8. Mama je presvedčená, že vždy presne vie, čo sa so mnou deje. Namiesto otázok sa spolieha výlučne na vlastné dedukcie. Na strednej škole som bojoval s ťažkou depresiou, väčšinu dní som preto trávil zavretý vo svojej izbe. Navyše som sa vyhýbal takmer každému, vrátane vlastných rodičov. Jedného dňa mi bez zaklopania vtrhla do izby a začala prehľadávať všetky moje veci. Bola totiž presvedčená, že niečo beriem. Keď nič nenašla, jednoducho odišlap a k celej situácii sa už nikdy nevrátila. K psychiatrovi som preto šiel až po osemnástke a vybavil som to úplne sám.
9. Počas týždňa pracujem štandardných štyridsať hodín, takže víkendy využívam najmä na oddych. Lenže keď si sadnem k počítaču, okamžite počujem výčitky. Mama totiž tvrdí, že celé dni len vysedávam zavretý v izbe. Takéto poznámky znejú absurdne, keďže väčšinu času trávim v práci. Navyše s ňou bývam hlavne preto, aby zvládla platiť nájom. Bez môjho príspevku by totiž finančne sotva vyšla.
10. Môj sedemdesiatročný otec dokáže zatiahnuť politiku do každej diskusie. Stačí úplne obyčajná téma a rozhovor sa rýchlo zmení. Otec sa postupne rozčúli do nepríčetnosti. Môžem mu zavolať kvôli výmene odkvapov na streche a on začne hovoriť o vláde a kontrole počasia. Nechápem, načo je to dobré.
11. Moja mama patrí medzi ľudí, ktorí uveria takmer každému hoaxu. Stačí presvedčivý príspevok na internete a okamžite ho považuje za pravdu. Keby som jej tvrdil, že pelendreky liečia rakovinu, pravdepodobne by tomu uverila. Takéto situácie ma nielen rozčuľujú, ale úprimne ma aj desia. Nikdy totiž neviem, kedy môže naletieť podvodníkovi.
12. Občas sa pokúsim pokojne hovoriť o svojich pocitoch a problémoch v našom vzťahu. Namiesto diskusie však obratom príde dramatická reakcia. Mama zvykne vyhlásiť, že je teda hrozná matka, a ofučať sa. Tým však celú debatu úplne odkloní. Zrazu už neriešime môj problém, ale jej zranené ego. Následne ju musím upokojovať a vysvetľovať, že ju nepovažujem za príšernú.
13. Rodičia majú potrebu komentovať úplne všetko. V puberte som dokonca dva roky takmer nepočúval hudbu, bál som sa totiž ich reakcie na môj hudobný vkus. Keď stretneme nejakého človeka, po jeho odchode nasleduje dlhé hodnotenie – rozoberú jeho akné, vlasy aj oblečenie. Oni to považujú za neškodné poznámky, mne však takéto komentáre vytvorili množstvo komplexov.
14. Keď spomeniem, že sa mi niečo páči, rodičia z toho urobia moju hlavnú charakteristiku. Pred rokmi som napríklad požiadala o gýčovú narodeninovú oslavu s ružovými plameniakmi. Mama vtedy povedala, že ide o hlúpy nápad. Párty sa teda nikdy nekonala. Odvtedy mi však každý rok kupuje predmet s ružovým plameniakom, pritom som chcela len jednu jedinú tematickú oslavu. Dnes mám vďaka tomu na záhrade sedem dekoratívnych plameniakov.
15. Nech už poviem alebo urobím čokoľvek, prvá reakcia býva takmer vždy negatívna. Rodičia ma kedysi presviedčali, aby som si konečne našiel prácu. Keď som ju získal, firma ponúkala slušný plat a bola pol hodiny autom. Ich reakcia však znela úplne inak, než som čakal. Okamžite sa pýtali, prečo som si nenašiel niečo bližšie. Dokonca ma prinútili zavolať manažérovi a ospravedlniť sa za plytvanie jeho časom. Mal som mu povedať, že ponuku odmietam. O desať minút si to však rozmysleli. Vraj mám zavolať znovu a prácu si vypýtať späť. Mal som asi šestnásť alebo sedemnásť rokov. V tej chvíli som sa cítil ako úplný hlupák. Preto som o ďalšej práci rodičom povedal až ráno, keď som tam odchádzal.
