Zvieratá a živočíchy sú neoddeliteľnou súčasťou dnešného známeho sveta. Planétu Zem obývajú už odpradávna. Avšak len málokedy sa pozastavíme nad tým, ako dlho sa medzi nami vyskytujú. Zvieratá berieme ako bežnú a pretrvávajúcu záležitosť. Ich výskyt nás žiadnym spôsobom neobmedzuje. Naopak, my ľudia často obmedzujeme životy týchto unikátnych tvorov.
Kam až by dokázala ríša zvierat rásť, keby ju ľudský druh nepotláčal? Žiaľ, odpoveď na túto otázku dnes už ťažko so jednoznačnou istotou ozrejmíme. Môžeme sa však domnievať, že svet, nebyť ľudského vplyvu, by mohol vyzerať v určitých miestach podobne ako taký Amazonský prales. Ide o jedno z najstarších miest sveta, ktoré ľudské oko iba málo prebádalo. Podobne je na tom aj oceán.
Tieto miesta nám ešte stále dokazujú, že svet živočíchov nie je úplne prebádaný. To nadväzuje na ďalší fakt, a to, že na podobných odľahlých miestach existujú podmienky pre dlhý život týchto významných tvorov. Už od čias základných škôl vieme, že niektoré zvieratá sa dožívajú dlhšieho veku než ľudia. Samozrejme, skutočnosťou tiež je, že nám ľuďom sa úspešne darí ich život skracovať.
Živočíšna ríša ponúka celý zástup tvorov, ktoré obývajú planétu Zem už dlhé roky. Aj po tom, čo ľudia začali rozširovať svoje územia, sa ich rozvoju relatívne darí. A preto sa nižšie pozrieme na najdlhšie žijúce zvieratá, ktoré obývajú náš svet dodnes. Nehľadaj však mikroorganizmy alebo špongiové morské huby a rastliny. Toto sú zvieratá, ktoré má možnosť vidieť každý z nás.
Seychelská obrovská korytnačka (vek: 120+)
Tí, ktorí hádali, že medzi týmito živočíchmi sa objaví aspoň jedna korytnačka, uhádli. Faktom však zostáva, že seychelská obrovská korytnačka sa ocitá na samotnom vrchole týchto dlhovekých živočíchov. Seychelská obrovská korytnačka (Aldabrachelys gigantea hololissa) je najdlhšie žijúcim suchozemským živočíchom. Obývala veľké centrálne granitové ostrovy Seychely, no bola masovo lovená námorníkmi.
Okolo roku 1840 sa predpokladalo, že je úplne vyhynutá, kým sa neobjavili ďalší jedinci. Momentálne prežíva zhruba iba okolo 100 korytnačiek vo voľnej prírode. Vek obrovských korytnačiek sa všeobecne odhaduje na viac ako 200 rokov. Tento špecifický údaj je však veľmi náročné s presnosťou určiť. Často prežívajú svojich ľudských ošetrovateľov.
Najstarším zaznamenaným jedincom je Adwaita. Ide o korytnačku, ktorá bola privezená britskými námorníkmi. Bola venovaná ako dar pre Roberta Clivea z Britskej Východoindickej spoločnosti v 18. storočí. V roku 1875 bola prevezená do zoologickej záhrady v Kalkate, kde tiež zomrela. Táto tragická udalosť sa odohrala v marci 2006. Dožila sa úctyhodných 255 rokov (rok narodenia 1750).
Aktuálne je najstarším jedincom Jonathan, 191-ročná seychelská obrovská korytnačka. Nachádza sa na ostrove Svätej Heleny. Po Jonathanovi je druhou najstaršou žijúcou korytnačkou Esmeralda, ktorá sa nachádza na Galapágoch. V roku 2022 bol Jonathan zapísaný do Guinnessovej knihy rekordov ako najstaršia korytnačka na svete. Je zvláštne pomyslieť, koľko udalostí dokázali tieto jedince prežiť.
Veľryba grónska (vek: 200+)
Veľryby grónske sú všeobecne považované za najdlhšie žijúce cicavce na svete. Za ich zázračnou dlhovekosťou stojí záhadný gén. Veľryby majú mutácie v géne nazývanom ERCC1, ktorý sa podieľa na oprave poškodenej DNA. Táto zázračná mutácia pomáha chrániť veľryby pred rakovinou alebo inou potenciálnou príčinou úmrtia. A to nie je jediný zázračný gén.
Ďalší gén – PCNA obsahuje sekciu, ktorá je zdvojená. Tento gén sa podieľa na raste buniek a ich oprave. Vďaka zdvojeniu sekcie v géne PCNA je ich starnutie spomalené. Niektorí vedci sa tiež domnievajú, že štúdium týchto veľrýb by mohlo poskytnúť odpovede na otázku, ako predĺžiť ľudský život. Ich populácia bola však v minulosti drasticky znížená lovom. Aktuálne sú podľa zoznamu IUCN veľryby grónske zaradené medzi ohrozené druhy.
Veľryba grónska (Balaena mysticetus) je druh kosatky patriaci do rodiny Balaenidae. Na svete je jediným žijúcim zástupcom rodu Balaena. Tieto živočíchy majú najväčšie ústa zo všetkých živočíchov (takmer jedna tretina ich tela). Sú považované aj za najdlhšie žijúce cicavce s možnosťou dosiahnuť vek viac ako 200 rokov.
V máji 2007 bol ulovený 15 metrov dlhý jedinec pri pobreží Aljašky. Našla sa u neho hlava výbušného harpúnového hrotu z modelu vyrobeného medzi rokmi 1879 a 1885. To znamená, že vek tejto veľryby sa v čase jej smrti pohyboval okolo 115 až 130 rokov.
Tento objav podnietil vedcov k ďalším výskumom tohto druhu. Vedci z austrálskej národnej vedeckej agentúry odhadli, že ich prirodzená dĺžka života je 268 rokov. Jeden z neskorších odchytených exemplárov mal údajne až 211 rokov.
Ospalec grónsky (vek: 250+)
Ľadové antarktické prúdy ukrývajú mnoho živočíchov, ktoré sa dožívajú extrémne vysokého veku. Ďalším príkladom je ospalec grónsky, tiež známy aj ako grónsky žralok alebo smradľavý žralok. Tieto živočíchy žijú hlboko v arktických a severoatlantických oceánoch. Môžu dorastať do celkovej dĺžky až 7,3 metra. Živia sa rôznymi zvieratami vrátane rýb a morských cicavcov, ako sú tulene. Vážia medzi 400 až 1 400 kg.
Grónske žraloky majú najdlhšiu známu dĺžku života zo všetkých stavovcov. Ich vek sa podľa niekoľkých významných štúdií odhaduje na 250 až 500 rokov. Zároveň patria medzi najväčšie existujúce druhy žralokov. Najväčší grónsky žralok bol odhadnutý na približne 392 rokov. Niektorí výskumníci sa tiež domnievajú, že mohli mať až 512 rokov. Pohlavnú dospelosť dosahujú vo veku približne 150 rokov.
Najnižšie odhady veku žralokov sa pohybujú okolo 272 rokov, čím sa stávajú najdlhšie žijúcimi stavovcami na Zemi. Ich názov tiež pramení zo zaujímavého príbehu. Tento druh žraloka je často napádaný kôrovcom Ommatokoita elongata. Parazit sa pripevní na jeho oči, čím ich poškodzuje. To vedie k takmer úplnej slepote. Dĺžku života to však neovplyvňuje, nakoľko žraloky sú závislé najmä od svojho čuchu.
Mäso ospalca grónskeho je vysoko toxické. Ak sa dostatočne nespracuje, môže konzumenta otráviť. Často sa stáva, že je mäso podávané psom v záprahu. Po zlom spracovaní neboli schopné vstať niekoľko hodín. Na Islande sa však mäso považuje za obrovskú delikatesu. Najprv je varené v niekoľkých vodách. Následne sa suší alebo fermentuje počas niekoľkých mesiacov. Takéto mäso sa používa na výrobu pokrmu s názvom kæstur hákarl.
Turritopsis dohrnii (vek: nesmrteľnosť)
Turritopsis dohrnii sa tiež často prezýva aj ako nesmrteľná medúza. Potenciálne dokáže žiť večne. Je tiež známa aj ako medúza Benjamina Buttona. Ako je však možné, že takýto malý tvor dokáže žiť naveky vekov? Medúza Turritopsis dohrnii dokáže svoj životný cyklus obrátiť a vrátiť sa späť do štádia polypu. Nájdeme ju takmer kdekoľvek na svete v mierne teplých až tropických vodách.
Ide tak o jedno z mála zvierat, ktoré sa dokáže vrátiť z pohlavne zrelého jedinca do pohlavne nezrelého. Svoj život, ako väčšina medúz, začína ako malá, voľne plávajúca larva/planula. Následne sa planuly prichytia na morskom dne, kde sa zmenia na polypy a následne na medúzy. Do štádia polypu sa vracia v prípade, že je poškodená, v strese, chorá, stará alebo ak trpí hladom.
Robí to prostredníctvom procesu vývoja buniek. Pôvodné bunky menia svoj stav a transformujú sa na nové typy buniek. Teoreticky je možné tento proces opakovať donekonečna. Najčastejšie však zahynie v dôsledku útoku iného predátora alebo podľahne spomínanej chorobe. Turritopsis dohrnii je však vďaka svojej unikátnej schopnosti dôležitým predmetom farmaceutického výskumu.
Medúza Turritopsis dohrnii má tvar zvona. Dorastá do dĺžky cca 4,5 mm. Celkovo je približne rovnako široká ako vysoká. Dospelé jedince majú okolo 80 – 90 chápadiel. Najčastejšie je voľne žijúca v planktóne. Ako bolo vyššie spomenuté, často sa stáva práve potravou pre iné zvieratá, ktoré konzumujú planktón. Podľa štúdií sa do sveta rozšírila zo Stredozemného mora.
Nezmar obecný (vek: nesmrteľnosť)
V závere článku si spomenieme ešte jeden druh živočícha, ktorý je veľmi podobný medúze. Hydra vulgaris, v slovenskom jazyku tiež známa ako nezmar obecný, je potenciálne nesmrteľná. Ide o sladkovodný polyp/hydroid, ktorý dorastá do dĺžky 10 – 30 mm. Šírka jeho tela je cca 1 mm. Tieto bezstavovce sú do značnej miery tvorené kmeňovými bunkami, ktoré sa neustále regenerujú klonovaním/duplikovaním.
Bežne zomierajú v prírodných podmienkach v dôsledku chorôb alebo predátorov. Bez týchto vonkajších nebezpečenstiev by sa však mohli neustále regenerovať. Hydra má 4 až 12 chápadiel, ktoré vystupujú tesne zvonka úst. Nezmary si tým pomáhajú pri love koristi. Rozprestrú svoje chápadlá a vyčkávajú, kým sa ich potrava dotkne. Následne všetko, čo nedokážu stráviť, vyvrhnú.
Hovorí sa, že nepodliehajú starnutiu. Ich nohy v tvare disku im pomáhajú v pohybe, prichytávajú sa nimi k objektu. Nezmar obecný (Hydra vulgaris) má najjednoduchší nervový systém zo všetkých známych organizmov. Preto je dôležitým predmetom skúmania najmä v neurológii. Odhalenie princípov jeho jednoduchého nervového obvodu by bolo prelomovým pre pochopenie zložitejších funkcií mozgu.
Nezmar obecný je iba príkladom nesmrteľného zvieraťa. V skutočnosti existuje niekoľko druhov nezmarov, ktoré môžu žiť takmer naveky. Dokážu sa rozmnožovať až troma spôsobmi – sexuálnou reprodukciou, pučením a nepriamo prostredníctvom regenerácie. Pri každom z týchto spôsobov musia byť prítomné optimálne podmienky (ako napr. teplota vody a dostatok potravy).
Zvieratá, ktoré sa do výberu nedostali
Jedným zo zvierat, ktoré sa do výberu nedostalo, no za zmienku dozaista stojí, je albatros. Ide o druh morského vtáka, ktorý sa živí primárne rybami a inými vodnými živočíchmi. Albatrosy sú považované za najväčšie druhy vtákov s rozpätím krídel až 3,5 metra. Najdlhšie žijúcim zaznamenaným jedincom je albatros menom Wisdom. Táto samička laysanského albatrosa sa dožila cca 70 rokov.
Morské živočíšstvo má medzi najdlhšie žijúcimi zvieratami viacero zástupcov. Existuje druh rýb známy ako Koi kapry. Jedna z nich – Hanako, sa dožila neuveriteľných 226 rokov. Jej vek bol impozantný, nakoľko väčšina Koi kaprov sa zvyčajne dožíva veku 25 až 35 rokov. Niektoré jedince za ideálnych podmienok však môžu dosiahnuť veku 50 až 70 rokov.
A to nie sú jediné druhy zvierat. Okrem nich existujú ďalšie živočíchy, ako napríklad červený morský ježko alebo arktika islandská, ktoré sa dožili extrémne vysokého veku. Práve to nás núti zamyslieť sa, či by sme k prírode nemali pristupovať s oveľa väčším rešpektom a úctou. Niektoré druhy si v sebe nesú históriu, ktorú ľudské oko zatiaľ nemá možnosť zaznamenať.
