Poznáš to. Prežívaš taký ten úplne klasický večer po práci, keď sa s partnerom len tak bezcieľne bavíte na gauči. Riešite, čo vlastne prinesie nasledujúci deň a ako naložíte s voľným časom. Keďže predpoveď sľubovala naozaj pekné slnečné počasie, okamžite mi skrsol v hlave perfektný plán. Vybehnime na Železnú studničku! Na to mi môj partner s úplným pokojom v hlase zahlásil, že tam v živote nebol.
Skoro ma na mieste vykotilo. Akože vážne mi chlap, ktorý žije v Bratislave už dlhých desať rokov, dokáže s čistým svedomím povedať takúto vec? Hneď mi bolo jasné, že nastal ideálny čas zmeniť to. Skrátka sa pobaliť a konečne mu ukázať kus poriadnej bratislavskej prírody, ktorú mal celý čas priamo pod nosom.
Cesta za sladkým gastrozážitkom
Do areálu sme sa dostavili krátko poobede. Práve vtedy nás, ako na zavolanie, prepadla neskutočná chuť na niečo dobré a sladké. Keďže sme pohodlne zaparkovali na tamojšom veľkom parkovisku, ktoré je, mimochodom, prvé tri hodiny návštevy úplne zadarmo, naše kroky viedli rovno dole po schodoch.
Hneď po pravej strane sa pred nami rozprestieralo plné detské ihrisko a spoza stromov na druhej strane chodníka vykukoval náš hlavný cieľ. Chodník nás totiž po pár metroch zaviedol priamo pred známy bufet Žufet. Ten asi väčšine rodených či cezpoľných Bratislavčanov netreba vôbec špeciálne predstavovať.
Už dávnejšie nám totiž domáce hrdličky zahrkútali jednu veľmi zaujímavú informáciu. V ich menu sa vraj schováva priam špeciálna krupicová kaša. A keďže sme mali v tej chvíli naozaj neskutočný absťák po cukre, hneď na začiatok našej prechádzky bol ten správny čas si ju dopriať.
Pri pohľade na tabuľu s ponukou sme však začali okamžite slintať aj nad dukátovými buchtičkami. V redakcii sme sa totiž presne deň predtým doslova rozplývali nad nostalgickou spomienkou na toto O.G. jedlo zo školskej kuchyne.
No nič, boli sme dvaja. Povedali sme si, že takýto premiérový výlet si predsa zaslúži poriadnu nálož dvoch samostatných sladkých dezertov. Vzali sme pre istotu aj buchtičky, aj krupicovú kašu. Po zaplatení sme poslušne odcupitali ku stolíku na terase s pípačom v ruke. Ani nevieme, ako ten krátky čas čakania v peknom prostredí ubehol, a už nám pípač divoko blikal. Naše horúce pochúťky boli konečne na stole.
Upgrade školskej legendy s vyššou cenovkou
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
