Všetky autá vo (asi) všetkých krajinách sveta musia mať pridelené evidenčné číslo vozidla. Určite sa ti už stalo, keď si s rodičmi cestoval vo Felicii cez pol sveta k chorvátskemu moru, že počas nekonečne dlhej cesty, po zjedení všetkých lepeňákov a rezňov s uhorkou, si už nevedel, čo od nudy robiť, tak si začal hádať podľa značiek, odkiaľ ktoré okoloidúce auto je. To ale bolo vymyslených krajín a miest…
Dejiny „ešpézetiek“ siahajú ďaleko do histórie, až ku kráľovi Ľudovítovi XVI. Práve on totiž chcel, aby parížski občania mali na svojich kočoch tabličku s menom a adresou. Dôvodom tohto nariadenia bolo, aby sa v prípade nehody dal ľahšie identifikovať vinník.
Tento systém platil iba v Paríži. Prvým štátom so systémom poznávacích značiek sa stalo Španielsko. Prvá poznávacia značka z roku 1900 mala podobu PM-1. Španieli tento systém však zmenili už trikrát, takže najdlhšie fungujúcim systémom EČV sa môže pochváliť Švajčiarsko. To zaviedlo svoj systém prideľovania registračných čísel vozidlám v roku 1933 a platí až dodnes.
Prvé značky sa zvykli vyrábať z porcelánu, takže boli krehké a nepraktické. Neskôr sa experimentovalo s materiálmi ako kartón, koža a plast, v čase vojny tieto materiály nahradila meď. Jedným z výrobných materiálov značiek boli vraj aj sójové zrná.
EČV na Slovensku
Do 28. februára 2023 mali EČV (evidenčné čísla vozidiel) na Slovensku 7 znakov rozdelených do troch skupín: prvú skupinu tvorili dve písmená a označovala skratku okresu, v ktorom bolo auto prihlásené. Druhú skupinu tvorilo trojčíslie, ktoré bolo súčasťou postupujúceho radu čísel od 001 – 999. Tretiu zložku opäť tvorila postupná kombinácia písmen v intervale A – Z.
Od 1. marca 2023 sa však tento systém zmenil a na cestách už môžeme vidieť autá, ktoré majú na mieste prvej dvojice písmen kombináciu AA. Číselný rad v strede EČV, ako aj dvojkombinácia písmen na tretej pozícii značky zostáva zachovaná, pričom doteraz použité kombinácie sa vynechajú. Autá diplomatov a cudzích zastupiteľských úradov majú špecifické značky.
Inak, vedel si, že tabuľky so štátnou poznávacou značkou (ŠPZ) a tabuľky s evidenčným číslom vozidla (EČV) nie sú úplne to isté? ŠPZ sa vydávali iba do 1. apríla 1997, autá registrované po tomto dátume dostávali už iba tabuľky s EČV.
V Česku majú SPZ
Na českých autách nájdeš tzv. státní poznávací značku (silničního motorového vozidla a přípojného vozidla), skrátene SPZ. České tabuľky s evidenčným číslom majú 5 až 7 znakov, pričom ide o kombináciu čísel a písmen bez diakritiky. Vynechávajú sa písmená G, O, Q, W, CH, pretože by mohlo dôjsť k ich pomýleniu s číslicou 0 a písmenami C a V. Značka pritom musím obsahovať aspoň jedno písmeno a jednu číslicu.
Usporiadanie písmen a číslic má svoj význam: prvé písmeno zľava označuje kraj, v ktorom bolo vozidlo registrované. „Opísmenovanie“ krajov je vopred stanovené (A – hlavné mesto Praha, E – Pardubický kraj, M – Olomoucký kraj a pod.). Číslo pred prvým písmenom označuje sériu značky, posledné trojčíslie resp. kombinácia čísel a písmen označuje poradie značky.
V Česku sa pre rôzne typy áut používajú rôzne farby znakov a podkladu SPZ. Čierne písmená na bielej značke majú všetky osobné autá, autobusy, motocykle a nákladné autá. Modré písmená na bielej značke majú autá patriace diplomatom a konzulárnym úradom.
Na týchto značkách stojí ako prvá trojčíselná kombinácia prislúchajúca konkrétnej ambasáde. Potom nasledujú písmená CD (diplomatická imunita), XX (obmedzená imunita), XS (diplomatický personál) alebo HC (honorárny konzul). Žltú značku s čiernymi písmenami dostávajú v Čechách traktory a iná pracovná technika.
Maďari označujú autá od roku 1910
Aj u našich južných susedov funguje systém evidencie vozidiel pridelením evidenčného čísla – forgalmi rendszám. Jednotný systém zaviedli Maďari v roku 1910, dovtedy sa evidenčné číslo prideľovalo iba autám v Budapešti. V súčasnosti sa používa systém z roku 1990, ktorý sa mierne upravil v roku 2004.
Zavedenie nového systému v roku 1990 odôvodnili tým, že predchádzajúci systém vyčerpal svoje kapacity. Podstata systému však ostala zachovaná, teda zo značky auta nemožno identifikovať, kde bolo auto zaregistrované. Nové značky majú v porovnaní so staršími o jeden znak naviac, tabuľka je väčšia a doplnená bola aj vlajka s písmenom H.
Práve posledných dvoch zložiek sa týka zmena z roku 2014. Od tohto roku sa totiž na ŠPZ maďarských áut neuvádza tzv. národný prúžok, ale namiesto neho je na ľavom kraji modrý pásik, v ktorého hornej polovici sú žlté hviezdy v kruhu ako znak Európskej únie. V spodnej časti zostalo pôvodné písmeno H.
Súčasný formát základného radu štátnych značiek maďarských áut sa skladá zo šiestich znakov a je určený pre všetky autá registrované na území Maďarska, ktoré nemajú nárok na špecifickú ŠPZ. Prvé tri znaky sú vždy písmená, ďalšie tri znaky tvoria číslice. Blok písmen označuje sériu a číselný blok poradie v danej sérii. Skupiny sa od seba oddeľujú pomlčkou.
Špecifické značky majú okrem diplomatických, armádnych, policajných či historických vozidiel aj napríklad taxislužby (EAA – EZZ, čierne písmo na žltom podklade), motocykle (UAA – UZZ, klasické prevedenie), nákladné autá (FAA – FZZ, čierne písmo na žltom podklade) či dokonca pomalé autá (YAA – YZZ, červené písmo na bielom pozadí).
Tablica rejestracyjna
Reformou prešli EČV v Poľsku v roku 2000 v dôsledku zmeny územnej správy tejto krajiny. Odvtedy sa používa jednotný systém evidencie vozidiel. Posledná zmena prebehla v roku 2004 a týkala sa doplnenia modrého pásika a nahradenia národného prúžku znakom EÚ.
Poliaci okrem základných značiek rozlišujú ešte 7 ďalších typov, špecifické značky majú okrem diplomatov ešte elektrické autá, historické vozidlá a existujú napríklad aj profesionálne tabuľky s EČ.
Poľské značky vznikajú (zložitou) kombináciou čísel a písmen. Majú 7 až 8 znakov a je z nich možné jednoznačne určiť pôvod vozidla. Na začiatku stojí vždy písmeno určujúce vojvodstvo, do ktorého územne prislúcha majiteľ vozidla. Druhý znak je tiež písmeno, a to buď jedno (mestský okres), alebo dve (vidiecky okres).
Pri značkách z mestských okresov nasleduje za úvodnými dvomi písmenami päťmiestna kombinácia čísel a písmen, pri vidieckych okresoch je na značke po prvých troch písmenách buď štvormiestna, alebo päťmiestna kombinácia.
Tieto kombinácie môžu obsahovať až dve písmená a označujú poradie značky. Poliaci na značkách nepoužívajú písmeno Q, ktoré sa v ich jazyku nenachádza. Rovnako na značkách nenájdeš ani písmená B, D, I, O a Z, aby sa nepomiešali s číslicami 0, 1, 2 a 8. Aby boli značky čitateľné aj za hranicami krajiny, na poľských značkách sa nepoužívajú znaky špecifické pre poľskú abecedu. Používajú sa iba základné abecedné znaky, ktorým rozumejú všetci na svete.
V Nemecku dostaneš len papier
Nemecký systém prideľovania evidenčných čísel nie je taký zložitý ako tie doteraz. Súčasná podoba systému bola stanovená v roku 1956. Jeho história ja zaujímavá najmä preto, že systém zaviedli vo vtedajšom západnom Nemecku a už vtedy počítal so zjednotením krajiny. V Nemecku to ale s vydávaním značiek nefunguje tak, ako sme zvyknutí.
Po prihlásení auta ti dopravný úrad vydá iba dokument s informáciou, aké číslo tvojmu autu pridelili. Výroba značky je čisto tvojou povinnosťou. Na tomto systéme zarábajú najmä súkromné firmy, ktoré tabuľku s EČV vyrobia za poplatok na počkanie. Takéto firmy sídlia v okolí dopravných úradov, pričom platí, že čím bližšie k úradu je daná firma, tým drahšia je výroba značky.
Následne sa s vyrobenou značkou musíš vrátiť na úrad, na ktorom ti po zaplatení registračného poplatku vydajú nálepku technickej kontroly a federálnu registračnú nálepku. Až vtedy sa tvoja značka stáva platnou.
Nemecké značky tvoria čierne písmená na bielom pozadí. V ľavom rohu majú rovnaký modrý pásik so znakom EÚ a kódom krajiny ako všetky značky krajín v rámci Únie. Značka môže obsahovať až 8 znakov, ktoré sú rozdelené do troch skupín. Prvý znak vždy označuje mesto resp. okres, v ktorom bolo auto registrované.
Zaujímavé je, že na prvom mieste môže byť jeden až tri znaky – čím je mesto väčšie, tým menej znakov je na prvej pozícii značky (B – Berlín, DD- Drážďany). Dôvodom je šetrenie miesta pre ďalšie kombinácie. Nasledujú nálepky, ktoré vydáva dopravný úrad. Značku dopĺňa kombinácia písmen a číslic, ktorá predstavuje jedinečný identifikátor každej značky.
Aj v Nemecku majú niektoré autá špecifické označenie, napríklad elektrické a hybridné automobily majú na konci značky písmeno E, písmeno H označuje autá staršie ako 30 rokov (veterány).
Španieli používajú len spoluhlásky
Aj keď táto krajina bola historicky prvou, ktorá zaviedla alfanumerický systém registrácie vozidiel, v súčasnosti využíva už jeho tretiu verziu. Okrem modrého prúžku v ľavom rohu tvorí španielsku značku štvorica čísel a trojica písmen. Španieli pri tvorbe značiek používajú iba spoluhlásky, aby zamedzili vytvoreniu nevhodných slov. Nepoužívajú ani písmená Ň a O.
Zaujímavosťou je, že Španieli medzi spoluhlásky radia aj písmeno Y. Okrem klasických formátov značiek – čierne písmo na bielom pozadí – využívajú Španieli aj ďalšie špecifické podoby značiek. Odlišujú sa tým jednotlivé typy áut, napríklad taxislužby a vozidlá komerčnej prepravy (napr. Uber) musia mať zadnú značku uvedenú bielymi písmenami na modrom pozadí.
Policajné či armádne autá sa zas odlišujú tým, že ich značky začínajú písmenami, ktoré tvoria skratku daného orgánu, napr. CNP (Cuerpo Nacional de Policía). Veterány majú na začiatku značky vždy uvedené písmeno H.
Ľavobokí Taliani
História poznávacích značiek v Taliansku hovorí, že pôvodne museli mať autá v tejto krajine značky umiestnené na ľavom boku vozidla. Dôvodom bolo to, že v talianskych mestách sa až do 20. rokov 20. storočia jazdilo po ľavej strane. Značky, ktoré museli byť od roku 1901 umiestňované na zadnú časť vozidla, mali na sebe celý názov regiónu, z ktorého majiteľ pochádzal, a aj vybranú číselnú kombináciu.
Vybranú z toho dôvodu, že v tom čase neexistoval žiadny jednotný systém vytvárania značiek a majitelia vozidiel si ich vyrábali sami. Jedinou podmienkou bolo, že museli byť kovové a dobre čitateľné. O 4 roky neskôr vstúpil do platnosti jednotný systém značiek, ktoré boli ale stále vyrábané svojpomocne majiteľmi áut.
Podmienkou bolo, že tabuľky musia byť vysoké 8 cm a musia mať biele pozadie. Okrem toho už museli mať autá dvojicu značiek, čiže okrem zadnej pribudla aj značku vpredu. Súčasné značky majú 7 znakov, ktoré tvoria dve dvojice písmen a medzi nimi vložená trojica čísel.
Po prvom dvojčíslí je na značke umiestnený malý čiernobiely štátny znak Talianska. Pôvodne zavedený systém z roku 1994 ignoroval geografickú príslušnosť vozidla. Proti tomu sa ale občania vzbúrili, preto sa tento prvok pri aktualizácii systému v roku 1999 do platnosti vrátil. Je však dobrovoľný. Táto príslušnosť sa zaznačuje v pravom dolnom rohu značky, kde sa nachádza modrý pruh.
Vo vrchnej časti pravého konca značky je žltý kruh, v ktorom môže byť umiestený rok registrácie vozidla. Značka regiónu sa väčšinou uvádza dvomi veľkými písmenami, výnimkou je len označenie Ríma, vtedy sa píše celé slovo Roma. Výnimočnosťou talianskeho systému poznávacích značiek je to, že môžu mať okrem obdĺžnika aj tvar štvorca. V takom prípade však začínajú písmenom Z.
Špecifickú podobu značiek majú autá, ktoré patria pod správu Vatikánu. Tie sú takmer vždy vo formáte čiernych znakov na bielom pozadí a začínajú buď písmenami CV (ak ide o súkromné vozidlo), alebo SCV (štátne a vládne vozidlo). Výnimkou je, samozrejme, papamobil, ktorý má červenými písmenami napísanú značku SCV 1.
Francúzi odkopírovali systém od Talianov
Prvý celoštátny systém poznávacích značiek bol vo Francúzsku zavedený v roku 1901, dovtedy sa táto povinnosť ešte od čias kráľa Ľudovíta XVI. týkala iba Parížanov. Vo Francúzsku sa aktuálne využíva systém, ktorý vznikol v roku 2009 a jeho inšpiráciou bol systém EČV z Talianska.
Okrem tradičného modrého prúžku so znakom EÚ a kódom krajiny na ľavej strane značky majú francúzske autá modrý prúžok aj na pravej strane tabuľky. V jeho vrchnej časti sa nachádza erb jedného z 18 regiónov Francúzska. Pod týmto erbom je číslo konkrétneho departmentu v danom regióne (napr. Paríž má číslo 75).
Registračné číslo áut vo Francúzsku je podobné ako nový systém na Slovensku. Francúzske autá totiž majú jednu značku od začiatku svojho života až po zošrotovanie. Zaujímavosťou v tomto prípade je, že voľba regiónu aj departmentu závisí iba od výberu prvého majiteľa, pretože sa nijak neviaže na miesto registrácie vozidla.
Francúzsko má teda jeden spoločný a postupný systém pre celú krajinu. Značku tvorí dvojica písmen, trojica čísel a dvojica písmen, pričom jednotlivé celky sa oddeľujú pomlčkami. Prvá značka mala podobu AA-001-AA. Postupne sa najprv menia čísla na strednej pozícii a potom písmená, pričom sa začína na poslednom, teda úplne pravom písmene.
Zakázané je okrem používania istých písmen a čísel (I, O, U, V a čísla 1 a 0) aj používanie kombinácie písmen SS. Vo Francúzsku nemajú ani policajné či armádne vozidlá špecifické označenia. V tomto štáte dokonca nie je možné, na rozdiel od ostatných krajín, nechať si vyrobiť značku na želanie. Odlišné sú iba diplomatické vozidlá, ktorých značky majú biele alebo oranžové písmo na zelenom podklade.
Rusko začína mať problém
Rusko tvorí 85 samosprávnych celkov, z ktorých každý má svoj vlastný regionálny kód poznávacích značiek. Ruské značky majú 8 alebo 9 znakov, prvú časť tvorí jedno písmeno, potom nasledujú tri čísla a ďalšie dve písmená. Zaujímavosťou v tomto prípade je, že sa používajú iba tie písmená, ktoré má azbuka spoločné s latinkou (A, B, E, K, M, H, R, C, T, B a X). Dôvod je prostý – ruské značky sú tak čitateľné aj v zahraničí.
Druhú, pravú stranu značky tvorí v samostatnom rámčeku uvedený dvoj- alebo trojciferný kód regiónu, v ktorom bolo auto registrované. Okrem toho je tu ešte aj medzinárodný kód Ruska a jeho vlajka. Postupom času a so zvyšujúcim sa množstvom nových áut však nastáva problém, pretože možnosť využívať iba 12 písmen obmedzuje kombinácie písmen a čísel na značkách.
Keď vezmeme do úvahy, že je možné použiť iba týchto 12 písmen, dostaneme približne 1,7 milióna kombinácií (12 písmen x 1 000 čísel x 12 písmen x 12 písmen). Pre takú veľkú krajinu, akou je Rusko, je to žalostne málo. Jednotlivé regióny preto začali používať viac ako len jeden kód, avšak aj to je obmedzené riešenie, keďže možno použiť iba 99 kombinácií a regiónov je 86.
Z toho dôvodu sa k regionálnym kódom začali pridávať čísla 1 a 7. Napríklad taká Moskva mala pôvodne kódy tri, no kvôli potrebe navýšiť kapacitu má momentálne kódov až deväť (77, 97, 99, 177, 197, 199, 777, 797 a 799). Stále však vo vzduchu visí problém nízkej kapacity využívaných možností.
Zaujímavo sa v Rusku tvoria poznávacie značky áut patriacich diplomatom. Ide o biele značky s červeným písmom, ktoré začínajú trojciferným číslom. Každá krajina, ktorá má s Ruskom uzatvorené diplomatické vzťahy, má vlastný trojciferný kód.
Jeho forma závisí od toho, v akej časovej postupnosti boli diplomatické vzťahy uzatvorené – Veľká Británia má kód 001, Nemecko 002 atď. Československo malo kód 092, ale po rozpade krajín sa toto číslo prestalo používať. Autá slovenských diplomatov v Rusku majú kód 149.
