Na hodinách dejepisu nám už od útleho detstva vtláčali do hláv výnimočné medzníky svetovej histórie, o ktorých boli ľudia stáročia presvedčení, že sa stali tak, ako niekto niekedy povedal. Paradoxné však je, že postupom časom a vplyvom vývoja moderných technológií sa ukazuje, že nie všetko, o čom sme si mysleli, že je sväto-sväte vždy platné a isté, je v skutočnosti tak.

Svedčí o tom napríklad to, že Pytagoras nestojí za zrodom po ňom pomenovanej Pytagorovej vety a taký Edison iba zdokonalil žiarovku, ktorej podstatu vynašiel niekto celkom iný. Veľmi podobné je to aj v prípade nájdenia Ameriky. Tento objav sa pripisuje talianskemu moreplavcovi Krištofovi Kolumbovi, no v skutočnosti to nemusí byť až taká nemenná pravda.

V 60. rokoch minulého storočia bola v Newfoundlande v Kanade objavená vikinská osada, ktorá asi o 500 rokov predchádzala slávnej plavbe Krištofa Kolumba. Objav rozbil predstavu o tom, že Kolumbus bol prvou osobou, ktorá objavila Nový svet. Vysokoškolskí profesori spolu s odborníkmi i laikmi z oblasti histórie načrtli niekoľko teórií o tom, kto mohol pred rokom 1492 objaviť Ameriku.

1. Polynézski cestovatelia

Bájne cesty starých Polynézanov inšpirovali Disneyho film Vaiana z roku 2016. Ich história trvá viac ako 3 000 rokov. Pomocou oceánskych katamaranov kolonizovali tzv. Polynézsky trojuholník, ktorý tvorí viac ako tisícka ostrovov v oblasti ohraničenej tromi „cípmi“ – Novým Zélandom, Havajom a ostrovom Rapa Nui (Veľkonočný ostrov).

Je takmer isté, že títo dávni objavitelia sa dostali do Južnej Ameriky pred Kolumbom. Sladké zemiaky, ktoré pochádzajú z Južnej Ameriky, sa pestovali na ostrove Mangaia a na Havaji storočia pred ich kontaktom s európskou civilizáciou.

Analýza tiel ostrovanov Rapa Nui ukázala, že stopy DNA obyvateľov Južnej Ameriky sa začali objavovať v ich genofonde niekde medzi rokmi 1300 až 1500 nášho letopočtu. V roku 2007 zas objavili v Čile kuracie kosti z rokov 1321 až 1407. Hoci neexistuje jasný dôkaz vychádzajúci z analýzy genetickej informácie týchto zvierat, ktorý by potvrdzoval súvislosti, z histórie je známe, že práve Polynézania priniesli chutné vtáky do okolia Pacifiku.

2. Japonskí rybári

Koncom 60. rokov viedol ekvádorský podnikateľ Emilio Estrada vykopávky 5 000 rokov starého archeologického náleziska Valdivia v Ekvádore. Bádatelia tam objavili veľké množstvo podivnej keramiky, ktorú však nedokázali bližšie identifikovať. Rozhodli sa preto požiadať o pomoc Betty Meggers, ktorá sa špecializovala práve na archeologický výskum Južnej Ameriky.

Podľa nej išlo o tisícky rokov starú keramiku Jomon z Japonska. A vtedy vznikla zásadná otázka: Ako sa dostala japonská keramika do Ekvádoru? Prečo doplávali japonské lode až sem? Vo vzduchu visela jedna veľmi lákavá odpoveď. Možno tam mali namierené.

Mohlo by ťa zaujímať:

Miluješ pivo? Dokáž, ako dobre poznáš svoj obľúbený nápoj, v našom „pivnom kvíze“

• Kvízy
• Slovensko

O tichomorskom oceánskom prúde Kuroshio je známe, že vynáša japonské rybárske odpadky na more a lode spolu s ich posádkami unáša aj niekoľko mesiacov. V roku 1815 bolo na breh neďaleko Santa Barbary v Kalifornii vyplavené množstvo odpadu spolu s tromi stále živými členmi posádky, ktorí na mori strávili neuveriteľných 17 mesiacov.

Prúd Kuroshio síce nemá priamu linku do Ekvádoru, ale zdá sa, že v tejto oblasti existujú určité stopy DNA a jedinečné vírusy, ktoré naznačujú, že sa sem dokázal dostať odpad až z Japonska. Tieto stopy spolu s nájdenou keramikou naznačujú, že japonskí rybári mohli v súboji o objavenie Novej Zeme poraziť Kolumba o tisícky rokov.

3. Írski mnísi

Krátko po smrti svätého Patrika zarezonoval vo verejnosti ďalší írsky svätec. Svätý Brendan dostal kvôli svojim misijným plavbám do Škótka, Walesu a Bretónska s cieľom šíriť kresťanstvo prezývky navigátor, moreplavec či cestovateľ. Jeho polomýtický, polohistorický cestopis Navigatio sancti Brendani abbatis sa v 9. storočí stal stredovekým bestsellerom.

V Ceste svätého Brendana opáta sa píše o tom, ako mu svätý Barinth zvestoval, že sa práve vrátil z „raja“, z krajiny ďaleko za západným horizontom. Brendan sa rozhodol, že sa o tom chce presvedčiť na vlastné oči. Podľa najstarších dochovaných záznamov započal Brendan svoju cestu v roku 545, iné zdroje datujú plavbu do obdobia rokov 512 – 530 nášho letopočtu.

Spolu so 17 ďalšími mníchmi (zdroje sa mierne líšia aj v tomto) sa plavili na koženej rybárskej lodi nazývanej curragh. Odhodlaní prekonať aj najväčšie nástrahy, posilnení pôstom a vierou sa v mene Najsvätejšej Trojice vydali na „cestu do raja“. Podľa legendy doplávala táto posádka až do Grónska a k brehom Severnej Ameriky.

Predpokladá sa, že Brendan na svojej ceste videl ostrov Saint Brendan’s Island, požehnaný ostrov pokrytý vegetáciou. Najčastejšie ilustrovaným dobrodružstvom je jeho pristátie na ostrove, ktorý sa ukázal byť obrovským morským monštrom menom Jasconius.