6. Tatárska omáčka
Zaujímavosťou je, že napriek nie úplne jasnej histórii prípravy a servírovania vyprážaného syra, ktorý bol známy už v Amerike, Grécku a napríklad aj na Cypre, je jasné, že sa na týchto miestach nezvykol jesť s tatárskou omáčkou. Tá však, napriek svojmu názvu, nesúvisí s Tatármi. Prívlastok tatárska získala omáčka vďaka tomu, že Francúzi ju podávali k tatárskemu bifteku.
Práve Francúzi sa považujú za tých, ktorí stáli pri zrode tejto obľúbenej prílohy, pričom jej základom je majonéza. Prípravu prvej majonézy má vraj na starosti kuchár vojvodu Luisa Armanda de Vignerot du Plessis, ktorý ju pripravil úplnou náhodou.
Keďže nemal k dispozícii dostatok smotany, ktorú potreboval na prípravu omáčky zo smotany a žĺtkov, nahradil ju olivovým olejom. A prvá majonéza bola na svete. Postupne, pridaním uhoriek, cibuľky, cesnaku, korenia a soli sa zrodila tatárska omáčka, bez ktorej si mnohí z nás jedenie vyprážaného syra už ani nevedia predstaviť.
7. Kečup
Okrem tatárskej omáčky je veľmi obľúbenou prílohou k hranolčekom či pizzi aj kečup. Je to zeleninová paradajková omáčka, ktorá sa vyrába z paradajok, korenia a ďalších prísad. Za tvorcu modernej podoby tejto omáčky sa považuje Henry Heinz, no jej história siaha oveľa ďalej.
Prvé zmienky pochádzajú z Číny z roku 300 pred n.l. a kečup tohto obdobia sa veľmi líšil od toho, čo poznáme dnes. Zmes, ktorú vraj tvorili kúsky rybieho mäsa a sóje, mala názov „ge-thcup“, „koe-cheup“ alebo „kê-tsiap“. Až v 18. storočí sa kečup vďaka obchodníkom z Anglicka postupe rozšíril do Európy.
Samozrejme, existuje niekoľko teórií o vzniku kečupu, niektorí jeho počiatky situujú do Indie, Malajzie, Vietnamu, Japonska alebo Francúzska. V angličtine sa prvýkrát pojem kečup objavuje v slovníku z roku 1690, kde je vysvetlený ako hustá východoindická omáčka.
Prvý moderný recept na kečup bol publikovaný v roku 1812 a za jeho autora sa považuje James Mease. Postupne sa výroba kečupu rozšírila, no problém bol s jeho skladovaním, konzervovaním a tak trochu aj zložením. Ukázalo sa totiž, že kečupy tohto obdobia obsahovali množstvo zdraviu škodlivých látok. Dvojica Henry Heinz a doktor H. W. Wiley začala v roku 1876 vyrábať kečup, do ktorého použili zrelé paradajky. Aby zabránili skazeniu, pridali ocot, následkom čoho vznikol kečup, ako ho poznáme dnes.
8. Palacinky
Opäť, ako aj pri ostatných jedlách, určiť presný deň a okolnosti vzniku palaciniek je takmer nemožné. Táto sladká dobrota sa mnohým spája najmä s detstvom. V dnešnej dobe však už existuje viacero reštaurácií, ktoré sa zameriavajú na prípravu palaciniek, nejde preto už iba o sladké placky natreté džemom, zrolované a poliate čokoládou.
V starovekom Grécku a Ríme, kde siahajú korene tejto sladkej dobroty, sa palacinky vyrábali zo zmesi múky, olivového oleja, medu a tvarohového mlieka. Starovekí Rimania vraj prvé tri upečené palacinky považovali za posvätné. Označili ich krížikom a posypali soľou, aby odohnali preč všetko zlé, čo sa im mohlo prihodiť.
Postupne sa k tomuto cestu pridávali ďalšie ingrediencie, napríklad v renesančnom Anglicku bolo ochutené rôznym korením či jablkami. Podľa niektorých zdrojov sa názov palacinka začal objavovať v Amerike v 15. storočí. Pôvodné americké palacinky sa vyrábali z kukuričnej alebo pohánkovej múky. V našich končinách, teda v Uhorsku, sa palacinky rozšírili v 17. storočí.
Stalo sa to vďaka osobnému kuchárovi grófa Esterháziho, ktorý sa volal Francisco Palaccini. Práve uhorský gróf bol spolu so svojím kuchárom pozvaný v roku 1687 do Paríža na dvor kráľa Ľudovíta XIV. Úlohou tohto kuchára bolo sledovať jedlá, ktoré budú návšteve ponúkané. Najviac ho zaujali práve sladké placky, ktoré boli zložené do trojuholníka a preliate koňakom.
Mali názov crêpes, čo je pomenovanie, ktoré sa nám automaticky spája s príbehom, že palacinky vlastne pochádzajú z Francúzska. Podľa tohto príbehu majú však sladké placky svoj pôvod v Bretónsku, kde sa nazývali ploskáčiky podľa toho, že sa pripravovali na plochom kameni.
Pôvodne to však bolo jedlo slané, plnili sa vajíčkami, hubami, zeleninou alebo mäsom. Kuchár grófa Esterháziho recept mierne upravil, upečené cesto naplnil džemom, zroloval a na vrch pridal šľahačku. Dezert tak dostal pomenovanie palacinky, práve podľa Palacciniho.
9. Granadír
Granatiersky pochod je jedno z jedál, ktoré viacerým pripomína školské časy. Mnohými nenávidený granadír pochádza od našich južných susedov, z územia, ktoré sa nazývalo Slavónia. Ako pri väčšine jedál, aj v tomto prípade čo-to o jeho histórii napovedá samotný názov. Granadír bolo pôvodne jedlo pripravované pre vojakov – granadierov -, ktorých čakala dlhá cesta.
Kde je skutočná pravda, sa už asi nikdy nedozvieme, legenda však vraví, že pôvod jedla, ktoré tvorí zmes zemiakov a cestovín, siaha až do čias napoleonských vojen. Armáde vraj dochádzali zásoby jedla, preto musel kuchár vymyslieť niečo z mála ingrediencií, ktoré mal k dispozícii. Pred odchodom na cestu pripravil vojakom jedlo zo sušených cestovín a zemiakov, ktoré dochutil soľou, korením a červenou mletou paprikou. Vďaka hladu a biede, ktorú museli vojaci zažívať, vznikla gastronomická legenda – granadír.
10. Stroganov
Určite si netušil, za koľko zázrakov vďačíme ruskej kuchyni. Medzi klenoty, ktoré nám Rusko v oblasti gastronómie prinieslo, patrí napríklad taká základná vec, akou je stolovanie. Práve odtiaľ totiž prišiel systém podávania predjedla, polievky, následne hlavného jedla a nakoniec dezertu. Z tejto krajiny prišiel aj zvyk podávať k prípitkom tzv. „zakusky“.
A to nie je všetko, zo samotných jedál je veľkou delikatesou polievka boršč a život by bol určite oveľa smutnejší bez obľúbeného mäsového pokrmu, ktorého názov je skôr slovnou hračkou. Reč je o stroganove. Na jedálnych lístkoch nájdeme aj názov stroganoff, čo je francúzska verzia tohto pôvodne ruského jedla.
Názov vznikol podľa mena šľachtického rodu Stroganov, ktorý bol založený koncom 15. storočia a patrili doň významní ruskí obchodníci, priemyselníci, feudáli a štátnici. V 16. storočí sa tento rod stal jedným z najbohatších v cárskom Rusku. Nie je jednoznačné, ktorý z členov tohto rodu stojí za vytvorením jedla stroganov, no pravdepodobne to je dvorný kuchár ruskej cárovnej Kataríny Veľkej Sergej Stroganov.
Historické záznamy uvádzajú, že prvá zmienka o stroganove pochádza z kuchárskej knihy Dar mladým gazdinkám z roku 1861. Jedlo má názov „Hovädzie po stroganovsku s horčicou“ a pôvodný recept sa skladal z hovädzieho mäsa, kyslej smotany, vývaru a horčice. Zvykol sa podávať s opečenými zemiakmi, nie s ryžou, ako sa to robí dnes.
Podľa iných zdrojov jedlo vzniklo okolo roku 1762 a za jeho tajomnou ingredienciou – zmes kyslej smotany a horčice – stojí knieža Alexander Stroganov. Iné zdroje zas uvádzajú príbeh o tom, ako cestou po Rusku knieža Stroganov natrafil na pohostinstvo, kde mu priniesli toto jedlo. Od miestnej sedliačky si vypýtal recept, ktorý si odniesol domov.
