Svet filmu ťa od svojich počiatkov učí, ako máš vnímať realitu. Keď režisér zakričí „akcia“, nespúšťa sa len kamera. Spúšťa sa aj obrovská mašinéria stereotypov a vizuálnych skratiek. Hollywood si za desaťročia vytvoril vlastnú geografiu. Je to zjednodušená mapa sveta, kde každá krajina a každé mesto dostali nemennú vizuálnu identitu.
Tieto optické klamy strieborného plátna majú obrovskú silu. Keď nakoniec dané miesto navštíviš osobne, zažiješ šok. Uvidíš realitu, ktorú neprefiltroval objektív strihača. Tento vizuálny diktát funguje ako psychologická skratka. Tvoj mozog okamžite vie, kde sa dej odohráva a aké emócie má očakávať.. Filmári skrátka vizuálne deformujú svet okolo nás.
Mexiko: Nekonečný žltý filter a prach
Ak sa dej filmu presunie za južnú hranicu USA, obrazovka okamžite zožltne. Hollywood prezentuje Mexiko ako vysušenú, monochromatickú pustatinu. Vzduch je tu permanentne plný prachu a spaľujúceho tepla. Tento sépiový filter má v tebe podvedome evokovať nebezpečenstvo, bezprávie a korupciu. Filmári radšej ignorujú moderné mestá, mrakodrapy či luxusné rezorty. Do ich konceptu totiž nezapadajú. Radšej ti ukážu ošúchané dediny a drogové kartely.
V skutočnosti Mexiko žiari neuveriteľnými farbami. Ponúka všetko od tyrkysového karibského mora až po neónovú architektúru hlavného mesta Ciudad de México. Keď turisti prvýkrát prekročia hranice, často ich prekvapí jedna vec. Obloha je tam rovnako modrá ako kdekoľvek inde na svete. Vizuálne zjednodušovanie Mexika na „špinavú žltú krajinu“ zostáva jedným z najlenivejších klišé v dejinách kinematografie.
Paríž: Eiffelovka v každom okne a akordeón
Filmový Paríž uviazol v nekonečnej časovej slučke romantizmu. Ulice sú vždy dokonale čisté. Zalieva ich jemné ranné svetlo alebo atmosférický dážď, ktorý sa leskne na mačacích hlavách. Hlavní hrdinovia bývajú v podkrovných bytoch. Stačí, aby otvorili okno, a priamo pred nimi sa týči Eiffelova veža. Filmárom je jedno, v ktorej štvrti postavy práve sú. K tomu v pozadí neustále hrá melancholický akordeón, akoby ho v meste povinne vyfasoval každý obyvateľ.
Skutočný Paríž je však pulzujúca, chaotická a miestami drsná metropola. Bojuje s dopravnými zápchami, preplneným metrom a vizuálnym smogom. Prekvapenie z reality býva pre niektorých cudzincov obrovské. Dokonca podnietilo vznik psychologického fenoménu, ktorý poznáme ako „Parížsky syndróm“. Skrátka, filmom deformovaná predstava o dokonalom meste lásky sa v realite rýchlo rozpadá na prach.
Afrika: Jedno veľké safari bez histórie
Pre Hollywood Afrika nie je kontinentom s viac ako päťdesiatimi štátmi. Vidí ju ako jednu obrovskú monokultúrnú dedinu. Kedykoľvek filmári potrebujú zasadiť dej do Afriky, vizuálne sa obmedzia na pár prvkov. Ukážu ti oranžové západy slnka nad savanou, osamelé akácie a divokú zver.
Ak sa vo filme objavia ľudia, sú to buď zúbožení dedinčania, alebo ozbrojení povstalci v krikľavých košeliach. Tento vizuálny naratív vytvára dojem, že čas sa tu pred dvesto rokmi zastavil.
Plátno úplne ignoruje masívnu urbanizáciu, technologický pokrok a kultúrnu rozmanitosť. Mestá ako Nairobi, Lagos či Johannesburg sú plné moderných biznis centier, startupov a mrakodrapov. Do šablóny „safari krimi“ sa však nehodia, preto ich nevidíš. Afrika vo filmoch slúži len ako kulisa pre západných hrdinov. Tí sem prichádzajú buď na dobrodružný lov, alebo zachraňovať miestne obyvateľstvo.
Londýn: Večná hmla, dážď a červené autobusy
Ak sa príbeh odohráva v Londýne, filmová obloha sa okamžite zatiahne ťažkými sivými mrakmi. Režiséri milujú neustály dážď a hmlu, ktorá sa plazí okolo Temže. Scénam tak dodávajú melancholický alebo detektívny nádych. Do každého druhého záberu navyše filmári nasilu natlačia ikonické symboly. Musíš vidieť červený poschodový autobus, čierny taxík alebo siluetu Big Benu. Robia to preto, aby si náhodou nezabudol, v ktorej krajine sa nachádzaš.
Hoci britské počasie má svoju reputáciu, táto filmová deformácia je čistá ilúzia. Hollywood ti tvrdí, že v Londýne slnko nikdy nevyjde. Moderný Londýn je pritom prenikavo svetlé, sklenené mesto. Ponúka modernú architektúru ako The Shard či The Gherkin. Tradičné klišé viktoriánskej pochmúrnosti však v kinematografii stále víťazí nad realitou kozmopolitného finančného centra.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
