Je letný augustový večer roku 1986. V pražskej väznici Na Pankráci zomiera mladý 28-ročný väzeň Ladislav Hojer. O život ho nepripravila ani choroba, ani iný väzeň. Popravili ho. Čo také strašné mohol mladý človek urobiť, že súd prikázal vziať mu život?

Prípad vedúci k trestu smrti pripomína fiktívny príbeh z hororov Stephena Kinga. No je reálny a naháňa husiu kožu. O to viac, keď si spomenieš na nedávny únos študentky Sone či vraždu na Prievozskej ulici v Bratislave. Ladislav Hojer bol totiž jedným z najznámejších a najbrutálnejších sadistických sériových vrahov-kanibalov v dejinách Československa.

Presuňme sa ale pekne na začiatok tohto hororového, no zato úplne reálneho príbehu o mladom 20-ročnom mužovi. Ladislav Hojer sa narodil 15. marca 1958. Ešte ako dieťa prišiel o otca, ktorý zomrel na rakovinu. Jeho matka sa vydala druhýkrát, no aj ju postihol podobný osud a tiež podľahla zákernej chorobe.

Ako, na základe vašich skúseností, ovplyvňuje detstvo život ľudí, z ktorých sa stali vrahovia? Odpovedá exkriminalista Matej Snopko.

To, že je niekto sériovým vrahom, je podmienené akýmsi narušeným psychickým resp. osobnostným nastavením, pretože bežného človeka jedna vražda unaví, zničí, bojí sa a u sériového vraha je to naopak. Prvá vražda ho skôr povzbudí, aby konal ďalej.

Na základe mojich skúseností hovorím, že dôvodom sú chýbajúce brzdy – empatia, strach z trestu a tzv. nevýhodnosť kšeftu, teda že zabiť niekoho sa v skutočnosti vôbec nevyplatí. Keď si položíme otázku, prečo brzdy chýbajú, tak dôjdeme k záveru, že mnohí zo sériových vrahov majú divné detstvo – buď sú extrémne rozmaznávaní, alebo sú týraní. V oboch prípadoch je citová výchova rodičmi zanedbávaná.

Nedá sa však nijakým spôsobom zovšeobecniť, že by vrahovia vykazovali akési spoločné znaky pochádzajúce z detstva a že by sa o nejakom dieťati, ktoré je rozmaznávané či zanedbávané, dalo vopred predpovedať, že z neho bude (sériový) vrah. Gény len nabíjajú zbraň, ale okolnosti to spúšťajú. No to, či to spustia, alebo nespustia, to je vecou výchovy.

Mladík Ladislav Hojer s priemerným IQ

Ako uvádzajú viaceré zdroje, Ladislav vyrastal ako sirota iba so svojím bratom Jaroslavom v byte v Prahe v mestskej časti Motole. Chodil na osobitnú školu a po jej skončení sa vyučil za sklenára. V škole nejak zvlášť nevynikal, patril medzi priemer. Testy preukázali, že jeho IQ bolo 88, čo je spodná hranica priemeru. Jediné, čím sa odlišoval od ostatných detí, bol samotársky spôsob života, ktorý viedol už od detstva.

Od priemeru obyvateľstva sa odlišoval ešte jednou vecou, ktorá v dosť značnej miere zohrala úlohu v jeho „kariére vraha“ – nikdy nemal vážny vzťah a, ako uvádzajú niektoré zdroje a potvrdzuje to aj exkriminalita Matej Snopko, ani pohlavný styk v tradičnom zmysle slova.

Komentuje exkriminalista Matej Snopko
Kamaráti mu zaplatili ženu, ktorá prišla k nemu domov, vyzliekla sa a navrhla mu sex. On sa tak zľakol, že ušiel a počas toho poškodil dvere. Nemal rád ženy, ktoré boli dominantné, tých sa bál.