9. Na rodinnej stretávke sa ma strýko, ktorého som predtým jakživ nevidela, spýtal, či mu nechcem pomôcť s rúbaním dreva. Vraj ma zoberie do lesa. Boli sme už pri jeho aute, keď sa zrazu spoza rohu vyrútila mama a celé mi to zatrhla. Údajný strýko sa krátko nato zo stretávky vytratil a mne až o veľa rokov neskôr dotieklo, že asi so mnou nemal najlepšie úmysly.
10. Keď som mala asi desať, o tretej ráno nám na dvere zaklopal kamarát môjho otca. Ruky mal celé špinavé od krvi. Až v dospelosti sa ku mne dostalo, že v ten večer dobodal svoju manželku na smrť, lebo ju našiel s iným mužom v posteli.
11. Môj otec mal odjakživa problémy s alkoholom. Pamätám si, ako nás raz s bratom nahnal do auta, že sa ideme previezť. Prišlo nám neskutočne smiešne, že sa potáca zo strany na stranu, ledva chodí a neskôr za volantom zatvára oči. Keď si na to teraz spomeniem, až sa mi hlava točí.
12. Môj triedny učiteľ zo 6. triedy odmeňoval najlepších žiakov výletom do kina. Po kine sa vždy išli najesť a neskôr sa „hrali“ uňho v byte. Ako školák som závidel všetkým, ktorí dostali takúto odmenu. Vôbec mi nebolo podozrivé, že to boli zákonite len dievčatá – odôvodnil som si to tým, že dievčatá sa asi lepšie učia. Teraz na to už mám celkom iný názor.
13. Vždy som bola tiché a utiahnuté dieťa. Napriek tomu som mala hmlisté spomienky na to, ako kričím z plných pľúc, lebo ma niekto núti užiť akési lieky. Okrem toho ma trápili nočné mory, v ktorých sa zakaždým dialo to isté – niekto ma chcel uniesť. Až tesne pred tridsiatkou mi mama povedala o udalosti z môjho detstva, vďaka ktorej to celé zrazu začalo dávať zmysel.
Keď som mala štyri, počas družiny ma neznámy muž odlákal preč od učiteliek, naložil do auta a šesť hodín nikto nevedel, čo so mnou je. Potom ma doviezol naspäť pred škôlku a odišiel na aute preč. Po tomto incidente som začala mávať záchvaty, ktoré sa dali upokojiť len sedatívami. Dodnes nikto nevie, čo presne sa so mnou počas tých šiestich hodín dialo.
14. Jedno leto sme s našimi trávili na obrovskej farme. Majiteľka pozemku mala veľmi múdru a šikovnú fenku nemeckého ovčiaka, volala sa Lady. Často sme sa spolu hrávali. Raz počas naháňačky odbehla až k hlavnej ceste a ja som utekala za ňou – až kým som nezbadala akúsi pani. Tvrdila, že je Ladina pôvodná majiteľka, no pár rokov dozadu ju z osobných dôvodov musela dať na adopciu.
Ponúkla mi odvoz naspäť na farmu, no len čo podišla bližšie, Lady sa postavila medzi nás a začala po nej vrčať. Napokon to teda vzdala, nasadla do auta a odišla sama. Neskôr mi brat povedal, že pani, čo vlastní farmu, má Lady od šteniatka, takže to jej predchádzajúca majiteľka určite nebola. Moja rada – verte svojim psom. Keď niekoho poznajú, budú sa tešiť, že ho vidia. Nie agresívne vrčať.
