„Už mám toho fakt plné zuby.“ Netvár sa, táto veta ti vyjde z úst minimálne raz denne, ale väčšinou len preto, že sa ti po nej aspoň trošku uľaví, a tak sa môžeš svojimi sr*čkami veselo brodiť ďalej. Lenže potom sú tu tie chvíle, keď to myslíš vážne. Keď už ťa reálne ide rozdrapiť od jedu a premýšľaš, či by fakt nebolo lepšie zabaliť to tu a radšej sa reinkarnovať do fialky.
Presne také situácie sme ti dnes s naším ilustrátorom načrtli, a hoci veľmi dúfame, že sa v nich nenájdeš, nebudeme si klamať. S najväčšou pravdepodobnosťou áno.
1. Keď sa ti pokazí jedlo v záruke
Sú dobré dni, horšie dni a potom také, keď ťa reálne pri živote drží iba jediné – skutočnosť, že máš doma v chladničke čokoládový jogurtík. Chcel si si ho zobrať do práce, ale niekde medzi hraním hry na záchode a hľadaním mobilu, ktorý si mal v ruke, ti to úplne vyfučalo z hlavy. Nevadí. Budeš mať na neskôr.
Lenže to by si musel mať aspoň o trošku lepšiu karmu a vesmír aspoň o trošku menej drastický zmysel pre humor, z čoho sa – v tvoj značný neprospech – ani jedno nedeje. A tak vpáliš do chladničky, sliny z papule sa ti hompáľajú až niekde pri kolenách, nedočkavo otváraš viečko, urve sa z neho len polovica, v duchu si zanadávaš, odtrhneš aj tú druhú, zas*rieš si celé ruky… a vtedy zbadáš, že je plesnivý.
2. Keď niekto stokrát zruší stretko
Sú dva druhy stretnutí – skutočné a tie teoretické. Určite ich poznáš, len ich tak možno nekategorizuješ, ale ak sa s niekým na každoročnej báze dohaduješ, že „raz určite zbehnete na pivo“, a obaja viete, že sa to nikdy nestane, tak potom to nie je skutočné stretko. Je to len teoretické. A to je v poriadku. Niektoré slová nemusia mať váhu, ak sa na tom obe strany kolektívne zhodnú, no problém nastáva v momente, keď nie.
Slečna ti na fejsbúkoch vypisuje o dušu spasenú, vtedy by ste mohli zbehnúť na kávu, vtedy zase do kina, piatok má voľný, tak čo nejdete do mesta… ale keď príde na lámanie chleba, zrazu jej niet. Prepáč, umrela mi mačka. Prepáč, mám infekciu kardiovaskulárnej podbrušnice. Prepáč, ale to, hento, tamto, necháme to na inokedy. A inokedy? Inokedy je to zase o tom istom.
3. Keď mešká vlak
Desať minút čakania ešte nikdy nikoho nezabilo (aj keď ten deduško na pohotovosti v Lučenci už naozaj vyzeral, že má namále), ale vyhoďme karty na stôl. Slovenské vlaky nikdy nemeškajú desať minút, iba že by tento údaj niekto meral rovnakým zariadením ako väčšina mužov svoje prirodzenie. Takže keď ohlásia, že nepríde načas, už vieš, že si v prdeli.
Ak si mal na prestup desať minút, blbé, ak si nebodaj chcel prísť načas do práce, ešte blbšie. Z polhodiny sa stáva hodina, z hodiny dve, a po tom, čo si už sedemkrát obehol stanicu, zožral všetky syrové fornetti, čo teta v stánku mala, a vyfajčil polku krabičky cigariet, ťa pomaly, ale isto prechádza vôľa žiť. Ako? A kde? Kde môže jeden vlak v republike, v ktorej aj papierové lietadielko doletí z jedného konca na druhý, nabrať také dlhé meškanie? KDE?!
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane