Vyhorenie je zradný stav – telo aj myseľ volajú po odpočinku, no okolnosti človeka tlačia k tomu, aby sme pokračovali v práci, ktorá bola jeho príčinou. Najmä ak človek nemá možnosť oprieť sa o druhý príjem či dlhú prestávku, otázka znie: ako si v dnešnej dobe skutočne dopriať oddych a zároveň prežiť? Web The Guardian zverejnil príspevok, v ktorom istá žena hovorí o tom, ako sa s touto otázkou snaží už dlhšie popasovať.
Autorka tohto príbehu pracovala sedem rokov vo vládnych pozíciách, kde čelila šikane a mizogýnii. Aj keď našla dobrý tím, jej zmluva je krátkodobá a hľadanie ďalšej práce ju vyčerpáva. Je finančne stabilná, má priateľov, terapiu aj podporu, no cíti sa unavená až na kosť. Aj krátky únik, ako dovolenka, jej pripadá nedosiahnuteľný.
Vyhorenie ako choroba dneška
Tu prichádza obraz, ktorý stojí za zapamätanie: hovorí sa, že adoptované psy po príchode do bezpečného domova celé dni spia. Po nekonečnom strese v útulku konečne môžu „vypnúť stráž“. Mnohí z nás túžia po rovnakom pocite – konečne zložiť bremeno a oddýchnuť si. Nikto však neprichádza, aby nás „zachránil“ od každodenných povinností, účtov a termínov.
Ako teda nájsť chvíľku pokoja v prostredí, ktoré nám ho odmieta dopriať? Jednou z ciest je zmeniť pohľad na starostlivosť o seba. Často si ju spájame s aktivitami: dovolenka, meditácia, cvičenie. Lenže samotná činnosť nestačí, ak v nej necítime úľavu. Nejde o to, čo robíme, ale čo pri tom cítime.
Ak sa nútime do aktivít, ktoré nám neprinášajú uvoľnenie, efekt sa nedostaví. Preto je užitočné pomenovať konkrétnejšie, čo potrebujeme – nie „nechcem byť vyhorená“, ale „chcem sa cítiť v bezpečí“, „chcem byť sama sebou“, „chcem cítiť, že som dosť“. Potom hľadať spôsoby, ktoré nám tento pocit navodia, hoci aj v malých dávkach a bez veľkých nákladov.
Ako teda na to?
Namiesto prísnej diéty od obrazoviek to môže byť napríklad pocit hrdosti na malú dokončenú úlohu. Namiesto povinného hodinového behu stačí desať minút vnímania okolia počas cesty z práce. Kľúčová otázka znie: prinášajú mi moje voľnočasové aktivity pocity, ktoré naozaj potrebujem? A ak nie, ako ich môžem zmeniť?
Ďalšou stratégiou je vedome „rezať rohy“ tam, kde sa dá. Nie všetko musí byť dokonalé. Upratovanie môže počkať, jedlo z mrazničky je stále jedlom a administratívu stačí urobiť len do takej miery, aby nám nekomplikovala život. Byť šikovný a schopný je výhoda, ale netreba ju obracať proti sebe tým, že sa budeme hnať za dokonalosťou aj tam, kde to nikto nežiada.
Napriek všetkému však treba priznať realitu: vyhorenie nie je len psychologický problém, ale aj otázka práce, triedy a systému. Žiaden „mindset“ nezmení fakt, že čas musíme vymieňať za peniaze. To je ťažké, ale môže to byť aj povzbudivé – pretože v tom nie sme sami.
Spájať sa s ľuďmi, ktorí čelia podobným skúsenostiam – ženami v rovnakej profesii, ľuďmi vyčerpanými neistotou práce či diskrimináciou – môže byť cestou k úľave aj sile. Nie len zdieľať pocity, ale pomenovať aj ich príčiny. Vtedy prestávame byť izolovaní a začíname byť komunitou, ktorá dokáže hľadať riešenia aj podporu spoločne.
