Je úplne jedno, o čom sa na internete vedie diskusia, aj tak ho niekto spomenie. Môže to byť o politike, o autách, hudbe či obľúbenom jedle. Čím dlhšie však trvá, tým je väčšia pravdepodobnosť, že sa niektorý z jej účastníkov uchýli k „argumentu nacistami“.

Teda, že sa v nej objaví porovnanie s diktátorom Adolfom Hitlerom či Treťou ríšou. Aspoň to hovorí takzvaný Godwinov zákon, ktorý znie: „Pravdepodobnosť, že sa v online diskusii objaví porovnanie s Hitlerom či nacistami, sa s rastom dĺžky diskusie blíži jednej.“ Že sa ti to zdá pritiahnuté za vlasy? Príklady ukazujú, že to tak nemusí byť.

Hitler sa objaví vždy

Godwinov zákon je pomenovaný po autorovi a advokátovi Mikeovi Godwinovi, ktorý ho sformuloval ešte v 90. rokoch počas svojho štúdia memetiky. Hlavným impulzom bolo, keď si všimol, že v Usenetových (Usenet bol akýsi predchodca internetu) diskusiách často dochádzalo k urážaniu oponentov tým, že ich dotyčný prirovnal k Hitlerovi alebo nacistom.

To sa Godwinovi zdalo byť ako klasický príklad argumentačného faulu. Išlo totiž o úplne nelogický a urážlivý pseudo-argument. Godwin následne vyslovil domnienku, že „argument Hitlerom“ sa môže objaviť v akejkoľvek diskusii na akúkoľvek tému. Navyše, čím dlhšie trvá, tým sa možnosť, že niekto začne mávať nacistickým diktátorom, dramaticky zvyšuje.

Často k tomu dochádza najmä vtedy, ak jeden z diskutujúcich debatu prehráva, je zatlačený do kúta, nedokáže reagovať na argumenty, a tak musí niekoho s odlišným názorom zdanlivo poraziť a démonizovať. Tak teda oponenta prirovná k nacistom či priamo k Hitlerovi a má pocit, že debatu vyhral.

Godwin ale upozorňuje, že pravdou je presný opak: dotyčný práve týmto argumentom (resp. argumentačným faulom) definitívne prehral a dokázal, že nedokáže v debate pokračovať normálnym spôsobom.

Argumentačný faul

Godwinov zákon sa vzťahuje najčastejšie na tie diskusie, kde by sme narážky na nacizmus vôbec nečakali, pretože tam jednoducho nemajú čo robiť. Pravdaže, existujú aj debaty, v ktorých je prirovnanie k Hitlerovi adekvátne. Môžu nimi byť rôzne diskusie o krajne pravicových politikoch či rovno neonacistických politikoch, prípadne, samozrejme, historické debaty.

Pokiaľ sa ale napríklad diskutuje o pečení či háčkovaní a niekto v diskusii oponenta obviní z nacistických praktík, tak ide o ukážkový príklad „argumentum ad Hitlerum“ či „reducutio ad Hitlerum“. Ten ľudia zvyknú používať vtedy, ak nesúhlasia s názormi oponenta, ale nemajú žiadne argumenty, ktorými by jeho tvrdenia vyvrátili. Tým pádom siahnu po „osvedčenej nacistickej karte“ a naznačia, že podobné názory ako oponent mal aj Adolf Hitler.

Ako príklad môžeme spomenúť modelovú situáciu, keď niekto v diskusii spomenie, že je vegetarián. Keďže používateľ s iným názorom nemá racionálne argumenty, tak odpovie komentárom v štýle: „Ale to bol aj Hitler!“ Je totiž známe, že nacistický diktátor mäso nejedol. Tým sa vytvára falošná asociácia, že každý vegetarián je vlastne nacista. To je totálny logický nezmysel a len dokazuje, že dotyčný diskusiu prehral.

Stačí nazrieť na sociálne siete

Je ale Godwinov zákon naozaj platný? Kým v 90. rokoch sa ešte mohol zdať prehnaný, dnešná doba ukazuje, že Godwin ním trafil klinec po hlavičke. O tom sa, napokon, môžeš presvedčiť na vlastné oči. Stačí si otvoriť diskusie na sociálnych sieťach. V nich sa to len tak hemží nadávkami, nenávistnými prejavmi, hrubosťou a neschopnosťou viesť nejaký dialóg.

Keď už ale nejaká diskusia začne, veľmi často sa stočí práve k nacizmu či Hitlerovi. Tak schválne, koľkokrát si si počas pandémie prečítal o „korona-fašizme“? O tom, že opatrenia, ktoré majú zabrániť nákaze, sú vlastne „nacistické“? Ale vlastne stačí sledovať diskusie na akúkoľvek tému a je prakticky isté, že nejaký „intelektuál“ Tretiu ríšu či jej hlavných predstaviteľov určite spomenie.

Godwinov zákon či „argumentum ad Hitlerum“ sa ale netýkajú len diskusií na sociálnych sieťach či na obskúrnych internetových stránkach. Často ich využívajú aj politici, ktorí na oponenta či nejaký nežiadúci názor vytiahnu niečo v štýle: „To je ako za nacistického Nemecka!“ Podľa tých, ktorí argument nacistickou kartou považujú za faul, sú však takéto prirovnania neférové a prehnané.

Výnimkou snáď môže byť len, ak zaznejú na margo iných diktátorov podobného razenia. Pokiaľ ale niekto podobným štýlom argumentuje napríklad proti tomu, že sa musia nosiť rúška, tak je jasné, že žiadny logický protiargument nemá a všetko stavil len na jednu negatívnu emóciu.

Keďže Hitler je pre mnohých najzápornejšou a najodpornejšou osobou celých dejín, mnohí sa na túto udičku chytia. Ide však o čisto emocionálnu manipuláciu bez akejkoľvek argumentačnej hodnoty.