Nebudeme si klamať, na tomto svete asi neexistuje nikto, kto nemá rád jedlo. Všetci poznáme tie stavy, keď sme schopní zabiť pre kúsok trojuholníka vykrojeného z kruhu, ktorý sa nachádza vo štvorcovej krabici. Ženy by zas niekedy predali aj celú svoju rodinu za zamrznuté mlieko s ovocím alebo kocku zatuhnutého mlieka zmiešaného s kakaom.
Je síce pravda, že koľko ľudí, toľko chutí, no bez ohľadu na to, či granadír miluješ, alebo ti ho tety kuchárky v škole tak sprotivili, že už pri tomto slove máš husiu kožu, niekde tam dávno bol človek, ktorému ako prvému napadlo zmiešať zemiaky s cestovinou a vytvoriť túto pochúťku. A čo taká zmrzlina?
1. Hamburger
Asi si už počul o tom, že hamburger nepochádza z Ameriky. Na základe jeho názvu nie je ťažké identifikovať miesto, odkiaľ by mohla táto mäsová maškrta pochádzať. Po prvýkrát sa jedlo podobné dnešnému hamburgeru objavilo v severonemeckom meste Hamburg.
Niektoré zdroje uvádzajú, že tunajší kupci sa jesť naškrabané hovädzie mäso naučili od Tatárov, čo môžeme považovať aj za prvý moment zrodenia tataráku. Nemeckí kupci mali prelomový nápad – surové natrhané hovädzie mäso vyformovať do placky a opiecť. Určite im ani nenapadlo, že týmto krokom položia základy jedného z najobľúbenejších jedál vôbec.
Recept na hamburské mäsové placky sa vďaka tisíckam nemeckých migrantov dostal v 19. storočí až do Ameriky, najmä do oblasti Chicaga a New Yorku. Tu si mnohí z prisťahovalcov otvorili reštaurácie a podniky a s menšími vylepšeniami začali toto jedlo predávať ako svoju národnú pochúťku.
Ešte stále však hamburger predstavoval iba mäsovú placku, v roku 1802 sa toto slovo dostalo aj do Oxfordského slovníka, kde bolo vyložené ako slané hovädzie. Až v polovici 19. storočia vznikol nápad vložiť kúsok mäsa medzi pečivo, ktorý sa už v plnej miere pripisuje Američanom.
Pred továrňami začali vznikať pojazdné bufety, ktoré ryžovali na hladných robotníkoch. Problémom bolo, že robotníci nemali čas vysedávať pri jedení. Skrsol teda nápad vytvoriť hamburgerový sendvič, ktorý by sa dal jesť aj počas chôdze. Prvýkrát sa hamburger ako rýchly pokrm objavil v americkej tlači začiatkom roka 1889.
Titul vynálezca hamburgera by si chcelo prisvojiť viacero ľudí, no určite by ho nezískala spoločnosť McDonald, pre ktorú je toto jedlo základom biznisu. Prvenstvo v servírovaní takého hamburgera, ako ho poznáme dnes, by sa dalo pripísať Frankovi Mendesovi. Tento muž začal najprv predávať mäsový sendvič vo svojom stánku v Akrone v Ohiu, o niečo neskôr si otvoril slávny podnik White Castle vo Wichite v Kansase. Práve tu kuchár Walter Anderson vložil mäsovú placku do okrúhlej žemle a pridal k nej nakrájanú cibuľu.
2. Zmrzlina
Aj keď je zmrzlina pýchou predovšetkým Talianov, historicky nevznikla táto mrazená sladká pochúťka v Európe. Korene zmrzliny siahajú ďaleko do histórie a jej pravý pôvod sa vysvetľuje rôzne. Niektoré zdroje uvádzajú, že za vznikom zmrzliny stáli ako prví Mongoli, ktorých ochutené mliečne nápoje vplyvom počasia zamŕzali.
Podľa iných prameňov sa pôvod mrazených krémov spája s obyvateľmi Číny, Indie a starovekého Ríma. Keď si ale predstavíme prvú čínsku zmrzlinu, s tou našou to nemá veľa spoločného. V pôvodných kultúrach totiž zmrzlina predstavovala iba ochutený ľad alebo sneh. Číňania si ju miešali s mliekom a ryžou, niekedy okolo roku 500 pred n. l. vznikla prvá ryžová zmes zabalená v snehu.
V arabských krajinách pridávali do snehu a ľadu ovocie, čo možno považovať za úplné začiatky toho, čo dnes poznáme ako sorbet. Rimania jedli zmrzlinu aj naslano. V historických záznamoch nájdeme zmienku o tzv. zmrzlinových hodoch, ktoré sa konali pri príležitosti svadby Kataríny Medicejskej s Henrichom II. Francúzskym.
Niektoré zdroje uvádzajú, že do Európy priniesol zmrzlinu Marco Polo, iné zasa, že od Arabov a Číňanov prebrali tradíciu zmrzliny Taliani, ktorí jej výrobu následne rozšírili po celej Európe. Prevrat vo výrobe zmrzliny nastal niekedy v 19. storočí. Prvý ručný výrobník zmrzliny bol skonštruovaný v roku 1846.
Za zakladateľa prvej továrne na zmrzlinu sa považuje Jacob Fussel, no v tom čase sa už výroba zmrzliny rozšírila, takže sa vedú polemiky o tom, ktorá továreň bola naozaj tá prvá. Etnologička Katarína Nádaská hovorí, že to bolo tá v štáte Massachusetts v druhej polovici 19. storočia, iné zdroje zas uvádzajú, že sa tak stalo v Londýne v roku 1870 a že prvú továreň na zmrzlinu založili talianski prisťahovalci.
Nanuky ako zmrzlina na paličke sú mladšie, ich počiatky siahajú do prvej polovice 20. storočia, keď výrobca párkov Thomas Wall premýšľal, čo by mal urobiť počas letných mesiacov, keď sa párkov predávalo málo. Rozhodol sa teda zmeniť sortiment a vo vozíku s nápisom „Stop me and buy me“ (Zastav ma a kúp si ma) rozbehol pojazdný predaj zmrzliny.
3. Tortilla
Tortila bezpochyby patrí medzi jedlá, bez ktorých si mnohí z nás nevedia predstaviť život. Vieme si ju pripraviť v rôznych verziách, naslano aj nasladko, je to rýchle a zdravé jedlo. Teda, záleží od toho, čo si do nej dáš. Tento „tenký chlieb“ má svoj pôvod v Španielsku, no dal by sa pripodobniť aj k plackám, ktoré sa používajú v arabskej kuchyni.
Pôvodne sa vyrábala z cícera, dnes ju najčastejšie nájdeme v pšeničnej alebo kukuričnej verzii, prípadne ako kombináciu týchto dvoch ingrediencií. V obchodoch však nájdeme aj tortily s pridanými ingredienciami, ako sú napríklad mrkva, cvikla, špenát a podobne.
Španieli si však pod pojmom tortila predstavujú omeletu z tuhého zemiakového cesta. Tortila sa často využíva aj v mexickej kuchyni, kde sa ako placka z kukuričnej múky používa ako príloha k všelijakým iným jedlám. Možno ju pripodobniť k európskemu chlebu alebo ázijskej ryži.
4. Vyprážaný rezeň
Jedným z najobľúbenejších jedál Slovákov je bezpochyby rezeň. Okrem toho, že ho má rado veľmi veľa ľudí, je to jedlo, ktoré rozdeľuje spoločnosť. Pôvod tohto jedla však jednotlivé zdroje uvádzajú rôzne. Podľa niektorých prameňov poznali rezeň už starovekí kuchári, ktorí rímskym cisárom pripravovali mäso obalené v zlate. V stredoveku, najmä na Apeninskom polostrove, sa táto pochúťka z mäsa veľmi rozšírila, a keďže zlatu sa v tom období pripisovali liečivé účinky, mäso upečené v masti sa posypalo zlatým práškom.
Napriek blahodarným účinkom na ľudské zdravie však zjedené zlato začalo chýbať v mestských a kráľovských pokladniciach, preto bola výroba zlatých rezňov začiatkom 16. storočia zakázaná. Aby však toto obľúbené jedlo nemuseli prestať variť úplne, hľadali kuchári alternatívu zakázaného zlata.
Mäso začali obaľovať do strúhanky zmiešanej s parmezánom, postupne sa takto pripravené jedlo rozšírilo do ďalších častí sveta. Niektoré zdroje uvádzajú, že koncom 18. storočia takto pripravený rezeň, presnejšiu milánsku teľaciu kotletu, ochutnal v Benátkach český gróf, maršal a veľký gurmán Josef Radecký.
Jedlo mu vraj zachutilo natoľko, že recept okamžite poslal na viedenský cisársky dvor. Maršalov kuchár sa pustil do prípravy, no keďže nemal dostatok syra, rozhodol sa mäso obaliť najprv v múke, potom vo vajíčkach a následne v strúhanke. Takto pripravený rezeň vraj zachutil aj cisárovi Františkovi I.
Tento príbeh je však s najväčšou pravdepodobnosťou výmyslom a pôvod rezňa nie je, podobne ako pri zmrzline, úplne jednoznačný. Najznámejším je však bezpochyby viedenský rezeň. Podľa Rakúšanov je wiener schnitzel verziou „wiener backhendl“ (viedenského pečeného kuriatka), ktoré sa v trojobale v masti vyprážalo údajne už pred štyristo rokmi.
Ako píše denník SME, rakúske jazykovedné výskumy ukazujú, že pojem schnitzel je mladý a pochádza z prelomu 18. a 19. storočia. Rezeň ako vyprážané mäso sa objavuje vo viacerých medzinárodných kuchyniach, napríklad v Japonsku je tento pokrm známy ako kacurecu, skrátene kacu, podáva sa s ryžou a kapustovým šalátom.
5. Vyprážaný syr
Vyprážaný syr je veľmi špecifické jedlo, ktoré je typické predovšetkým pre slovenskú a českú kuchyňu. Práve kvôli tejto skutočnosti je pátranie po pôvode jedného z najtradičnejších slovenských jedál pomerne náročné. Jeho história je nejasná a vysvetlení jeho pôvodu je hneď niekoľko. Jedno z nich sa spája so známym anglickým spisovateľom Charlesom Dickensom, resp. s jeho manželkou.
Catherine Dickensová bola výborná hostiteľka a autorka kuchárskej knihy Čo bude na obed?. V nej pani Dickensová uviedla aj recept na svoje obľúbené jedlo – vyprážaný syr. Po tom, čo sa manželia rozviedli, v nových vydaniach kuchárky už recept na žiadosť Catherine uvedený nebol.
6. Tatárska omáčka
Zaujímavosťou je, že napriek nie úplne jasnej histórii prípravy a servírovania vyprážaného syra, ktorý bol známy už v Amerike, Grécku a napríklad aj na Cypre, je jasné, že sa na týchto miestach nezvykol jesť s tatárskou omáčkou. Tá však, napriek svojmu názvu, nesúvisí s Tatármi. Prívlastok tatárska získala omáčka vďaka tomu, že Francúzi ju podávali k tatárskemu bifteku.
Práve Francúzi sa považujú za tých, ktorí stáli pri zrode tejto obľúbenej prílohy, pričom jej základom je majonéza. Prípravu prvej majonézy má vraj na starosti kuchár vojvodu Luisa Armanda de Vignerot du Plessis, ktorý ju pripravil úplnou náhodou.
Keďže nemal k dispozícii dostatok smotany, ktorú potreboval na prípravu omáčky zo smotany a žĺtkov, nahradil ju olivovým olejom. A prvá majonéza bola na svete. Postupne, pridaním uhoriek, cibuľky, cesnaku, korenia a soli sa zrodila tatárska omáčka, bez ktorej si mnohí z nás jedenie vyprážaného syra už ani nevedia predstaviť.
7. Kečup
Okrem tatárskej omáčky je veľmi obľúbenou prílohou k hranolčekom či pizzi aj kečup. Je to zeleninová paradajková omáčka, ktorá sa vyrába z paradajok, korenia a ďalších prísad. Za tvorcu modernej podoby tejto omáčky sa považuje Henry Heinz, no jej história siaha oveľa ďalej.
Prvé zmienky pochádzajú z Číny z roku 300 pred n.l. a kečup tohto obdobia sa veľmi líšil od toho, čo poznáme dnes. Zmes, ktorú vraj tvorili kúsky rybieho mäsa a sóje, mala názov „ge-thcup“, „koe-cheup“ alebo „kê-tsiap“. Až v 18. storočí sa kečup vďaka obchodníkom z Anglicka postupe rozšíril do Európy.
Samozrejme, existuje niekoľko teórií o vzniku kečupu, niektorí jeho počiatky situujú do Indie, Malajzie, Vietnamu, Japonska alebo Francúzska. V angličtine sa prvýkrát pojem kečup objavuje v slovníku z roku 1690, kde je vysvetlený ako hustá východoindická omáčka.
Prvý moderný recept na kečup bol publikovaný v roku 1812 a za jeho autora sa považuje James Mease. Postupne sa výroba kečupu rozšírila, no problém bol s jeho skladovaním, konzervovaním a tak trochu aj zložením. Ukázalo sa totiž, že kečupy tohto obdobia obsahovali množstvo zdraviu škodlivých látok. Dvojica Henry Heinz a doktor H. W. Wiley začala v roku 1876 vyrábať kečup, do ktorého použili zrelé paradajky. Aby zabránili skazeniu, pridali ocot, následkom čoho vznikol kečup, ako ho poznáme dnes.
8. Palacinky
Opäť, ako aj pri ostatných jedlách, určiť presný deň a okolnosti vzniku palaciniek je takmer nemožné. Táto sladká dobrota sa mnohým spája najmä s detstvom. V dnešnej dobe však už existuje viacero reštaurácií, ktoré sa zameriavajú na prípravu palaciniek, nejde preto už iba o sladké placky natreté džemom, zrolované a poliate čokoládou.
V starovekom Grécku a Ríme, kde siahajú korene tejto sladkej dobroty, sa palacinky vyrábali zo zmesi múky, olivového oleja, medu a tvarohového mlieka. Starovekí Rimania vraj prvé tri upečené palacinky považovali za posvätné. Označili ich krížikom a posypali soľou, aby odohnali preč všetko zlé, čo sa im mohlo prihodiť.
Postupne sa k tomuto cestu pridávali ďalšie ingrediencie, napríklad v renesančnom Anglicku bolo ochutené rôznym korením či jablkami. Podľa niektorých zdrojov sa názov palacinka začal objavovať v Amerike v 15. storočí. Pôvodné americké palacinky sa vyrábali z kukuričnej alebo pohánkovej múky. V našich končinách, teda v Uhorsku, sa palacinky rozšírili v 17. storočí.
Stalo sa to vďaka osobnému kuchárovi grófa Esterháziho, ktorý sa volal Francisco Palaccini. Práve uhorský gróf bol spolu so svojím kuchárom pozvaný v roku 1687 do Paríža na dvor kráľa Ľudovíta XIV. Úlohou tohto kuchára bolo sledovať jedlá, ktoré budú návšteve ponúkané. Najviac ho zaujali práve sladké placky, ktoré boli zložené do trojuholníka a preliate koňakom.
Mali názov crêpes, čo je pomenovanie, ktoré sa nám automaticky spája s príbehom, že palacinky vlastne pochádzajú z Francúzska. Podľa tohto príbehu majú však sladké placky svoj pôvod v Bretónsku, kde sa nazývali ploskáčiky podľa toho, že sa pripravovali na plochom kameni.
Pôvodne to však bolo jedlo slané, plnili sa vajíčkami, hubami, zeleninou alebo mäsom. Kuchár grófa Esterháziho recept mierne upravil, upečené cesto naplnil džemom, zroloval a na vrch pridal šľahačku. Dezert tak dostal pomenovanie palacinky, práve podľa Palacciniho.
9. Granadír
Granatiersky pochod je jedno z jedál, ktoré viacerým pripomína školské časy. Mnohými nenávidený granadír pochádza od našich južných susedov, z územia, ktoré sa nazývalo Slavónia. Ako pri väčšine jedál, aj v tomto prípade čo-to o jeho histórii napovedá samotný názov. Granadír bolo pôvodne jedlo pripravované pre vojakov – granadierov -, ktorých čakala dlhá cesta.
Kde je skutočná pravda, sa už asi nikdy nedozvieme, legenda však vraví, že pôvod jedla, ktoré tvorí zmes zemiakov a cestovín, siaha až do čias napoleonských vojen. Armáde vraj dochádzali zásoby jedla, preto musel kuchár vymyslieť niečo z mála ingrediencií, ktoré mal k dispozícii. Pred odchodom na cestu pripravil vojakom jedlo zo sušených cestovín a zemiakov, ktoré dochutil soľou, korením a červenou mletou paprikou. Vďaka hladu a biede, ktorú museli vojaci zažívať, vznikla gastronomická legenda – granadír.
10. Stroganov
Určite si netušil, za koľko zázrakov vďačíme ruskej kuchyni. Medzi klenoty, ktoré nám Rusko v oblasti gastronómie prinieslo, patrí napríklad taká základná vec, akou je stolovanie. Práve odtiaľ totiž prišiel systém podávania predjedla, polievky, následne hlavného jedla a nakoniec dezertu. Z tejto krajiny prišiel aj zvyk podávať k prípitkom tzv. „zakusky“.
A to nie je všetko, zo samotných jedál je veľkou delikatesou polievka boršč a život by bol určite oveľa smutnejší bez obľúbeného mäsového pokrmu, ktorého názov je skôr slovnou hračkou. Reč je o stroganove. Na jedálnych lístkoch nájdeme aj názov stroganoff, čo je francúzska verzia tohto pôvodne ruského jedla.
Názov vznikol podľa mena šľachtického rodu Stroganov, ktorý bol založený koncom 15. storočia a patrili doň významní ruskí obchodníci, priemyselníci, feudáli a štátnici. V 16. storočí sa tento rod stal jedným z najbohatších v cárskom Rusku. Nie je jednoznačné, ktorý z členov tohto rodu stojí za vytvorením jedla stroganov, no pravdepodobne to je dvorný kuchár ruskej cárovnej Kataríny Veľkej Sergej Stroganov.
Historické záznamy uvádzajú, že prvá zmienka o stroganove pochádza z kuchárskej knihy Dar mladým gazdinkám z roku 1861. Jedlo má názov „Hovädzie po stroganovsku s horčicou“ a pôvodný recept sa skladal z hovädzieho mäsa, kyslej smotany, vývaru a horčice. Zvykol sa podávať s opečenými zemiakmi, nie s ryžou, ako sa to robí dnes.
Podľa iných zdrojov jedlo vzniklo okolo roku 1762 a za jeho tajomnou ingredienciou – zmes kyslej smotany a horčice – stojí knieža Alexander Stroganov. Iné zdroje zas uvádzajú príbeh o tom, ako cestou po Rusku knieža Stroganov natrafil na pohostinstvo, kde mu priniesli toto jedlo. Od miestnej sedliačky si vypýtal recept, ktorý si odniesol domov.
