Jedlo tvorí základnú zložku nášho života. Okrem vzduchu, ktorý je naozaj nenahraditeľný, je strava práve to, vďaka čomu náš organizmus funguje a je schopný vykonávať každodenné povinnosti. Či už ide o mäsové výrobky, rastlinné, mliečne či spracované produkty, všetko je v istej miere pre človeka životne dôležité.
S jedlom sa spája naozaj veľmi veľa zaujímavostí, či už ide o históriu pokrmov, ich vynájdenie či zákaz konzumácie bežných potravín v niektorých častiach sveta. O týchto stránkach stravy sme už napísali niekoľko článkov, dnes sa pozrieme na iné zaujímavosti z tejto sféry, a to na dejiny ovocia.
Národnosť kivi
V našich zemepisných šírkach nie je kivi tradičným ovocím a skôr sa vníma ako ovocie tropické. Kivi bolo pomenované po vtákovi rovnakého mena, a to kvôli jeho farebnej (hnedej) podobnosti. Tieto výnimočné vtáky sú endemitom žijúcim na Novom Zélande. Kvôli spomenutej súvislosti ovocia a tohto živočícha by človek očakával, že aj ovocie pochádza z Nového Zélandu.
Kivi alebo inak aktinídia lahodná však v skutočnosti pochádza z Číny. Na prelome 20. storočia priviezol riaditeľ novozélandskej školy z tejto ázijskej krajiny niekoľko semienok rastliny, ktorej pôvodný názov znamená v preklade „broskyňa makaka“, a to vďaka svojej obľube u miestnych opíc. Neskôr ho Angličania z úplne neznámych dôvodov premenovali na chinese gooseberry, keďže im chuťou pripomínal egreš.
O niekoľko desaťročí neskôr, keď už Nový Zéland naplno rozvinul pestovanie týchto čínskych egrešov, ich začal vyvážať aj do USA. V čase studenej vojny sa však ukázalo, že nič spojené s Čínou nebude ziskové. Nový Zéland preto zmenil názov ovocia na „melonettes“. To ale tiež zlyhalo, pretože na melóny a bobule boli uvalené neatraktívne clá. Nakoniec v snahe o humorný marketingový ťah ovocie pomenovali podľa názvu národného vtáka Nového Zélandu a čínske bobule sa do celého sveta rozšírili ako kivi.
Zbožňovaný ananás
Ananás bol po stáročia súčasťou koloniálneho obchodu, pričom išlo o veľmi cenený a ešte viac zbožňovaný tovar. Najstaršie obchodné záznamy, v ktorých možno nájsť zmienky o tomto tropickom ovocí, zahŕňajú karibských Indiánov. Títo skúsení navigátori obchodovali a podnikali nájazdy naprieč ostrovmi, aby tu hľadali a zbierali všelijaké odmeny.
Vďaka intenzívnej sladkej chuti, keďže vtedy nebola sladkosť bežnou chuťou, sa z ananásu stalo privilegované ovocie. Tvorilo základ osláv dôležitých sviatkov a kultúrnych obradov. Počas Kolumbovej druhej plavby do Karibiku našla posádka ananásy vedľa nádob s časťami tiel, čo považovali za dôkaz kanibalizmu.
Aj neskôr, keď sa ananás dostal do Európy, považoval sa za kulinárske majstrovské dielo prírody. Ľudia ho postavili na piedestál, a to až do takej miery, že toto tropické potešenie bolo vyhradené iba pre anglickú kráľovskú rodinu. Ženy z koloniálnej Ameriky medzi sebou súťažili v kreatívnom aranžovaní jedál, pričom práve ananás bol kráľom všetkých dekorácií a nepopierateľným znakom bohatstva. Pre jeho extrémnu vzácnosť predajcovia dokonca prenajímali hostesky, aby svoje ovocie mohli hrdo vystavovať.
Toxicita paradajok
Paradajky nemajú práve najružovejšiu minulosť. Dlhé roky sa vedú diskusie o tom, či nebola práve táto zelenina (alebo ovocie?) zodpovedná za prvotný hriech biblických postáv Adama a Evy, a teda za skazu celého ľudstva a vpustenie hriechu do tohto sveta.
Jasnočervená paradajka, ktorá je členom notoricky jedovatej čeľade ľuľkovitých, bola ostražitými Európanmi považovaná za toxickú dlhé desaťročia. Tento predpoklad bol však založený na niekoľkých tragických prípadoch otravy. Viacerí Európania totiž zomreli po tom, čo zjedli paradajky. Na vine však nebola zelenina ako taká, ale to, na čom sa servírovala – cínové taniere.
Kyslosť ovocia (alebo zeleniny?) uvoľnila olovo, v tom čase zložkový kov cínovej zliatiny, čím sa vytvorila smrteľná kombinácia riadu a paradajok. Ďalším predpokladom jedovatosti paradajok boli 10-centimetrové húsenice parazitujúce na tejto rastline. Aj keď teraz vieme, že tieto parazity sú neškodné, húsenice mali na chvoste hrozivý červený výčnelok, čo vtedajších konzumentov kvôli nedostatku vedomostí značne desilo.
Je zaujímavé, že občianska vojna preniesla paradajky do centra pozornosti v celej Amerike. Ako rýchlo rastúca, ľahko konzervovateľná a spracovateľná potravina dominovali paradajky na trhu ako vhodná alternatíva stravy pre vojakov. Koncom 19. storočia talianski roľníci spopularizovali paradajky v Európe ako jedlú ingredienciu pri zrode pizze, čím nakoniec toto ovocie (alebo zeleninu) zbavili všetkých nánosov strachu.
Nebyť avokáda, tak vymrieme
Keďže semená, teda kôstky avokáda sú pomerne dosť veľké, pred rozvojom moderného poľnohospodárskeho zriadenia spoločnosti nebolo možné, aby sa po zemskom povrchu šírili vďaka vtákom a iným malým zvieratám.
V časoch štvrtohôr, teda v období dôb ľadových, „semená“ avokáda cestovali po zemi najmä vďaka výkalom megafaunov, čo boli veľké suchozemské zvieratá z obdobia tej poslednej, ako napríklad mamuty a pod.
Po skončení doby ľadovej, keď tri štvrtiny všetkej úrodnej megafauny vyhynuli a všetci „distribútori“ avokáda zmizli, bolo nevyhnutné zachrániť túto rastlinu a potravinu pred vyhynutím. Keď sa pozrieme na moderné dejiny sveta, pôvod avokáda môžeme špecifikovať na oblasť Strednej Ameriky a Mexika.
Avokádo bolo už od dávnych čias súčasťou mexickej stravy. Keď hovoríme o mexickej gastronómii, v podstate ide o pôvodom aztécku kuchyňu. Postupne sa toto ovocie dostalo aj do kultúry Mayov a Olmékov, prví Európania jedli avokádo v 16. storočí.
Zaujímavejšia je však etymológia slova „avokádo“. Vraj pochádza náhuatlského slova „ahuacatl“, čo znamená „semenník“. Nathult bol jazyk, ktorým hovoril kmeň Aztékov, a výraz ahuacalt (v pôvodnom jazyku nathualt) v preklade znamená semenník. Aztékovia dali ovociu taký názov na základe jeho tvaru a toho, že zo stromu zvyčajne visieť v pároch.
Okrem toho, Aztékovia verili, že avokádo má afrodiziakálne účinky. Odpozorovali totiž, že vták quetzal, čo bol pre tieto civilizácie veľmi dôležitý vták, v období párenia vo väčšej miere konzumoval plody tohto stromu. Na základe toho Aztékovia vydedukovali, že ovocie by mohlo stimulovať žiadostivosť a okrem mnohých ďalších benefitov mať aj pozitívny vplyv na plodnosť
Španielom sa však aztécky názov pre ovocie nepáčil, zdal sa im vzhľadom na príjemnú chuť avokáda nechutný a ťažko vysloviteľný, a tak ho zmenili tak, ako ho poznáme dnes.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
