Keď sa po smrti blízkeho človeka začne vypratávať jeho dom, nejde iba o obyčajné upratovanie. Zrazu sa človek prehrabáva predmetmi, ktoré niekto používal celé desaťročia, odkladá si veci „na potom“ a zdanlivo bezvýznamné predmety nadobúdajú úplne inú hodnotu. Presne túto skúsenosť má aj Slovenka Nina Brun, ktorá po smrti svojho otca začala postupne vypratávať dom plný nahromadených vecí.
Jej otec utrpel porážku, po ktorej zostal imobilný a odkázaný na starostlivosť V. stupňa. Rodina už vtedy vedela, že návrat do domu nebude možný, a preto s vypratávaním začala ešte počas jeho života. Očakávali však, že situácia bude mať iný priebeh.
„Bolo nám pritom povedané, že okrem imobility je zdravotne v poriadku, takže sme vôbec nečakali, že sa jeho stav tak rýchlo zhorší a že to celé dopadne tak, ako to dopadlo,“ uvádza pre EMEFKA Nina. Počas pobytu v nemocnici však dostal infekciu, ktorej napokon podľahol.
Keď neskôr prechádzala jednotlivé miestnosti, na vlastnej koži pocítila, aké zvláštne je triediť veci človeka, ktorý už v dome nie je. Každá izba podľa nej predstavovala ďalšiu časť jeho života, ale zároveň sa v nej odrážalo aj jej detstvo, spoločné zážitky a otcov bývalý vzťah. „Človek tam zrazu vidí celý život jedného človeka, ale zároveň tam ten človek už nie je,“ hovorí Nina.
Dostaň EMEFKA do svojich Google odporúčaní
Emefka, odkaz sa otvorí v novom okneNajsilnejšie na ňu pritom nepôsobili veľké kusy nábytku, ale úplné maličkosti. Jednou z nich bola nedopitá káva, ktorú našla v hrnčeku. Bola už stará a pokrytá plesňou. Otec si podľa jej spomienok iba odbehol na pivo a práve odtiaľ ho odviezla sanitka. Domov sa už nevrátil.
„Objektívne to bola vec, ktorú bolo treba jednoducho vyhodiť, ale v tej chvíli mi došlo, že ešte nedávno tam sedel, pil tú kávu, len si na chvíľu odbehol a nikto z nás vtedy netušil, že sa už domov nevráti,“ spomína.
Veci odkladal celé desaťročia
To, že bol dom preplnený, nebolo výsledkom jedného obdobia. Otec mal podľa dcéry k hromadeniu vecí blízko prakticky celý život. Niektoré predmety prinášal domov bez ohľadu na to, či ich skutočne potreboval. A keď sa niečo pokazilo, rozhodne to neznamenalo, že to skončí v koši:
„Otec bol vlastne zberateľ odjakživa. Neustále niečo zvláčal domov, často aj úplné hovadiny (napríklad rogalo), a keď sa niečo pokazilo, zásadne to nevyhodil – veď čo keby sa to ešte niekedy zišlo.“
Ako dieťa na tom nevidela nič výnimočné. Bola to jednoducho vlastnosť, ktorá patrila k otcovi a k ich spoločnému svetu. Navyše rodičia boli rozvedení a ona s otcom nežila. Až v dospelosti si začala uvedomovať, že množstvo vecí bude raz musieť riešiť ona.
„Postupne mi dochádzalo, že jedného dňa budem musieť všetky tie veci vytriediť a vyhodiť ja, a úprimne som z toho už vtedy mala úzkosti,“ priznala Nina.
Skúšala preto otca presviedčať, aby časť predmetov vyhodil. Rodina bola dokonca pripravená pomôcť s upratovaním postupne, aby ho to nezaťažovalo. On však podľa nej odmietal o vyhadzovaní vôbec diskutovať: „Bol veľmi tvrdohlavý človek, a keď sa raz rozhodol, že niečo vyhadzovať nebude, jednoducho s ním nebolo možné pohnúť.“
Bločky spred 15 rokov aj stovky omáčok
Po tom, ako sa do domu pustili, sa ukázalo, v akom rozsahu sa veci za tie roky nahromadili. Niektoré miestnosti boli tak zaplnené, že v nich už prakticky nebolo miesto. Nešlo pritom iba o oblečenie či nábytok, ale o úplne všetko, čo človek počas života nazbiera – v extrémnom množstve.
Patrili sem aj papiere, nádoby, potraviny či staré účtenky. Otec si napríklad nechával bločky z nákupov staré približne 15 rokov, hoci na nich boli iba úplne obyčajné položky. V kuchyni zase objavila stovky omáčok po dátume spotreby, ktoré nikdy ani neotvoril.
Najviac ju však prekvapilo, koľko času zaberie práve triedenie drobností. Nestačí jednoducho naplniť kontajner. Každá zásuvka, skriňa, krabica aj papier si podľa nej vyžadujú samostatnú pozornosť. „Musíš prejsť doslova každú jednu skrinku, zásuvku, krabicu a predmet. Pozrieť každý papier, či tam nie je niečo dôležité, čo budeme ešte potrebovať,“ hovorí Nina.
A práve vtedy prichádza aj vnútorný konflikt. Človek vie, že predmet nemá žiadne praktické využitie, no zároveň sa pristihne pri otázke, či ho naozaj dokáže vyhodiť.
Pokračovanie článku na druhej strane
