Emily Dickinson dnes patrí k najvýznamnejším poetkám histórie. Počas jej života však o jej písaní vedelo len veľmi málo ľudí. V tlači vyšlo len desať básní, ktoré nevyvolali žiadny ohlas. Na svoju dobu boli totiž príliš nekonvenčné a radikálne.
Dickinson prežila veľkú časť života v izolácii a priateľstvá nadväzovala takmer výhradne prostredníctvom korešpondencie. Existuje len jedna jej fotografia (v roku 2012 bola zverejnená ďalšia, ale jej pravosť nebola overená).
Mnohí ju považovali v lepšom prípade za čudáčku, v tom horšom za blázna. Nikto ani len netušil, že nenápadná žena v budúcnosti navždy zmení nielen americkú, ale aj svetovú poéziu.
Z veselého dievčaťa utiahnutá samotárka
Emily Elizabeth Dickinson sa narodila 10. decembra 1830 v Amherste v americkom štáte Massachusetts do dobre situovanej a váženej rodiny. Mala dvoch súrodencov: brata Williama Austina, prezývaného Austin či Awe, a sestru Laviniu Norcross, prezývanú Vinnie. So súrodencami mala veľmi dobrý vzťah.
Jej otec Edward Dickinson bol podľa všetkého prísny a ambiciózny muž, ktorý mal v rodine hlavné slovo. Napriek jeho neústupnosti ho Emily milovala. Naopak, k svojej matke evidentne žiadne vrelé city nechovala. „Bola hrozná matka, ale lepšia než žiadna,“ napísala v jednom liste.
Ako dieťa bola Dickinson veselá a neboli s ňou žiadne problémy. Dobre sa učila, mala tiež nadanie pre hudbu a hru na klavíri. Rada čítala a zaujímala sa o botaniku. Ako tínedžerka vytvorila vlastný herbár, ktorý pozostával zo 424 druhov rastlín, ktoré sama nazbierala a roztriedila. Hoci bola spočiatku pomerne extrovertná, jej osobnosť sa postupne začala meniť. Zrejme aj pod vplyvom dominantného otca sa z Dickinson stala utiahnutá introvertka.
Na strednej škole študovala anglickú a klasickú literatúru, okrem toho navštevovala prednášky z botaniky, latiny, geológie, histórie či aritmetiky. Ľudia, ktorí sa s ňou v tej dobe stretli, ju popisovali ako nesmierne inteligentnú mladú ženu a excelentnú študentku.
Kvôli zdravotným problémom však bola jej dochádzka nevyrovnaná. Začali sa u nej objavovať znaky úzkosti, melanchólie, možno dokonca až depresie. Obávala sa smrti, a to najmä smrti svojich blízkych. Mimoriadne silno ju zasiahla smrť jej sesternice Sophie Holland, ktorá zomrela na týfus.
Horlivá pisateľka listov
V roku 1847 však štúdium úspešne ukončila a začala navštevovať dievčenský seminár Mont Holyoke. Tam ale ostala len 10 mesiacov a napokon sa vrátila do Amherstu. Nie je úplne jasné, prečo odišla tak skoro, veľkú rolu zrejme hrala nespokojnosť so školou a smútok po domove.
Po návrate sa starala o domácnosť. Naplno sa tiež oddala literatúre. Najväčší vplyv na ňu mali diela Williama Shakespearea, silno na ňu zapôsobili aj básne Williama Wordswortha, Ralpha Walda Emersona, Johna Keatsa či romány Charlotte Brontë.
Blízky vzťah nadviazala tiež so Susan Gilbert, s ktorou sa zoznámila už počas štúdií. Tento vzťah sa stal pre literárnych historikov živnou pôdou pre rôzne špekulácie. Niektorí sa domnievajú, že išlo o silné priateľstvo, iní ale poukazujú na to, že Emily mohla byť do Sue zamilovaná. Napísala jej suverénne najviac listov a mnohé z nich obsahujú vášnivé pasáže a vyjadrenia vrelých citov.
Dickinson Sue napríklad písala, že túži po jej bozkoch, dotknúť sa jej, že jej búši srdce pri pomyslení na to, keď sa znovu stretnú. Toto všetko naznačuje, že minimálne zo strany Emily išlo o výrazne viac než „len“ priateľstvo. Sue si napokon vzala za manžela Austina, brata Emily, hoci ich manželstvo nebolo šťastné.
Emily si vypestovala priateľské puto aj s pastorom Charlesom Wadsworthom, s ktorým sa zoznámila na výlete do Filadelfie (išlo o jej jedinú cestu mimo rodného mesta). Následne udržiavali vzťah prostredníctvom listov. Keď Wadswortha preložili do San Francisca, došlo u Emily k silnej citovej kríze. Písal sa rok 1862 a ona sa postupne začala strániť okolitého sveta.
Izolácia a najplodnejšie obdobie tvorby
Okrem písania sa venovala domácim prácam (najmä pečeniu) a starostlivosti o matku, ktorá vážne ochorela a ostala odkázaná na neustálu pomoc. Práve toto obdobie však pre ňu bolo najplodnejšie – napísala asi 800 básní, ktoré dôkladne revidovala a zaraďovala do rukopisných cyklov. V roku 1862 poslala niekoľko básní Thomasovi Wentworthovi Higginsonovi, básnikovi a kritikovi.
„Je môj verš živý?“ pýtala sa ho. „Ak by ste cítili, že moje básne dýchajú a mali voľnú chvíľu povedať mi to, bola by som vám nesmierne vďačná.“ Higginson považoval básne za zaujímavé, ale vytkol Emily niekoľko technických nedokonalostí. Tie však v skutočnosti žiadnymi chybami neboli, Higginson skrátka len nedokázal rozpoznať, že Emily vo svojom diele predbehla svojich súčasníkov a vniesla do poézie dovtedy nevídanú originalitu a sviežosť.
Ako sme napísali, Dickinson za svojho života uverejnila len desať básní. Tie sa nestretli prakticky so žiadnym ohlasom. Na svoju dobu boli až príliš novátorské. Podľa všetkého však Emily nekládla na publikovanie vlastných veršov veľký dôraz.
„Usmievam sa nad vaším návrhom, aby som počkala s publikovaním, pretože tá myšlienka mi je vzdialená ako plutve obloha. Pokiaľ mi sláva patrí, neminie ma,“ napísala Higginsonovi. Jeho rady si cenila, ale príliš na ne vo svojej tvorbe nedbala a zostala svoja. Práve tým si však zaistila výnimočnosť.
S Higginsonom nadviazala pravidelnú korešpondenciu a často mu písala o svojom živote. Prezradila mu, že žije veľmi samotársky, zrejme jej to ale neprekážalo. „Pýtate sa na moju spoločnosť. Kopce a západ slnka a pes veľký ako ja, ktorého mi kúpil otec. Sú lepší než ľudské bytosti, pretože vedia, ale nehovoria. A môj klavír sa nevyrovná tónom, ktoré sa na poludnie ozývajú z potoka,“ napísala mu.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
