Rozprávky? Sladké príbehy na dobrú noc? Zabudni. Povedali sme umelej inteligencii, nech si vezme slovenské klasiky a pretvorí ich na temné, desivé a bizarné verzie pre dospelých.
A ver nám – niektoré by mohli rovno bežať v noci na festivale hororov. Toto sú najdesivejšie verzie slovenských rozprávok podľa AI.
Janko a Marienka ako kultová halucinácia
Hustý les. Temnota. Dve deti, ktoré sa v ňom nestratia – ale sú doň pozvané. V tejto verzii nie je ježibaba zlá čarodejnica, ale vodkyňa kultu, ktorý verí, že detská krv omladzuje.
Chalúpka nie je z perníka, ale zo zhnitých kostí a vysušených jazykov. Janko po zjedení jedla začne vidieť vízie a pomaly sa pridáva ku kultu. Marienka bojuje s realitou a časom. Koniec? Deti zmiznú, no chalúpka stále stojí.
Soľ nad zlato ako psychologický horor o závislosti
Princezná Miloslava nie je nežná a múdra – je posadnutá soľou. Doslova. Závislá od chuti, od sypania, od slaného. Otec jej vezme všetky zásoby, aby ju vyliečil. Ona však nevydrží.
Začne hltať kamene, potom prach a nakoniec… ľudí. V pivniciach zámku sa začínajú strácať kuchári. Miloslava je v miestnosti plnej kostí a šeptá: „Soľ je nad zlato.“ Princovia sa jej radšej vyhýbajú.
Zlatá priadka ako telesný horor
Dievča, ktoré dokáže priasť zlaté nite, trpí zvláštnou mutáciou. Jej telo produkuje zlatý prach cez kožu, z pórov jej vytekajú trblietavé vlákna, ktoré páchnu kovom a krvou.
Kráľ ju donúti priasť dni a noci, až kým sa jej telo nezačne rozpadávať pod ťarchou zlata. Nakoniec sa premení na sochu – živú, no nehybnú. Každý, kto sa dotkne jej nití, zomiera do 24 hodín.
Valibuk ako neľútostný horský démon
Nie je to hrdina, ale prastarý démon. Narodil sa zo sopečného výbuchu a jeho sila pochádza z hlbín Zeme. Jedol kamene, pil lávu, a keď sa raz nahneval, rozštiepil dolinu.
Ľudia mu dávajú obete – nie princezné, ale pastierov, tulákov, ba aj deti. Jedného dňa sa však niekto vzoprie a Valibuk sa prebúdza. Zem sa chveje, lesy horia a dolina mizne z máp. Lebo keď sa démon hnevá, nezostane nič.
Laktibrada ako démonická entita zo starých lesov
Laktibrada nie je len zakrpatený čudák s bradou po zem. Je to starodávny parazit, ktorý sa viaže na strom a z neho ovláda okolie. Má schopnosť manipulovať vedomie.
Každý, kto vstúpi do lesa, kde prebýva, zabudne, kto je. Blúdi, vidí výjavy z detstva, spomína si na staré viny. Laktibrada ich volá k sebe, pomaly ich mení na seba podobných. Les rastie. Pamäť sa triešti. A ty zabudneš, že si niekedy chcel odísť.
Perinbaba ako vládkyňa smrti v nekonečnej zime
Perinbaba už nie je láskavá starenka, čo hádže sneh. Je to pradávna bytosť, ktorá ovláda hranicu medzi životom a smrťou. Svoje periny neplní oblakmi, ale dušami mŕtvych.
Jakubko je len ďalší, ktorého si vybrala, aby jej slúžil vo svete za časom. Uväznený v nekonečnej zime, kde slnko nikdy nevyjde a ticho kričí. Každý pohyb víri sneh, no pod ním – kosti a šepoty. A keď Perinbaba prestane triasť perinou, nezačne jar. Začne hlad.
Záver? Tieto rozprávky určite nečítaš deťom
AI nám ukázala, že aj tie najnevinnejšie slovenské klasiky v sebe skrývajú potenciál na poriadne temné spracovanie. Keby sme ich takto čítali ako malí, možno by sme spávali s baterkou pod vankúšom.
A možno by sa nám rozprávky páčili ešte viac.
