Obec Starina, nahradená rovnomennou vodárenskou nádržou

Starina je najväčšia vodárenská nádrž na pitnú vodu na Slovensku a najväčší zdroj pitnej vody v strednej Európe. Leží v najvýchodnejšom cípe Slovenska, v severovýchodnej časti Zemplína, v Bukovských vrchoch na území Národného parku Poloniny. Jej výstavbou, ktorá prebiehala počas rokov 1981 – 1988, chceli socialistickí inžinieri vyriešiť havarijný nedostatok vody pre Košice. Vzniku nádrže však predchádzala smutná udalosť, keď sa obyvatelia siedmich obcí (Dara, Ostrožnica, Ruské, Starina, Smolník, Veľká Poľana, Zvala) museli zmieriť s vysťahovaním a s tým, že videli do vzduchu vyletieť vlastné domovy. Práve obec Starina skončila ako jediná úplne celá pod hladinou vodnej nádrže, ktorá po nej bola pomenovaná.

Celkovo sa kvôli výstavbe nádrže muselo vysťahovať takmer 3,5-tisíc obyvateľov, ktorých následne premiestnili do panelákov v susedných mestách. Museli opustiť svoje gazdovstvá, domy, záhrady. Už nemohli len tak vyjsť na dvor svojich obydlí, na pole, na lúku, do lesa. Násilné vysťahovanie spôsobilo mnohým obyvateľom traumu a viacerí dokonca zomreli. Tí, ktorí ju ako tak prekonali, dodnes navštevujú zachované studne vo vysťahovaných dedinách a nosia si do panelákov čistú pramenitú vodu.

Radvaň zmenená na sídlisko

Radvaň bola založená už v 13. storočí. Predstavovala jednu z najvýznamnejších a najstarších obcí horného Pohronia. Písomné zmienky potvrdzujú, že tu žili kráľovskí rybári, ktorí lovili v Hrone. Uhorský kráľ Ladislav IV. daroval v roku 1287 obec Dionýzovi, predkovi šľachtického rodu Radvanských, a tá sa tak stala sídlom tohto významného rodu. Vychýrená bola aj vďaka Radvanskému jarmoku. Ten sa spomína aj v poviedkach Jozefa Gregora Tajovského, a svoju históriu započal už v 14. storočí.

V roku 1964 Radvaň zlúčili so susednou dedinou Kráľová. O dva roky neskôr ich obe pričlenili k Banskej Bystrici. S búraním dedín sa začalo v roku 1975 a o pár rokov nato tu stáli prvé paneláky dnešného sídliska Radvaň. Z pôvodnej obce sa zachovalo niekoľko pamiatok, ktoré sú doslova vnorené uprostred sídliska. Obzrieť si tak môžeš rímskokatolícky Kostol Narodenia Panny Márie, Kaštieľ Radvanských, ruiny Bárczyovského kaštieľa či Tihányiovský kaštieľ.

Kalište, vypálená obec, ktorá sa stala miestom duchov

Dedinka Kalište leží neďaleko Banskej Bystrice a na rozdiel od ostatných spomínaných obcí stále existuje. Život v nej sa však nikdy neobnovil, ostala osamotená a stala sa miestom duchov. Padla za obeť nemeckým vojenským jednotkám, ktoré ju vypálili 18. marca 1945. K tragédii došlo v skorých ranných hodinách, keď 300 nemeckých vojakov obkľúčilo okraje osady a ostreľovalo hlavnú cestu. Tá bola ako jediná v dôsledku vysokého snehu prístupná. Nešťastie malo podľa historických prameňov až 39 obetí. Niekoľkých postrieľali priamo na mieste a ďalších upálili zaživa v domoch, ktoré vojaci podpálili. Iných zajali a neskôr zastrelili. Zo 42 domov, ktoré v obci stáli, ostalo iba šesť, no po jej oslobodení sa do nich už nikto nevrátil.

Napriek tomu, že život v obci po tragédii zanikol, je dnes Kalište národnou kultúrnou pamiatkou a nachádza sa v správe Múzea SNP. Na mieste vysadili Sad života, ktorý pozostáva zo 105 ovocných stromov. Každý symbolizuje jednu vypálenú dedinu na území Slovenska. Tí, ktorí prežili, sa usadili v Novom Kališti (časť Banskej Bystrice), ktoré predstavuje symbolické pokračovanie obce.

Odporúčame prečítať:

Zlato, choroby, chudoba a streľba. Aké to bolo žiť počas zlatej horúčky?

• História

Podobne, ako sú osudy ľudí rôznorodé, sú odlišné aj tie, ktoré sa týkajú slovenských obcí. Viaceré prekvitajú, hrdia sa svojimi zvykmi, tradíciami, šikovnými obyvateľmi alebo úspechmi, iné to šťastie nemali a stali sa obeťou rôznych tragédií či udalostí. Jedna padla za obeť v dôsledku výstavby vodného diela, iná pre výstavbu sídliska, ďalšia bola vypálená a nikdy sa do nej nenavrátil život. Ostali však spomienky, ktoré si treba navždy uchovať aspoň v pamäti.