Jedlo tvorí základnú zložku nášho života. Okrem vzduchu, ktorý je naozaj nenahraditeľný, je strava práve to, vďaka čomu náš organizmus funguje a je schopný vykonávať každodenné povinnosti. Či už ide o mäsové výrobky, rastlinné, mliečne či spracované produkty, všetko je v istej miere pre človeka životne dôležité.
S jedlom sa spája naozaj veľmi veľa zaujímavostí, či už ide o históriu pokrmov, ich vynájdenie či zákaz konzumácie bežných potravín v niektorých častiach sveta. O týchto stránkach stravy sme už napísali niekoľko článkov, dnes sa pozrieme na iné zaujímavosti z tejto sféry, a to na dejiny ovocia.
Národnosť kivi
V našich zemepisných šírkach nie je kivi tradičným ovocím a skôr sa vníma ako ovocie tropické. Kivi bolo pomenované po vtákovi rovnakého mena, a to kvôli jeho farebnej (hnedej) podobnosti. Tieto výnimočné vtáky sú endemitom žijúcim na Novom Zélande. Kvôli spomenutej súvislosti ovocia a tohto živočícha by človek očakával, že aj ovocie pochádza z Nového Zélandu.
Kivi alebo inak aktinídia lahodná však v skutočnosti pochádza z Číny. Na prelome 20. storočia priviezol riaditeľ novozélandskej školy z tejto ázijskej krajiny niekoľko semienok rastliny, ktorej pôvodný názov znamená v preklade „broskyňa makaka“, a to vďaka svojej obľube u miestnych opíc. Neskôr ho Angličania z úplne neznámych dôvodov premenovali na chinese gooseberry, keďže im chuťou pripomínal egreš.
O niekoľko desaťročí neskôr, keď už Nový Zéland naplno rozvinul pestovanie týchto čínskych egrešov, ich začal vyvážať aj do USA. V čase studenej vojny sa však ukázalo, že nič spojené s Čínou nebude ziskové. Nový Zéland preto zmenil názov ovocia na „melonettes“. To ale tiež zlyhalo, pretože na melóny a bobule boli uvalené neatraktívne clá. Nakoniec v snahe o humorný marketingový ťah ovocie pomenovali podľa názvu národného vtáka Nového Zélandu a čínske bobule sa do celého sveta rozšírili ako kivi.
Zbožňovaný ananás
Ananás bol po stáročia súčasťou koloniálneho obchodu, pričom išlo o veľmi cenený a ešte viac zbožňovaný tovar. Najstaršie obchodné záznamy, v ktorých možno nájsť zmienky o tomto tropickom ovocí, zahŕňajú karibských Indiánov. Títo skúsení navigátori obchodovali a podnikali nájazdy naprieč ostrovmi, aby tu hľadali a zbierali všelijaké odmeny.
Vďaka intenzívnej sladkej chuti, keďže vtedy nebola sladkosť bežnou chuťou, sa z ananásu stalo privilegované ovocie. Tvorilo základ osláv dôležitých sviatkov a kultúrnych obradov. Počas Kolumbovej druhej plavby do Karibiku našla posádka ananásy vedľa nádob s časťami tiel, čo považovali za dôkaz kanibalizmu.
Aj neskôr, keď sa ananás dostal do Európy, považoval sa za kulinárske majstrovské dielo prírody. Ľudia ho postavili na piedestál, a to až do takej miery, že toto tropické potešenie bolo vyhradené iba pre anglickú kráľovskú rodinu. Ženy z koloniálnej Ameriky medzi sebou súťažili v kreatívnom aranžovaní jedál, pričom práve ananás bol kráľom všetkých dekorácií a nepopierateľným znakom bohatstva. Pre jeho extrémnu vzácnosť predajcovia dokonca prenajímali hostesky, aby svoje ovocie mohli hrdo vystavovať.
Toxicita paradajok
Paradajky nemajú práve najružovejšiu minulosť. Dlhé roky sa vedú diskusie o tom, či nebola práve táto zelenina (alebo ovocie?) zodpovedná za prvotný hriech biblických postáv Adama a Evy, a teda za skazu celého ľudstva a vpustenie hriechu do tohto sveta.
Jasnočervená paradajka, ktorá je členom notoricky jedovatej čeľade ľuľkovitých, bola ostražitými Európanmi považovaná za toxickú dlhé desaťročia. Tento predpoklad bol však založený na niekoľkých tragických prípadoch otravy. Viacerí Európania totiž zomreli po tom, čo zjedli paradajky. Na vine však nebola zelenina ako taká, ale to, na čom sa servírovala – cínové taniere.
Kyslosť ovocia (alebo zeleniny?) uvoľnila olovo, v tom čase zložkový kov cínovej zliatiny, čím sa vytvorila smrteľná kombinácia riadu a paradajok. Ďalším predpokladom jedovatosti paradajok boli 10-centimetrové húsenice parazitujúce na tejto rastline. Aj keď teraz vieme, že tieto parazity sú neškodné, húsenice mali na chvoste hrozivý červený výčnelok, čo vtedajších konzumentov kvôli nedostatku vedomostí značne desilo.
Je zaujímavé, že občianska vojna preniesla paradajky do centra pozornosti v celej Amerike. Ako rýchlo rastúca, ľahko konzervovateľná a spracovateľná potravina dominovali paradajky na trhu ako vhodná alternatíva stravy pre vojakov. Koncom 19. storočia talianski roľníci spopularizovali paradajky v Európe ako jedlú ingredienciu pri zrode pizze, čím nakoniec toto ovocie (alebo zeleninu) zbavili všetkých nánosov strachu.
Nebyť avokáda, tak vymrieme
Keďže semená, teda kôstky avokáda sú pomerne dosť veľké, pred rozvojom moderného poľnohospodárskeho zriadenia spoločnosti nebolo možné, aby sa po zemskom povrchu šírili vďaka vtákom a iným malým zvieratám.
V časoch štvrtohôr, teda v období dôb ľadových, „semená“ avokáda cestovali po zemi najmä vďaka výkalom megafaunov, čo boli veľké suchozemské zvieratá z obdobia tej poslednej, ako napríklad mamuty a pod.
Po skončení doby ľadovej, keď tri štvrtiny všetkej úrodnej megafauny vyhynuli a všetci „distribútori“ avokáda zmizli, bolo nevyhnutné zachrániť túto rastlinu a potravinu pred vyhynutím. Keď sa pozrieme na moderné dejiny sveta, pôvod avokáda môžeme špecifikovať na oblasť Strednej Ameriky a Mexika.
Avokádo bolo už od dávnych čias súčasťou mexickej stravy. Keď hovoríme o mexickej gastronómii, v podstate ide o pôvodom aztécku kuchyňu. Postupne sa toto ovocie dostalo aj do kultúry Mayov a Olmékov, prví Európania jedli avokádo v 16. storočí.
Zaujímavejšia je však etymológia slova „avokádo“. Vraj pochádza náhuatlského slova „ahuacatl“, čo znamená „semenník“. Nathult bol jazyk, ktorým hovoril kmeň Aztékov, a výraz ahuacalt (v pôvodnom jazyku nathualt) v preklade znamená semenník. Aztékovia dali ovociu taký názov na základe jeho tvaru a toho, že zo stromu zvyčajne visieť v pároch.
Okrem toho, Aztékovia verili, že avokádo má afrodiziakálne účinky. Odpozorovali totiž, že vták quetzal, čo bol pre tieto civilizácie veľmi dôležitý vták, v období párenia vo väčšej miere konzumoval plody tohto stromu. Na základe toho Aztékovia vydedukovali, že ovocie by mohlo stimulovať žiadostivosť a okrem mnohých ďalších benefitov mať aj pozitívny vplyv na plodnosť
Španielom sa však aztécky názov pre ovocie nepáčil, zdal sa im vzhľadom na príjemnú chuť avokáda nechutný a ťažko vysloviteľný, a tak ho zmenili tak, ako ho poznáme dnes.
Halloweenska tekvicová tradícia
Kde sa vzala tradícia vyrezávaných halloweenskych tekvíc? Prispeli k nej Američania aj Európania, no samotnú tekvicu a jej benefity, ako možnosť dlhého skladovania a sladkú, výživnú dužinu, poznali a ospevovali už naši keltskí predkovia (pútnici). Svedčí o tom verš približne z roku 1633:
Do hrnca aj do koláča, do pudingov aj zákuskov, tekvice a paštrnáky sú našou bežnou zásobou.
Tradícia vyrezávania tekvíc na americký sviatok Halloween má však svoj pôvod v dávnej histórii. Najstaršie lucerny boli totiž vyrobené zo zápalného uhlíka umiestneného v dutej koreňovej zelenine, akou bola repa či zemiaky.
Lampáše sa používali počas rôznych nočných festivalov a osláv, aby sa nimi rozjasnila noc. Keď táto keltská tradícia dorazila do Ameriky, tekvica sa začala pestovať práve s tým účelom, aby sa stala nosičom ohňa a svetla. O niekoľko desaťročí neskôr sa tekvica ako typická zložka jesennej úrody stala symbolom Halloweenu.
Čili papričky
Vieš, prečo sú čili papričky tak intenzívne pikantné? Všetko má svoj pôvod v evolúcii. Je to najmä preto, aby to odradilo zvieratá jesť tieto semená, pretože by im po prehltnutí mohli spôsobiť výrazné poškodenie tráviaceho traktu.
Obyvatelia Latinskej Ameriky sú známi tým, že sú akosi viac odolní voči pálivým účinkom čili. Vychádza to z predpokladu, že práve táto oblasť je domovom čili, takže tunajší obyvatelia sú už akosi zvyknutí na jeho chuť. Vzhľadom na kultúrny pôvod čili ide však o úplne falošnú predstavu.
O konzumácii čili papričiek sa dozvedáme už z prastarých záznamov Aztékov a Mayov, tí vraj jedli čili so všetkým. Verilo sa, že papričky majú liečivé vlastnosti a pomáhajú uľaviť od rôznych chorôb. Dym zo spálených papričiek sa používal ako odpudzovač škodcov, ale aj ako vysoko účinný trest pre neposlušné deti.
A ešte jedna zaujímavosť. Ak niekto zo zdravotných alebo náboženských dôvodov odmietal, resp. nemohol jesť čili, okamžite bol obvinený z čarodejníctva.
Ako sa zrodil cider
Jablká sa jedli ešte predtým, ako boli postavené múry starodávneho Jericha. V západných kultúrach uctievali toto ovocie ako mýtický symbol a prospešný liek. Napriek jeho popularite však nebolo jedenie jablka činnosťou, ktorú by ľudia vyhľadávali. Väčšina odrôd totiž bola horká.
Postupom času sa podarilo vyšľachtiť veľa chutných a prijemných odrôd, no pôvodne bol hlavným účelom pestovania jabĺk iný produkt – jablčný mušt. Jablčný mušt bol za čias Jonathana Chapmana, tiež známeho ako Johnny Apleseed, ktorý sa preslávil tým, že v okolo rieky Ohio posadil množstvo jabloní a zakladal ovocné škôlky, presadzovaný ako najcennejší a najdostupnejší nápoj ranej Ameriky.
V porovnaní s vodou a whisky dovezenou z kolónií sa s domácim jablčným muštom dalo počítať vždy. Okrem toho považovali jablkovú šťavu za „zdravý nápoj“. Pôvodne sa dnes pomerne známy jablkový cider vyrábal len ako tvrdý, teda alkoholický mušt. Počas prohibície však dopyt po tomto nápoji výrazne klesol, takže výrobcovia museli vymyslieť iné riešenie.
Aby mohli naďalej využívať zásoby jabĺk a stále rodiacich jabloní, museli vytvoriť náboj oslabený o alkohol a tiež vyšľachtiť odrody vhodné na priamu konzumáciu, sladké a chutné.
Nedáme vám preháňadlo
Utrpenie Číny počas ópiových vojen bolo tragické. Technologicky lepšie armády umožnili západným štátom šikanovať Čínu a kradnúť jej bohatstvo. Najhorším prehreškom bolo zavedenie ópia, ktoré zničilo mnoho životov. Keďže modernizácia armády by trvala príliš dlho, čínski predstavitelia hľadali všemožné spôsoby, ako sa pomstiť agresívnym protivníkom.
Napadlo im detailnejšie preskúmať život Angličanov a zistiť, embargo ktorých životne dôležitých produktov by im spôsobilo problémy. Štúdia Lin Tse-Hsu, čínskeho komisára, ukázala, že bez rebarbory, čaju, hodvábu a iného tovaru by mali ľudia cudzích národov naozaj veľké problémy.
Lin poslal kráľovnej Viktórii list, v ktorom uviedol, že keďže ópium v Spojenom kráľovstve jasne definovali ako nezákonné, ničivá droga by sa ani v Číne nemala nemorálne používať. Navrhol, že ak s tým Veľká Británia neprestane, Čína uvalí embargo na rebarboru. Keďže išlo o rastlinu široko používanú ako účinné preháňadlo, celá populácia obyvateľov Západu by mohla umrieť na zápchu.
Žiaľ, komisár si neuvedomil, že tento tovar bol skôr luxusom než nevyhnutnou požiadavkou. Tento list kráľovná, samozrejme, odignorovala a do histórie sa zapísal ako prvok demonštrujúci zmätok a nádej zraniteľného Východu.
