„Kto zjedol linecké?!“
Táto veta sa zvyčajne ozve po tom, čo mama uloží koláče „na Vianoce“ a niekto (áno, ty) si ich zoberie „len ochutnať“.
„Nechcem nič, fakt, nič mi nekupuj.“
V preklade: Ak mi nič nekúpiš, budeš to počúvať do konca života.
„Zase to svetielko nefunguje.“
Nikto nevie prečo, ale vždy, keď už máš stromček hotový, jedno svetielko sa rozhodne zomrieť hrdinskou smrťou.
„Len pokojne, sú to predsa sviatky.“
Väčšinou zaznie tesne predtým, ako niekto od nervov hodí šalátom.
„Tohto roku to spravíme jednoducho.“
Nikto to ešte nikdy nedokázal. Ani raz.
„Už len toto a môžeme si konečne oddýchnuť.“
Táto veta je v decembri mýtus. Počúvaš ju od 10. decembra až po Silvester, ale ten oddych nikdy nepríde.
Všetky tieto frázy sa opakujú ako vianočné reklamy. Niektoré nás rozosmejú, iné nás vytáčajú, no spolu vytvárajú neodmysliteľný soundtrack slovenského decembra. A hoci sa každý rok dušujeme, že to tentoraz zvládneme pokojnejšie, pravda je jednoduchá – bez týchto viet by to jednoducho nebol december decembrom.
