Dnes nás tá predstava desí, ale v minulosti to bola bežná lekárska rutina. Pili sme vlastný moč, sedeli v tele mŕtvej veľryby a kupovali múmie v prášku. Aj svet lekárskej vedy si prešiel svojím obdobím temna.
Všetci sme už počuli o pijaviciach. Tie stredovekí lekári používali na liečbu čohokoľvek. Hoci mať tohto parazita prilepeného na koži neznie príliš vábne, boli aj oveľa horšie spôsoby liečby. Také hrozné, že sa dnes niektoré z nich považujú za spôsob mučenia.
Nemôžeme ale súdiť našich predkov. Ľudia v minulosti sa zúfalo snažili zachrániť svojich blízkych pred chorobami, podobne ako my dnes. Zamyslite sa. Čo by povedali ľudia zo 16. storočia na dnešnú lekársku vedu? Zrejme by vás označili za čarodejníka a skončili by ste upálení na hranici.
Waterboarding (pre duševné choroby)
Waterboarding sa stal neslávne známou metódou mučenia. Metóda zanecháva pacientov (skôr by sa patrilo ich označiť za obete ) traumatizovaných a vystrašených veľmi dlho. V roku 1800 sa metóda používala ako zaručený liek, ktorý mal zbaviť ľudí ich duševných ochorení.
Metóda waterboardingu patrila medzi hydroterapie, teda medzi spôsoby „vyliečenia vodou“. Kontakt pacienta s vodou bol rôzny, niektorých pacientov bez varovania vystavili prúdu studenej vody, iní lekári urobili ďalší krok a držali pacientovu hlavu pod vodou, až pokiaľ úplne nestratil vedomie. Keď (alebo ak) sa pacient prebudil, lekár mu tvrdil, že jeho duševná choroba je preč.
Po podobnom zážitku by bolo normálne, ak by sa pacientove duševné problémy znásobili, a nie ustúpili.
Ortuť (pre pohlavne prenosné choroby)
Sexuálne prenosné choroby (používa sa medzinárodná skratka STD) boli v minulých storočiach veľmi rozšírené. Neboli ale až také smrteľné ako niektoré iné choroby tej doby. To sa ale nedá povedať o ich vtedajšej liečbe, ktorá sa ukázala ako veľmi smrteľná.
Vezmite si napríklad syfilis. Okolo 16. storočia bolo jedným z hlavných spôsobov liečby používanie ortuťových mastí. Typická liečba prebiehala nasledovne.
Pacient, ktorý sa podroboval liečbe, bol izolovaný v horúcej dusnej miestnosti a niekoľkokrát denne sa intenzívne natieral ortuťovou masťou. Masírovanie prebiehalo v blízkosti horúceho ohňa, pri ktorom pacienta nechali, aby sa vypotil. Tento proces trval minimálne týždeň až jeden mesiac a kúra sa opakovala, ak choroba odolávala.
Ako iste dnes vieme, ortuť je vysoko toxická. Zatiaľ čo sa lekári v minulosti pokúšali liečiť symptómy syfilisu, objavili sa symptómy nové, tie, ktoré súviseli s vedľajšími účinkami ortuti. A to vrátane zlyhania obličiek, vredov v ústach a straty zubov.
Šokujúce je, že mnohí pacienti zomreli na liečbu ortuťou, a nie na samotný syfilis.
Múmia v prášku (pre choroby hlavy a krvácanie z nosa)
Pri objavovaní staroegyptských hrobiek archeológovia často zistia, že múmia faraóna je preč spolu s veľkým množstvom bohatstva a pokladov. Niekto by sa mohol čudovať, prečo niekto kradol telo? Koho zaujímala 3000 rokov stará mŕtvola?
No ukazuje sa, že Európania v 16. a 17. storočí mali o múmie záujem. Nie však na účely uchovávania alebo vystavovania, ale na liečebné účely.
Áno, niekoľko stoviek rokov lekári verili, že ľudské kosti, krv a tuk môžu byť prospešné pri rôznych ochoreniach. Napríklad, ak niekto zápasil s ochorením hlavy, požil na prášok rozdrvenú lebku. Boli dokonca rôzne príchute a obľúbený bol prášok zmiešaný s čokoládou.
Egyptské múmie ale neboli jediným zdrojom ľudských pozostatkov pre kanibalsky premýšľajúcich Európanov. Lebky sa kradli napríklad aj z írskych pohrebísk, pretože sa predpokladalo, že aj mach, ktorý prerastá cez lebku, má liečebné účely. Drvil sa a používal sa na liečbu krvácania z nosa a možno aj epilepsie.
Snáď najúžasnejšou liečbou tej doby bolo použitie ľudského tuku. Ten sa vtieral do kože pri liečbe dny.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
