Otec celý život škrečkoval, Slovenka Nina po jeho smrti vypratáva dom plný vecí: Odviezli už štyri tony odpadu, prekvapí ťa, čo našla

V skrini čakalo oblečenie na niekoľko životov

Jedným z veľkých prekvapení bolo aj oblečenie. Hoci otec väčšinu života nosil podľa Niny prakticky rovnakú šuštiakovú súpravu, v dome mal zásoby oblečenia, ktoré by podľa dcéry vystačili na niekoľko životov. Niektoré kúsky boli značkové, iné mali ešte stále visačky. Roky zostali zavesené v skrini, bez jediného oblečenia.

Medzi nimi bolo aj tričko, ktoré mu kedysi priniesla z Anglicka ako vianočný darček. Keďže ho otec nikdy nenosil, raz sa ho spýtala prečo. Odpovedal jej, že si ho šetrí.

Nasledovala žartovná otázka, na čo si ho vlastne šetrí: „Tak som sa ho zo srandy spýtala: A na čo? Do hrobu? A on sa len zasmial a povedal: Áno.“

Roky po tomto rozhovore tričko naozaj našla. Bolo stále v skrini, s visačkou a úplne nedotknuté. Práve tento moment je dnes pre ňu skôr úsmevnou spomienkou než čisto smutným zážitkom.

„Lebo on to vtedy povedal ako vtip, ale nakoniec to vlastne bola pravda – to tričko si naozaj šetril až do konca,“ uvádza Nina.

Štyri tony odpadu a stále nie sú na konci

Vypratávanie zatiaľ stále pokračuje. Hlavný dom už prešli, no ešte zostáva pivnica, humno, kôlňa a priestor pod strechou. Už teraz však odviezli štyri tony odpadu.

Keďže Ninin otec pracoval ako natierač, jedna z miestností bola plná neminutých farieb. Na pozemku sa navyše nachádzali nepojazdné autá, elektroodpad a približne štyri staré práčky, ktoré už nefungovali. Vecí na vyhodenie bolo napokon omnoho viac. Len vypratanie obytných miestností zabralo približne týždeň práce a podieľalo sa na ňom hneď niekoľko ľudí.

Veľkou obavou pritom boli aj náklady. Napokon však prišla pomoc od rodiny a priateľov. „Zrazu sme v tom neboli sami a namiesto toho, aby som riešila, ako zaplatím profesionálnu firmu, sme tam všetci spolu chodili, nakladali veci a vozili ich preč,“ hovorí Nina.

Kamaráti jej pomohli s autom aj vypratávaním a zapojil sa aj jej manžel. Výrazne sa tak znížili náklady. Prácu im navyše uľahčilo aj pravidlo zberného dvora, kam odpad odnášali. „Zberný dvor má pravidlo, že jedna tona odpadu na osobu ročne je zadarmo a nás bolo pomerne dosť. Pán, ktorý tam pracoval, nebol úplne nadšený a neustále sa nás pýtal, či naozaj všetok ten bordel vozíme z jedného domu. Nechcel tomu veriť,“ vysvetlila Nina.

Nie všetko chce vyhodiť

Hoci sa potrebuje zbaviť obrovského množstva predmetov, nechce rozhodovať iba podľa toho, čo má alebo nemá cenu. Niektoré veci si chce ponechať jednoducho preto, že jej otca pripomínajú. „Fotoalbum, knižky, huby, ktoré sám nazbieral a nasušil,“ vymenúva Nina.

Zároveň si však uvedomuje, že nemôže preniesť celý otcovej svet do vlastnej domácnosti. Nechce, aby sa jej vlastný priestor postupne zaplnil rovnakým spôsobom. Preto sa snaží vybrať iba predmety, ktoré pre ňu predstavujú konkrétne spomienky.

A potom je tu ešte jedna vec, s ktorou si stále nevie rady. Otcova legendárna šuštiaková súprava. „Tú nosil prakticky celý život a bola pre neho taká typická, že mám pocit, že bez nej by to ani nebol on. Nechať si ju alebo nie? A ak áno, čo s ňou, preboha, budem robiť? Zavesím ju do skrine, kde bude roky nedotknuto čakať?“ pýta sa Nina sama seba na záver.

To, čo dnes zažíva pri vypratávaní domu po svojom otcovi, raz môže čakať každého z nás – pretože po blízkom človeku nezostávajú len spomienky, ale aj celý jeho život ukrytý vo veciach.