Nebudeme si klamať, na tomto svete asi neexistuje nikto, kto nemá rád jedlo. Všetci poznáme tie stavy, keď sme schopní zabiť pre kúsok trojuholníka vykrojeného z kruhu, ktorý sa nachádza vo štvorcovej krabici. Ženy by zas niekedy predali aj celú svoju rodinu za zamrznuté mlieko s ovocím alebo kocku zatuhnutého mlieka zmiešaného s kakaom.
Je síce pravda, že koľko ľudí, toľko chutí, no bez ohľadu na to, či granadír miluješ, alebo ti ho tety kuchárky v škole tak sprotivili, že už pri tomto slove máš husiu kožu, niekde tam dávno bol človek, ktorému ako prvému napadlo zmiešať zemiaky s cestovinou a vytvoriť túto pochúťku. A čo taká zmrzlina?
1. Hamburger
Asi si už počul o tom, že hamburger nepochádza z Ameriky. Na základe jeho názvu nie je ťažké identifikovať miesto, odkiaľ by mohla táto mäsová maškrta pochádzať. Po prvýkrát sa jedlo podobné dnešnému hamburgeru objavilo v severonemeckom meste Hamburg.
Niektoré zdroje uvádzajú, že tunajší kupci sa jesť naškrabané hovädzie mäso naučili od Tatárov, čo môžeme považovať aj za prvý moment zrodenia tataráku. Nemeckí kupci mali prelomový nápad – surové natrhané hovädzie mäso vyformovať do placky a opiecť. Určite im ani nenapadlo, že týmto krokom položia základy jedného z najobľúbenejších jedál vôbec.
Recept na hamburské mäsové placky sa vďaka tisíckam nemeckých migrantov dostal v 19. storočí až do Ameriky, najmä do oblasti Chicaga a New Yorku. Tu si mnohí z prisťahovalcov otvorili reštaurácie a podniky a s menšími vylepšeniami začali toto jedlo predávať ako svoju národnú pochúťku.
Ešte stále však hamburger predstavoval iba mäsovú placku, v roku 1802 sa toto slovo dostalo aj do Oxfordského slovníka, kde bolo vyložené ako slané hovädzie. Až v polovici 19. storočia vznikol nápad vložiť kúsok mäsa medzi pečivo, ktorý sa už v plnej miere pripisuje Američanom.
Pred továrňami začali vznikať pojazdné bufety, ktoré ryžovali na hladných robotníkoch. Problémom bolo, že robotníci nemali čas vysedávať pri jedení. Skrsol teda nápad vytvoriť hamburgerový sendvič, ktorý by sa dal jesť aj počas chôdze. Prvýkrát sa hamburger ako rýchly pokrm objavil v americkej tlači začiatkom roka 1889.
Titul vynálezca hamburgera by si chcelo prisvojiť viacero ľudí, no určite by ho nezískala spoločnosť McDonald, pre ktorú je toto jedlo základom biznisu. Prvenstvo v servírovaní takého hamburgera, ako ho poznáme dnes, by sa dalo pripísať Frankovi Mendesovi. Tento muž začal najprv predávať mäsový sendvič vo svojom stánku v Akrone v Ohiu, o niečo neskôr si otvoril slávny podnik White Castle vo Wichite v Kansase. Práve tu kuchár Walter Anderson vložil mäsovú placku do okrúhlej žemle a pridal k nej nakrájanú cibuľu.
2. Zmrzlina
Aj keď je zmrzlina pýchou predovšetkým Talianov, historicky nevznikla táto mrazená sladká pochúťka v Európe. Korene zmrzliny siahajú ďaleko do histórie a jej pravý pôvod sa vysvetľuje rôzne. Niektoré zdroje uvádzajú, že za vznikom zmrzliny stáli ako prví Mongoli, ktorých ochutené mliečne nápoje vplyvom počasia zamŕzali.
Podľa iných prameňov sa pôvod mrazených krémov spája s obyvateľmi Číny, Indie a starovekého Ríma. Keď si ale predstavíme prvú čínsku zmrzlinu, s tou našou to nemá veľa spoločného. V pôvodných kultúrach totiž zmrzlina predstavovala iba ochutený ľad alebo sneh. Číňania si ju miešali s mliekom a ryžou, niekedy okolo roku 500 pred n. l. vznikla prvá ryžová zmes zabalená v snehu.
V arabských krajinách pridávali do snehu a ľadu ovocie, čo možno považovať za úplné začiatky toho, čo dnes poznáme ako sorbet. Rimania jedli zmrzlinu aj naslano. V historických záznamoch nájdeme zmienku o tzv. zmrzlinových hodoch, ktoré sa konali pri príležitosti svadby Kataríny Medicejskej s Henrichom II. Francúzskym.
Niektoré zdroje uvádzajú, že do Európy priniesol zmrzlinu Marco Polo, iné zasa, že od Arabov a Číňanov prebrali tradíciu zmrzliny Taliani, ktorí jej výrobu následne rozšírili po celej Európe. Prevrat vo výrobe zmrzliny nastal niekedy v 19. storočí. Prvý ručný výrobník zmrzliny bol skonštruovaný v roku 1846.
Za zakladateľa prvej továrne na zmrzlinu sa považuje Jacob Fussel, no v tom čase sa už výroba zmrzliny rozšírila, takže sa vedú polemiky o tom, ktorá továreň bola naozaj tá prvá. Etnologička Katarína Nádaská hovorí, že to bolo tá v štáte Massachusetts v druhej polovici 19. storočia, iné zdroje zas uvádzajú, že sa tak stalo v Londýne v roku 1870 a že prvú továreň na zmrzlinu založili talianski prisťahovalci.
Nanuky ako zmrzlina na paličke sú mladšie, ich počiatky siahajú do prvej polovice 20. storočia, keď výrobca párkov Thomas Wall premýšľal, čo by mal urobiť počas letných mesiacov, keď sa párkov predávalo málo. Rozhodol sa teda zmeniť sortiment a vo vozíku s nápisom „Stop me and buy me“ (Zastav ma a kúp si ma) rozbehol pojazdný predaj zmrzliny.
3. Tortilla
Tortila bezpochyby patrí medzi jedlá, bez ktorých si mnohí z nás nevedia predstaviť život. Vieme si ju pripraviť v rôznych verziách, naslano aj nasladko, je to rýchle a zdravé jedlo. Teda, záleží od toho, čo si do nej dáš. Tento „tenký chlieb“ má svoj pôvod v Španielsku, no dal by sa pripodobniť aj k plackám, ktoré sa používajú v arabskej kuchyni.
Pôvodne sa vyrábala z cícera, dnes ju najčastejšie nájdeme v pšeničnej alebo kukuričnej verzii, prípadne ako kombináciu týchto dvoch ingrediencií. V obchodoch však nájdeme aj tortily s pridanými ingredienciami, ako sú napríklad mrkva, cvikla, špenát a podobne.
Španieli si však pod pojmom tortila predstavujú omeletu z tuhého zemiakového cesta. Tortila sa často využíva aj v mexickej kuchyni, kde sa ako placka z kukuričnej múky používa ako príloha k všelijakým iným jedlám. Možno ju pripodobniť k európskemu chlebu alebo ázijskej ryži.
4. Vyprážaný rezeň
Jedným z najobľúbenejších jedál Slovákov je bezpochyby rezeň. Okrem toho, že ho má rado veľmi veľa ľudí, je to jedlo, ktoré rozdeľuje spoločnosť. Pôvod tohto jedla však jednotlivé zdroje uvádzajú rôzne. Podľa niektorých prameňov poznali rezeň už starovekí kuchári, ktorí rímskym cisárom pripravovali mäso obalené v zlate. V stredoveku, najmä na Apeninskom polostrove, sa táto pochúťka z mäsa veľmi rozšírila, a keďže zlatu sa v tom období pripisovali liečivé účinky, mäso upečené v masti sa posypalo zlatým práškom.
Napriek blahodarným účinkom na ľudské zdravie však zjedené zlato začalo chýbať v mestských a kráľovských pokladniciach, preto bola výroba zlatých rezňov začiatkom 16. storočia zakázaná. Aby však toto obľúbené jedlo nemuseli prestať variť úplne, hľadali kuchári alternatívu zakázaného zlata.
Mäso začali obaľovať do strúhanky zmiešanej s parmezánom, postupne sa takto pripravené jedlo rozšírilo do ďalších častí sveta. Niektoré zdroje uvádzajú, že koncom 18. storočia takto pripravený rezeň, presnejšiu milánsku teľaciu kotletu, ochutnal v Benátkach český gróf, maršal a veľký gurmán Josef Radecký.
Jedlo mu vraj zachutilo natoľko, že recept okamžite poslal na viedenský cisársky dvor. Maršalov kuchár sa pustil do prípravy, no keďže nemal dostatok syra, rozhodol sa mäso obaliť najprv v múke, potom vo vajíčkach a následne v strúhanke. Takto pripravený rezeň vraj zachutil aj cisárovi Františkovi I.
Tento príbeh je však s najväčšou pravdepodobnosťou výmyslom a pôvod rezňa nie je, podobne ako pri zmrzline, úplne jednoznačný. Najznámejším je však bezpochyby viedenský rezeň. Podľa Rakúšanov je wiener schnitzel verziou „wiener backhendl“ (viedenského pečeného kuriatka), ktoré sa v trojobale v masti vyprážalo údajne už pred štyristo rokmi.
Ako píše denník SME, rakúske jazykovedné výskumy ukazujú, že pojem schnitzel je mladý a pochádza z prelomu 18. a 19. storočia. Rezeň ako vyprážané mäso sa objavuje vo viacerých medzinárodných kuchyniach, napríklad v Japonsku je tento pokrm známy ako kacurecu, skrátene kacu, podáva sa s ryžou a kapustovým šalátom.
5. Vyprážaný syr
Vyprážaný syr je veľmi špecifické jedlo, ktoré je typické predovšetkým pre slovenskú a českú kuchyňu. Práve kvôli tejto skutočnosti je pátranie po pôvode jedného z najtradičnejších slovenských jedál pomerne náročné. Jeho história je nejasná a vysvetlení jeho pôvodu je hneď niekoľko. Jedno z nich sa spája so známym anglickým spisovateľom Charlesom Dickensom, resp. s jeho manželkou.
Catherine Dickensová bola výborná hostiteľka a autorka kuchárskej knihy Čo bude na obed?. V nej pani Dickensová uviedla aj recept na svoje obľúbené jedlo – vyprážaný syr. Po tom, čo sa manželia rozviedli, v nových vydaniach kuchárky už recept na žiadosť Catherine uvedený nebol.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
