako riešiť problémy, ktoré s ním môžu nastať.
PhDr. Robert Krause PhD., MPH, MBA
neuropsychológ
Dr. Robert Krause je známy slovenský neuropsychológ, ktorého prestížny magazín Forbes zaradil medzi TOP 5 najvplyvnejších slovákov. Je majiteľom viacerých spoločností patriacich pod KRAUSE MENTAL CARE GROUP, ktoré poskytujú komplexnú psychologickú starostlivosť o firmy a jednotlivcov. Prednáša na viacerých slovenských a zahraničných univerzitách a pravidelne ho oslovujú popredné slovenské a zahraničné médiá. V jeho portfóliu nájdeme desiatky tisíc vyškolených ľudí z viac než 36 národností. Tvrdí, že úspech ho neurobil šťastným, ale šťastie ho urobilo úspešným.
Čo si myslíte, že sú najväčšie výzvy, ktorým čelia muži v súvislosti s duševným zdravím? Ako môžu rozpoznať, že potrebujú pomoc?
V aktuálnej dobe pozorujeme, že sa do popredia čoraz viac dostáva kult úspešného muža. Pod úspechom si ľudia často intuitívne predstavia vonkajšie symboly úspechu, ktoré sú viditeľné a často precenené. V prípade, ak muži podľahnú tomuto fenoménu, tak nastúpi interpersonálny porovnávací mechanizmus, a teda komparácia seba s ostatnými. Tento typ porovnávania však nie je efektívny, nakoľko v ňom absentuje kvalitatívny rozbor premenných, ktoré sa spolupodieľajú na viditeľných výsledkoch.
Ak sa chce človek porovnávať s vyššou vedeckou presnosťou, tak by mal porovnať seba samého so sebou samým v perspektíve času, a teda tu a teraz vs. minulosť. Ak však človek nastúpi na vlak, ktorý smeruje k cieľovému fetišizmu, tak rýchle formy dopamínu spôsobia to, že osoba bude dočasne motivovaná, no i napriek tomu nespokojná.
S motiváciou a úspechom však ide ruka v ruke zvýšená miera úzkosti, keďže v mozgu centrum, ktoré reguluje motiváciu, zároveň reguluje aj mieru prežívanie úzkosti. Totižto, keď sa na to pozrieme laickejšou optikou a zrozumiteľnejšie, tak je pochopiteľné, že ak chceme dosahovať výsledky, určitá miera stresu a úzkosti je potrebná, nakoľko nás motivuje k tomu, aby sme zvýšili šancu na dosiahnutie toho, čo sme si predsavzali.
Lenže, a tu tkvie dôležitý poznatok reflektujúci to, čo som uviedol vyššie, ľudia sa stávajú závislými od rýchlych foriem uspokojenia, ktoré ich však dlhodobo deprimujú a zúzkostňujú.
Keď sa mužov spýtam, ako by mi odpovedali na otázku „Kto si?“, tak väčšinou počujem – manažér, podnikateľ, a teda zadefinovanie cez pracovnú rolu. Identita a sebavnímanie sa často neodvíjajú od vlastnej reflexie šťastia a úspechu, ale od toho, ako danú osobu hodnotí a vníma okolie.
V tom prípade vzniká skreslená percepcia, ktorá sa spolupodieľa aj na zhoršení psychického prežívania. Nastupujú reaktívne depresívne stavy v dôsledku nenaplnených očakávaní, ktoré keď sa nakombinujú so zvýšenou úzkosťou, tak vedia osobu výrazne psychosomaticky paralyzovať.
Ak muž cíti, že stráca kontrolu nad vnútornou spokojnosťou a je zacyklený, je plne legitímne vyhľadať odbornú pomoc. Vôbec to nie je slabosť, ale, naopak, sila. Vedieť si priznať, že mám pred sebou situáciu, ktorá si vyžaduje moju pozornosť, a ja cítim, že potrebujem oporu a podporu, je znakom zdravej emocionálnej inteligencie a zrelosti konkrétnej persony.
Je podľa vás problém v tom, ako je vnímaná tradičná maskulinita a celkové očakávania od mužov (v zmysle potláčania emócií a byť „silný“)?
Je pozorovateľné, že sa stále v spoločnosti nachádzajú určité stereotypy, ktoré sú už zastarané, nefunkčné, no i napriek tomu sa vyskytujúce. Medzi takéto stereotypy pri mužoch zaraďujem aj to, že by nemali plakať, mali by byť vždy silní, presne vedieť, čo chcú, a ísť si za tým. Práve tieto nároky však môžu spôsobovať vnútornú tenziu a popretie zdravého psychického fungovania.
Je zdravé, keď aj muž dokáže nechať komunikovať svoje oči v zmysle plaču. Je zdravé, keď aj muž prežíva širokú škálu emócií, ktoré sú viditeľné a počuteľné. Nie je to žiadna hanba, ale, naopak, je to zdravé. Prežívať emócie nie je slabosť, ale sila. Ak človek potláča svoje emócie, tak ich nerieši, ale iba ukladá. Takto uložené emócie sa kumulujú a vznikajú z nich následne pre okolie často nezrozumiteľné behaviorálne prejavy.
Aké sú najčastejšie mylné predstavy o mužskom duševnom zdraví, s ktorými sa stretávate vo svojej praxi?
Vo svojej praxi sa stretávam s objektívne úspešnými mužmi, ktorí presne napĺňajú konkrétne predstavy o úspechu z hľadiska vnímania zo strany verejnosti. Títo muži sú však často vnútorne nešťastní, smutní, zúzkostnení, depresívne naladení, ale aj silno psychosomaticky seba samých prežívajú.
Nastupujú psychosomatické obsedantno-kompulzívne prejavy naviazané na úzkostlivé pozorovanie symptómov naviazaných na vlastné zdravie. Jednoducho povedané, keď ich bolí hlava, automaticky si myslia, že dostanú porážku. Pri zrýchlenom búšení srdca si myslia, že dostali infarkt. Okrem toho začínajú skreslene vnímať seba samých a chcú napredovať, no nemajú silu.
Ak budeme vo všeobecnosti vnímať ľudí len na základe toho, čo nám na prvý pohľad prezentujú, tak to, čo je omnoho dôležitejšie – ich vnútorné prežívania -, začne strádať. Totižto to, že osobu druhí ľudia vnímajú ako úspešnú, automaticky neindikuje, že sa tak vníma aj daná osoba.
Akú rolu zohrávajú fyzické zdravie, cvičenie a životný štýl v duševnom zdraví mužov?
Zdravý životný štýl a dostatok fyzickej aktivity by mali tvoriť automatickú časovú a pozornostnú dvojičku pracovnému tempu. Ak tak nie je, tak v určitom okamihu si to telo vypýta. Predstavme si život ako maratón. Aj počas maratónu si potrebujeme vedieť rozložiť sily a nedokážeme celú trať šprintovať.
Tento pomyselný šprint sa však často objavuje v kulte úspechu a ľudia vo vidine toho, že im úspech prinesie šťastie, často obetujú vlastné zdravie – telesné a duševné. Táto domnienka sa im však ukáže ako mylná, a tak síce často dosiahnu pri vytrvalosti a trpezlivosti to, po čom túžili, no často cestou stratia to, čo je najdôležitejšie – zdravie a vzťahy.
Platí, že úspech nás urobí krátkodobo šťastnými, no zároveň nás môže urobiť aj reflektívne smutnými. Šťastie nás však vie urobiť dlhodobo úspešnými. Otázka ale je, čo považujeme za úspech a čo za šťastie. Pokiaľ človek nemá odpoveď na túto otázku, tak je možné, že bude napĺňať ciele druhých ľudí, ktoré sú často kontraindikované zdravému životnému štýlu.
Síce je lákavé byť obdivovaný, no dlhodobo obdiv nestačí. Potrebujeme, aby sme v prvom rade cítili, že to, čo robíme, nám dáva zmysel tu a teraz. Lebo zmyslom života je dať životu zmysel. Ak začneme v dôsledku pracovných aktivít dávať fyzické zdravie, šport, pohyb a stravovanie na vedľajšiu koľaj, tak si to následne vyžiada svoju daň. Je preto dôležité myslieť preventívne a dbať na dostatok pohybu a udržiavať zdravý životný štýl.
Aké sú varovné signály, ktoré by mohli naznačovať, že muž prežíva vážnejšie duševné problémy? Čo je vhodné sledovať vo svojom okolí?
Priznať v kontakte sám so sebou, že som niečo prepálil, môže byť pre mnohých mužov znakom vlastného zlyhania. Lenže, vôbec nejde o zlyhanie, ale, naopak, ide o zdravú formu sebareflexie v spojitosti so zhodnotením seba samého. Varovné signály začnú prichádzať postupne a vo väčšine prípadov sa blížia dlhšiu dobu a často zasiahnu bio-psycho-sociálnu časť života jednotlivca. Pokiaľ však muži túto dobu ignorujú, tak to neznamená, že symptómy sa stratia, ale, naopak, symptómy sa hromadia.
Ak idem autom, ktoré mi začne signalizovať nedostatok paliva, tak ignorovanie tejto kontrolky spôsobí to, že v určitom okamihu auto prestane ísť a motor sa pokazí. Tento istý spôsob sa metaforicky odohráva aj v našom psychickom fungovaní. Ak teda muži chcú dlhodobo a zdravo fungovať, je potrebné, aby priebežne vyhodnocovali spätnú väzbu od svojho tela či psychiky.
Veľa mužov sa hanbí vyhľadať pomoc, pretože to vnímajú ako zlyhanie či slabosť. Čo by ste im odkázali?
Iba silný človek si dokáže priznať, že potrebuje pomoc. Slabosť nie je priznať si slabosť, ale je to sila. Ak sa tvárime, že je všetko v poriadku, a popritom sa v nás odohráva interná dráma či triler, tak zrejme niečo nie je v poriadku.
Sila človeka sa neukazuje iba v tom, čo robíme a ako to robíme, ale aj v tom, že dokážeme zdravo a adekvátne zhodnotiť svoje možnosti a schopnosti. Chcel by som pozvať každého muža k tomu, aby sa prestal pretvarovať sám pred sebou a následne pred druhými ľuďmi, ale aby si priznal, že súčasťou života sú aj chvíle, keď potrebujeme trápenie rozložiť a odborne uchopiť. Nie je to teda zlyhanie, ale zdravé vnímanie.
Väčšina samovrážd je spáchaných mužmi. Prečo je táto miera ďaleko vyššia ako u žien?
Samovražda je v mnohých prípadoch vyvrcholením nahromadených a nespracovaných emócií, ktoré spôsobia, že vnímanie sa patologicky skreslí a osoba je presvedčená, že neexistuje iné východisko zo situácie než vražda seba samého. Chcem však v tomto bode poukázať na to, že pomoc existuje. Kde sú problémy, tak tam sú aj riešenia.
Ak aj náhodou riešenie nevnímam tu a teraz, tak to neznamená, že ho nebudem vnímať v určitom časovom úseku. Ak však osoba cíti, že je bezradná, depresívne naladená a pod veľkým tlakom, tak odborný rozhovor či klinické posúdenie vie doslova zachrániť život.
Je kľúčové, aby každý z nás bol pozorný k sebe samému, ale zároveň aj k svojmu okoliu, ktoré môže proklamovať svoju frustráciu a neschopnosť reagovať na meniace sa podmienky prostredia. Mnohým ľuďom pomáha plnohodnotný rozhovor, no v niektorých prípadoch je potrebná odborná liečba nevynímajúc medikamentóznu indikáciu.
Ako môžu rodina či priatelia rozpoznať varovné signály samovražedných sklonov u mužov?
Rozoznať varovné signály môže byť pre laickú verejnosť často veľmi náročné. Ak však vnímame, že osoba sa mení – z hľadiska myslenia, rozhodovania, správania, reagovania, ale aj vo všeobecnosti psychického prežívania -, tak by sme mali zbystrieť a snažiť sa porozumieť tomu, čo sa v druhej osobe môže odohrávať. Opora, podpora, blízkosť, pozornosť či čas strávený spoločne s danou osobou v tom vedia napomôcť.
Psychoedukácia, pokiaľ druhá strana nie je na ňu pripravená, často nefunguje a dohováranie, poučovanie či moralizovanie mnohokrát nemá dostatočný efekt pomoci. Ľudia, ktorí potrebujú pomoc, to málokedy povedia, a o to viac je dôležité byť im nablízku, keď to potrebujú.
Čo by ste poradili mužom, ktorí sa cítia izolovaní a zúfalí? Je jediná cesta odborná pomoc alebo sa k tomu dá pristupovať aj inak?
Odborná pomoc v rovine duševného zdravia a zlepšenia psychického fungovania je trendom u športovcov, ktorí podávajú výkon, a vôbec sa to nevníma ako zlyhanie, ale ako profesionálna starostlivosť o jednotlivca. Prečo by to tak nemalo byť pri iných povolaniach? Ide totižto len o to, ako to vnímame.
V tomto prípade pomôže, ak sa ako spoločnosť budeme pozerať na svet okolo seba nie cez zosmiešňovanie ľudí so psychickými ťažkosťami či nadužívanie klinických a zastaralých pojmov – debil, psychopat atď. Urobme spoločne z duševného zdravia neodmysliteľnú súčasť zdravého fungovania.
Fungovať však celoživotne bez problémov je nereálne, a preto v určitom okamihu je v poriadku, keď túto pomoc potrebujeme.
Robertovi ďakujeme za rozhovor. Ak máš aj ty duševné problémy, tak sa o nich neboj rozprávať, či už s rodinou, kamarátmi alebo odborníkmi. Nie je to hanba ani slabosť, ale sila.
