Pojem „pracovná bezpečnosť“ bol v prvej polovici 20. storočia takmer neznámym. Niektoré riziká ešte veda nestihla objaviť, mnohé nebezpečenstvá ľudia jednoducho ignorovali. Medzi život ohrozujúce profesie by sa dosť nečakane dalo zaradiť aj herectvo.
Režiséri svojich kolegov s nadšením vrhali do rizikových situácií, nehľadiac na akékoľvek prekážky. Čo sa malo natočiť, to sa aj natočilo! Ak vtedy kvôli nedostatočným vedomostiam nepoznali nebezpečenstvo rôznych látok a radiácie, nemôžeme im to mať za zlé. Ale na to, aby človek použitie ostrej munície, či zápasenie s levom holými rukami považoval za zlý nápad, postačí len základ zdravého rozumu. Zdá sa, že pre filmárov bola umelecká vízia vždy prednejšia!
Až príliš autentické kaskadérske kúsky
Aj dnes sa bežne stáva, že filmoví kaskadéri utrpia pri svojej práci ťažké zranenia. V časoch, keď sa vyhotovený obraz nedalo takmer nijako dodatočne upraviť, bola rola kaskadéra ešte oveľa nebezpečnejšia – keď bolo treba napikovať do zeme lietadlo, tak sa lietadlo jednoducho napikovalo do zeme. Spolu s pilotom.
Medzi esá kaskadérskych pilotov medzivojnového obdobia patrili Ormer Locklear a Dick Grace. Locklear bol bývalý vojenský pilot, slúžiaci v prvej svetovej vojne. Život bez neustáleho rizika smrti bol pre veterána asi nudný, a filmový priemysel mu poskytol skvelú zábavku.
Grace bol nasadený v oboch svetových vojnách, písal knihy a založil si spoločnosť leteckej prepravy. Ako jeden z mála kaskadérov svojej doby sa dožil neuveriteľných 67 rokov a zomrel prirodzenou smrťou. To aj napriek tomu, že pri práci na filmoch schválne oslaboval konštrukciu svojich lietadiel úpravami, ktoré mali zabezpečiť ich efektnejšie rozmlátenie sa pri dopade na zem.
Keď si bolo treba poradiť s divokými koňmi, do služby sa hlásil Yakima Canutt. Canutt ako úspešný jazdec ródea bol tým najpovolanejším pre akékoľvek šialené kúsky s koňmi. Tento chlapík nemal problém zápasiť aj s tými najväčšími žrebcami a trúfol si preskakovať z koňa na koňa priamo počas rýchlej jazdy. Bez istenia a bez výpomoci.
Jedna z najznámejších komediálnych scén nemej doby sa objavila vo filme Steamboat Bill, jr. Pri jej natáčaní ale mnohým prítomným na pľaci do smiechu nebolo – svedkovia opisujú niekoľkých členov štábu, ktorí sa nahlas modlili k Bohu, aby sa Busterovi Keatonovi nič zlé nestalo. Buster mal v zemi vrazený klinec, ktorý označoval presné miesto, na ktoré sa má postaviť. Takmer dvojtonová padajúca fasáda domu ho z oboch strán minula len o päť centimetrov.
„Ostré náboje pôsobia viac realisticky!“
Hollywood zbrane miluje a táto láska ho sprevádza už od jeho vzniku. Súčasní filmári majú pri natáčaní prestreliek niekoľko možností, ako zobraziť realistické efekty streľby – môžu použiť špeciálne slepé náboje, alebo všetko dorobiť počítačom v postprodukcii. Keďže takéto srandičky v dobách čiernobielych filmov neboli, používala sa ostrá munícia. Netýka sa to len ručných zbraní, ale dokonca aj delostrelectva v historických veľkofilmoch.
Chvíľu to trvalo, ale postupne si filmári uvedomili, že neustále ohrozovanie životov hercov, štábu a všetkých ľudí v okolí, môže spôsobiť problémy.
Pri natáčaní filmu The Captive (1915) režisér zadal hercom, znázorňujúcim vojakov, dve úlohy: 1. rozstrieľať dvere ostrými nábojmi 2. vbehnúť dnu, nabiť slepé náboje a strieľať po nepriateľoch. Neznie to vôbec náročne, ale ľudia sú ľudia. Niekto niečo dobabral, zabudol náboje vymeniť za slepé, a výsledkom toho bol nechtiac zastrelený herec.
Čo ťa nezastrelí, to ťa otrávi!
Nech znie streľba skutočnou muníciou akokoľvek nebezpečne, ak má človek šťastie a všetko prebehne podľa plánu, neskriví sa mu na hlave ani vlások. Oveľa zákernejšie sú jedovaté látky, používané v rekvizitách, ktoré ho o všetky vlásky môžu jednoducho pripraviť.
Smutným príkladom je natáčanie filmovej rozprávky Čarodejník z krajiny Oz (1939). Jednou z postáv je kovový mužík zvaný Plecháč. Keďže bežní ľudia zvyčajne nie sú kovovej farby, pri natáčaní bol Plecháčov predstaviteľ natretý strieborným makeupom. Jeho toxické zloženie spôsobilo, že Buddy Ebsen skončil na dva týždne v nemocnici a filmári za neho museli hľadať náhradu.
Čarodejník z krajiny Oz vo svojej smutnej bilancii pokračuje – Plecháč nebol jediný, kto si ničil zdravie jedovatým mejkapom. Margaret Hamilton, stvárňujúca zlú čarodejnicu, mala tú česť pre zmenu so zelenou farbou, vyrobenou z nebezpečného oxidu meďnatého.
Rovnaký zelený makeup si užil aj Boris Karloff v úlohe Frankensteinovho monštra. Karloffovi sa našťastie podarilo vyviaznuť bez vážnych zdravotných komplikácií. Na prípade je ale veľmi zaujímavá jedna vec – zelenú farbu mal na tvári v čiernobielom filme!!!
Film The Conqueror z roku 1956 je katastrofou vo viacerých ohľadoch. Do úlohy Džingischána obsadil Johna Waynea, ktorý očividne nie je stredoázijského pôvodu. Film rozdupali diváci aj recenzenti a je považovaný za brak a prepadák. Ako bonus si 91 z 220 členov tímu odnieslo nejakú formu rakoviny.
Ako sa to mohlo stať? Film bol natáčaný v utahskej púšti v päťdesiatych rokoch. Čo je pre USA toho obdobia okrem pin-upiek a rock’n’rollu charakteristické? Nukleárne testy! Lokalita, v ktorej sa The Conqueror natáčal, sa nachádzala len 220 km od zariadenia Nevada National Security Site, kde americká vláda v priebehu niekoľkých rokov odpálila asi 800 jadrových zbraní.
Úrady nikomu v ničom nebránili, pretože oficiálny postoj vlády znel asi: „Atómovky vám neškodia a ak áno, tak ste komunisti!“ Aj napriek tomu, že prístroje na meranie rádioaktivity zaznamenávali vysoké hodnoty takmer mimo stupnice, sa v natáčaní pokračovalo. V priebehu nasledujúcich rokov na rakovinu zomrelo minimálne 46 účastníkov natáčania.
Vlastne otráviť sa môžem aj sám!
Ak im trvalé následky nespôsobila streľba, jedovaté látky, rádioaktivita alebo riskantné kaskadérske kúsky, herci sa v minulosti mohli spoľahnúť na alkohol a drogy. Bolo by naivné sa domnievať, že v „starých dobrých časoch“ hviezdy neholdovali týmto zlozvykom.
V roku 1951 sa britskí a americkí filmári podujali na niečo, pre tú dobu, nezvyčajné – vybrali sa natáčať hraný film až do ďalekej Afriky. Výsledkom sa stala dodnes populárna snímka Africká kráľovná, v ktorej hviezdili Humprey Bogart a Katherine Hepburn. Natáčanie v exotických podmienkach si vyžiadalo daň v podobe zdravotných problémov, ktoré postihli filmárov.
Pitie kontaminovanej vody spôsobilo brutálne hnačky všetkým účastníkom natáčania, s výnimkou Bogarta a režiséra Johna Hustona. Títo dvaja páni totiž prišli s geniálnym lifehackom – miesto vody permanentne slopali whiskey počas celej doby natáčania a nemali teda z čoho ochorieť. Zdá sa, že elitný alkoholik Bogart zvolil vhodnú taktiku. Za svoj (herecký, nie pijanský) výkon v Africkej kráľovnej totiž získal Oscara.
Niektoré hollywoodske hviezdy našli odvahu postaviť sa svojej alkoholovej závislosti. Jednou z nich bol legendárny Cary Grant, ktorý na začiatku päťdesiatych rokov navštívil psychoterapeuta. Ten mu na boj proti alkoholizmu navrhol skvelý nový liek – LSD. Následkom toho Grant svoj alkoholizmus efektívne vymenil za drogovú závislosť.
Počas jedného zo svojich tripov prišiel herec na veľký objav. Jeho vlastnými slovami „každý z nás podvedome zviera svoj anus.“ Tomuto objavu predchádzala noc, počas ktorej si v spánku pod vplyvom LSD Grant obsral celú posteľ a jej široké okolie.
Pôsobenie detských a tínedžerských filmových hviezd pripomínalo život v zlatej klietke – na jednej strane ich štúdiá zaplavovali nepredstaviteľnými peniazmi, na strane druhej od nich vyžadovali extrémne výkony. Násťroční herci a herečky museli v štúdiách tráviť nekonečne dlhé hodiny a po natočení jedného filmu okamžite utekali robiť na druhom.
Každý organizmus má svoje limity a štúdiá v snahe udržať mládež na nohách hviezdy dopovala obrovským množstvom drog a stimulantov. Lekári v službách filmových štúdií mladučkým herečkám bežne dávkovali amfetamíny, aby im zabránili pribrať na váhe. Počas zlatej éry hollywoodu fičal na nejakých „veselých tabletkách“ (či už dobrovoľne, alebo nedobrovoľne) takmer každý.
Jatky na striebornom plátne
Pri natáčaní starých filmov si svoje odniesli nielen ľudia, ale aj zvieratá.
V časoch najväčšej popularity filmov z antického prostredia sa režisérskou hviezdou stal Cecille DeMille. DeMille riadil tvorbu viacerých snímok s biblickou a historickou tematikou a sám sa pri tom správal ako staroveký despota. Režisér si s ničím nerobil hlavu a v jednom zo svojich filmov levy mlátil palicou, aby ich vyprovokoval v útoku na komparzistov, znázorňujúcich Rimanmi väznených kresťanov.
V snímke Samson And Delilah DeMille (1949) vyzval herca Victora Maturea, aby holými rukami bojoval s levom. Keďže Mature bol racionálny človek, odmietol. Režisér zaskočený triezvym rozhodnutím herca preto vyhľadal nenormálne odvážneho dabléra, ktorý sa do súboja naozaj pustil. Prežil to.
Zvlášť ťažké to vo filmoch mali kone. Keďže tieto krásne zvieratá hrali dôležitú rolu v rôznych žánroch, od filmov historických až po westerny, spotreba koní bola skutočne vysoká. Slovo spotreba je tu na správnom mieste, lebo v minulosti sa ku koňom pristupovalo ako k „prijateľným stratám“ a rátalo sa s tým, že pri filmovaní budú umierať. Asi najbrutálnejším príkladom je Ben-Hur (verzia z roku 1925), ktorého natočenie si vyžiadalo životy viac ako 100 koní. Ben-Hur teda spotreboval približne 0,7 koňa na minútu filmu.
Kone si to riadne odniesli aj v snímke The Charge of the Light Brigade (1936). Film je voľne inšpirovaný udalosťami z krymskej vojny. Jeho vyvrcholenie predstavuje zúfalý a odvážny útok britskej ľahkej kavalérie na ruské pozície. Pri natáčaní boli na poli umiestnené lanká, ktoré mali spôsobiť pád koní a simulovať tak ich zásah paľbou. Až 25 zo 125 nasadených koní v dôsledku zranení uhynulo.
Kontroverzné zábery z filmu použila vo svojom videoklipe britská heavy metalová skupina Iron Maiden takmer o päťdesiat rokov neskôr. Klip k známej skladbe The Trooper svojho času kvôli brutalite záberov dokonca odmietli vysielať niektoré televízie.
Zdroj: cracked.com, dorkly.com
Titulná fotka: Gary Coffrin
