Svet kinematografie je plný hororov a psychologických trilerov, ktoré sa nás snažia vystrašiť osvedčenými trikmi, ľakačkami alebo potokmi umelej krvi. Existujú však diela, ktoré úplne ignorujú bežné žánrové pravidlá a namiesto klasického strachu divákovi implantujú do hlavy čistú, nefalšovanú úzkosť.
Presne takýmto klenotom je rakúsky kultový film Angst z roku 1983, ktorý režíroval Gerald Kargl. Táto snímka neponúka žiadne hollywoodske klišé ani morálne ponaučenie na záver; je to surový, chladný a mechanický pohľad do hlbín tej najtemnejšej ľudskej psychiky, aký bol kedy zachytený na filmový pás.
Angst je filmom, ktorý diváka nekompromisne fackuje od prvej minúty a nenechá ho vydýchnuť ani po záverečných titulkoch. Príbeh sa voľne inšpiroval skutočnými udalosťami a masovým vrahom Wernerom Kniesekom, čo celkovému zážitku dodáva mrazivý punc autenticity. Ak hľadáš popcornovú zábavu na piatkový večer, tomuto dielu sa oblúkom vyhni.
Karglov film je totiž čistým, koncentrovaným nihilizmom, ktorý preniká hlboko pod kožu tebe, ale aj samotnénz protagonistovi, a premieňa sledovanie obrazovky na psychologicky devastujúci zážitok, na ktorý sa jednoducho nedá zabudnúť.
O čom je Angst?
Dej filmu je desivo jednoduchý, čo len umocňuje jeho bezútešnosť. Sledujeme bezmenného psychopata (famózne a desivo stvárneného Erwinom Lederom), ktorý bol práve prepustený z väzenia po tom, čo si odsedel desať rokov za vraždu staršej ženy. Nemá žiadne výčitky svedomia, žiadny plán na nápravu. Jediné, čo cíti, je nekontrolovateľné nutkanie opäť páchať násilie. Hneď po prechode väzenskou bránou sa v ňom prebúdza nekontrolovateľné nutkanie opäť útočiť.
Po neúspešnom pokuse napadnúť dve ženy v kaviarni a taxikárku sa vrah bezcieľne túla predmestím, až narazí na izolovanú, luxusnú vilu. V nej žije staršia žena pripútaná na vozíku, jej dcéra a syn s mentálnym postihnutím. Vrah vniká do domu a pre rodinu sa začína skutočné, nepredstaviteľné peklo. Divák sa stáva svedkom chaotického, špinavého a mimoriadne brutálneho domáceho násilia, ktoré vedie k tragickému a chladnému koncu.
Prečo je tento film taký hnusný a fyzicky odporný?
Slovo „hnusný“ v kontexte filmu Angst neodkazuje na lacné béčkové gore efekty, aké poznáme zo slasherov. Hnus tohto filmu spočíva v jeho absolútnom a nepríjemnom realizme. Násilie tu nie je štylizované, nie je cool a nemá v sebe žiadnu kinematografickú estetiku. Je neohrabané, chaotické a nechutne živočíšne.
Keď hlavná postava útočí na svoje obete, vidíme pot, ťažké dýchanie, paniku a zúfalý boj o prežitie. Tento vrah sa nedá pokladať za žiadneho Hannibala Lectera. Je to úbohá, hysterická a chaotická existencia. Scény mučenia a vrážd sú nakrútené s takou surovosťou, že divák má takmer fyzický pocit odporu. Film nezakrýva nič – ukazuje strach obetí v celej jeho nahote a absurdnú, animálnu podstatu samotných vrahových činov, z ktorých sa dvíha žalúdok.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
