Jedlo je jednou z najkrajších vecí v živote. Samozrejme, dôležité je podotknúť, že to musí byť predovšetkým dobré jedlo, pretože asi každý už mal v živote skúsenosť s fakt nechutnou stravou, napríklad tou nemocničnou. Takže, veľká životná pravda – nie je jedlo ako jedlo.
Zamyslel si sa ale niekedy nad tým, ako naozaj dobré, možno práve to tvoje najobľúbenejšie, jedlo vzniklo? Asi to len ťažko bude výsledkom cielenej, krvopotnej a na nekonečnom experimente nejakého dávneho šéfkuchára založenej práci.
Ono totiž tie najobľúbenejšie jedlá, snacky a potraviny vznikli buď vďaka histórii a šikovnosti našich predkov, alebo jednoducho náhodou. Vlastne, aj tá prvá možnosť mohla byť len náhodou. No každopádne, práve tomu povestnému šťastiu môžeme vďačiť za niektoré zo všeobecne obľúbených potravín, ktoré ti predstavíme v nasledujúcich riadkoch.
Nanuk
Objaviteľom nanuku je iba 11-ročný chlapec menom Frank Epperson. Táto lahodná ovocná pochúťka vznikla úplnou náhodou, stačil na to len prístroj na výrobu sódy, voda, ovocná šumienka, palička, poriadne chladná noc a detská zábudlivosť. Práve posledné spomenuté je tou tajnou ingredienciou, vďaka ktorej sa dnes môžeme vyžívať v sladkých studených dobrotách.
Frank dostal v roku 1905 zariadenie na výrobu sódy. Nadšenie z tohto daru ho pohltilo natoľko, že vyrobený sladký nápoj nechal cez noc vonku. Zhodou náhod bola tá noc až extrémne mrazivá a nápoj nechaný napospas osudu primrzol k paličke, ktorú predtým chlapec použil na miešanie.
Keď to Frank na ďalšie ráno objavil, rozhodol sa zamrznutú zmes sódy a ovocnej šumienky z paličky zlízať. Svoj výtvor nazval „epsicle“. Postupne sa začal o svoj výtvor deliť s priateľmi a susedmi, všetkým táto sladká dobrota zachutila. V roku 1924 si svoj vynález patentoval a premenoval ho na „popsicle“, v preklade nanuk.
Čokoládové sušienky
Možno sa pýtaš, ako mohla taká lahodná pochúťka známa aj pod názvom cookies vzniknúť úplným omylom. No, bolo to tak, presnejšie sa to stalo v roku 1930. Ruth Wakefield spolu so svojím manželom vlastnili turistickú chatu s názvom Toll House Inn.
Jedného dňa, keď pripravovala pre hostí čokoládové koláčiky, zistila, že jej došla jedna z kľúčových ingrediencií – pekárenská čokoláda. Keďže nemala možnosť bežať do obchodu, rozhodla sa improvizovať. Vzala kúsok čokolády Nestlé, nasekala ju a v domnení, že kúsky sa v ceste roztopia a vytvoria čokoládové cesto, ich vložila do zmesi na koláčiky.
Jej predpoklad sa však nenaplnil. Vznikli úplne iné koláčiky s kúskami čokolády – známe ako Toll House Cookies -, ktoré sa postupne stali jednou z najobľúbenejších amerických pochúťok všetkých čias. Má to však jeden malý háčik. Takto vyrozprávaný príbeh o vzniku sušienok vraj nie je pravdivý.
Sama Ruth Wakefield vraj uviedla, že koláčiky vymyslela zámerne. „Podávali sme tenkú karamelovú sušienku so zmrzlinou. Zdalo sa, že ju všetci milovali, ale ja som sa im snažila dať niečo iné. Tak som vymyslela sušienku Toll House,“ vysvetlila autorka maškrty.
Pôvodný recept uvedený v knihe Toll House Tried and True Recipes sa nazýva „Toll House Chocolate Crunch Cookies“. Ruth dala spoločnosti Nestlé recept na jej sušienky a za to vraj ako odmenu dostala doživotnú zásobu čokolády od tejto značky. Dobrý obchod.
Zmrzlinové kornútky
O vzniku zmrzlinových kornútov existuje niekoľko rôznych príbehov. Dlhé roky sa zmrzlina predávala výlučne v sklenených mištičkách a tanierikoch, neskôr sa používali papierové nádobky. Až do roku 1904 nikomu nenapadlo, že by sa zmrzlina mohla servírovať v niečom, čo by sa potom dalo aj zjesť.
Jeden z príbehov hovorí, že sa všetko udialo na svetovej výstave v St. Louis usporiadanej pri príležitosti stého výročia vzniku štátu Louisiana. Na výstave sa vedľa seba stretli dvaja špecialisti na sladkosti – sýrsky pekár a výrobca tortových oblátok Ernest Hamwni a americký odborník na zmrzlinu francúzskeho pôvodu Arnold Fornachou.
Jedna z „legiend“ o vzniku kornútka hovorí, že keď sa zmrzlinárovi minuli papierové tanieriky, nejaký mladý zákazník stočil jednu Hamwiho oplátku do tvaru lievika a požiadal si vložiť zmrzlinu doň. Iná verzia zase hovorí, že myšlienka sa zrodila v hlave sýrskeho pekára.
Vo svojom stánku návštevníkom ponúkal zalabiu – tenké perzské oplátky posypané cukrom. Po tom, ako zistil, že Fornachou má problém s nedostatkom misiek, napadlo mu stočiť ich do kornúta, čím vznikol nový trend podávania zmrzliny. Samozrejme, iné línie príbehu pripisujú vynález kornútov na zmrzlinu samotnému Fornachovi.
Akákoľvek je pravda, viacero historických záznamov a dobových novín dosvedčuje, že zmrzlinové kornútky vznikli na veľtrhu v St. Louis. Postupne sa rozšírila ich výroba, pričom sa ručne stáčali až do roku 1912, keď si ich strojovú výrobu dal patentovať Frederick Bruckman.
Sendvič
Tak primitívne jednoduchá vec ako sendvič, čo na tom môže byť ťažké? Dva kúsky chleba a medzi tým najrôznejšia náplň vyhovujúca chuťovým preferenciám maškrtníka. Obložený chlieb či sendvič je dnes už takou bežnou súčasťou nášho jedálnička, že ti určite ani nenapadlo, že niekedy neexistoval a že ho niekto musel vymyslieť.
Obložený sendvič je výsledkom závislosti od kartových hier. Áno, nie je za tým žiadny cnostný príbeh, skôr len lenivosť istého Johna Montagua, grófa zo Sandwichu. Práve on totiž v roku 1700 ako prvý prišiel na to, že dva krajce chleba spojené mäsom chutia neuveriteľne dobre.
Aký bol jeho príbeh? Existuje veľa verzií, ktoré naznačujú, prečo a ako vznikol sendvič. Jedným z populárnych znení je, že John Montagu veľa hral. Zabralo mu to toľko času, že nemohol opustiť intenzívne kartové partie, preto často žiadal, aby mu mäso priniesli vložené medzi dvomi tenkými kúskami chleba.
Dôvod? Mohol to zjesť bez použitia príboru alebo bez toho, aby si zašpinil ruky priamym dotykom mäsa. Prvý sendvič bol teda iba hovädzím mäsom medzi chlebom, postupne z toho ľudia urobili pokrm rôznych kombinácií a variácií. Špecifickým druhom je tzv. submarine sandwich.
Svoj názov získal podľa toho, že svojím tvarom nápadne pripomína ponorku. Do USA ho priniesli pravdepodobne talianski imigranti, preto sa považuje za taliansko-americké jedlo. Existuje najmenej 13 špecifických názvov pre tento druh sendviča, najznámejší je sub. Logicky už teraz asi chápeš, prečo sa sieť rýchleho občerstvenia s obloženými bagetami volá Subway.
Tofu
Podobne ako pri sendviči či kornútku na zmrzlinu, aj v prípade tofu existuje niekoľko originálnych príbehov o jeho vzniku. Tofu pochádza z Číny, kde sa začalo vyrábať už pred 2 000 rokmi. Podľa jednej legendy za ním stojí staroveký čínsky kuchár. Úplnou náhodou mu vraj do hrnca so sójovým mliekom spadlo prírodné zrážadlo nigari. Efektom zrážania tak vzniklo niečo, čo dostalo názov tofu.
Šéfkuchár naservíroval túto neidentifikovanú pochutinu svojim zákazníkom a prekvapivo im nové jedlo zachutilo. Rozhodol sa teda v servírovaní tofu pokračovať, vďaka čomu sa stalo stálou súčasťou najprv čínskej, postupne však aj japonskej kuchyne.
Podľa inej legendy tofu vzniklo tiež úplnou náhodou, ale vďaka morskej vode. Čínski námorníci, ktorí sa plavili po mori, si vraj chceli uvariť polievku z mletej sóje. Morská voda, ktorá im špliechala do hrnca, vraj vyzrážala napenenú bielkovinu zo sóje do podoby jemných hrudiek. Námorníci tieto hrudky ochutnali a zachutili im.
Zemiakové lupienky
Za otca zemiakových lupienkov sa považuje George Crum. Bol to pôvodom afroamerický muž, ktorý pracoval ako šéfkuchár v luxusnom hoteli Moon’s Lake House neďaleko Saratoga Springs. Keďže ako správny šéfkuchár chcel ulahodiť svojim zákazníkom, vždy sa zaujímal o ich názory na jeho jedlo. Raz sa mu to stalo osudným.
Jedného dňa v roku 1853 navštívil jeho reštauráciu trochu náročnejší zákazník. Objednal si tzv. french potatoes, čo sú na tenké plátky nakrájané a následné zapečené zemiaky. Po tom, čo mu ich čašník priniesol, vyjadril značné rozhorčenie a nespokojnosť s hrúbkou zemiakov. Poslal ich späť do kuchyne, aby ich Crum prerobil.
Šéfkuchár vzal túto námietku vážne, jedlo prerobil a druhýkrát ho poslal zákazníkovi. Bohužiaľ, odpoveď bola rovnaká – zákazník nebol spokojný s hrúbkou zemiakov. Či sa to stalo iba raz, dvakrát alebo ešte viackrát, to je ťažko dokázateľné, dôležité je, že Cruma tento zákazník natoľko unavil svojimi pripomienkami, že z hnevu a frustrácie vzal zemiak a nastrúhal ho na úplne tenučké plátky.
Tie následne vypražil v oleji a ochutil až prehnaným množstvom soli. Mal totiž otravného zákazníka plné zuby. O to väčšie však bolo Crumovo prekvapenie, keď sa čašník vrátil so správou, že hosť je servírovaným jedlom doslova nadšený. Crumove zemiakové lupienky veľmi rýchlo získali na popularite. Nazývali sa aj Saratoga chips.
Crum si v roku 1860 otvoril vlastnú reštauráciu Crum’s House, kde servíroval tieto čipsy. Postupne, začiatkom 20. storočia, expandovala zemiaková pochúťka aj do ostatných častí sveta. Ručnú výrobu zemiakových lupienkov nahradila strojová výroba. Prvou oficiálnou americkou značkou strojovo vyrábaných a balených čipsov sa stala značka Lay’s. Založil ju v roku 1932 Herman Lay.
Kukuričné vločky
Jedným z populárnych raňajkových jedál sú jednoznačne kukuričné vločky s mliekom. Pôvod tohto pokrmu môžeme hľadať niekde v 19. storočí u bratov Kolleggovcov. William a John pracovali v zdravotníckom stredisku Battle Creek Sanitarium v americkom Michigane.
V tomto zariadení sa kládol dôraz na zdravú stravu, rozšírené tu bolo aj vegetariánstvo. Bratia Kelloggovci jedného dňa prišli s myšlienkou nájsť plnohodnotnú náhradu chleba. Prirodzene, ako prvé sa rozhodli vyskúšať uvariť pšenicu.
Bohužiaľ, alebo skôr našťastie pre nás ostatných, pšenicu varili príliš dlho, takže keď zmes vyliali z hrnca, nebol konzistentná. Aby svoj pokusu vylepšili, rozhodli sa zmes upiecť, no to prinieslo ešte horší výsledok.
Napriek tomu, že niektorým z tých, ktorým svoje dielo dali ochutnať, sa pšeničné chlebové vločky zdali byť pochúťkou, bratia Kelloggovci vedeli, že to dokážu urobiť aj lepšie. Rozhodli sa nahradiť pšenicu kukuricou a voilà – vznikli kukuričné vločky, ktoré si postupne získali obľubu u veľkej časti sveta.
