Ako deti sme si toho od našich rodičov vypočuli dosť veľa. Toto nerob a hento nechaj a podobne. Všetky mamy majú akúsi spoločnú reč, vďaka ktorej sa ani jeden z nás nevyhol niektorým z týchto viet. Od ranného detstva a čias, keď ti ešte mama musela hovoriť, čo si mohol a nemohol robiť, máš už asi ďaleko, preto je čas si pripomenúť tie otravné vety, ktoré naše matky neustále opakovali.
„Kým si pod mojou strechou…“
Keď budeš mať svoj dom, tak si v ňom rob, čo chceš.
„Keď som bola ja v tvojom veku…“
Určite budeš túto vetu používať ako rodič aj ty.
„Koľkokrát ti to mám ešte pripomínať?“
Vždy, keď si sedel pri hrách a vykašľal si sa na vynesenie smetí.
„Povedala som a dosť!“
„Nediskutujem viac o tom,“ bolo vždy jednoznačné a neobmäkčiteľné nie.
„Choď umyť riady.“
Alebo ešte vyniesť smeti, prípadne pohrabať lístie a podobné domáce práce.
„Myslíš si, že peniaze rastú na strome?“
Vždy, keď si chcel na jar nové tenisky, aj keď tie staré boli ešte v pohode.
„To ideš von v tomto?“
Ak si si náhodou nedal na seba v zime čiapku, v prípade dievčat nejaké – podľa rodičov – nevhodné oblečenie.
„Daj to naspäť.“
Vždy v obchode, keď si sa snažil do košíka prepašovať nejakú sladkosť.
„Prestaň vystrájať.“
Hneď nato, ako si sa snažil odporovať.
„Nepredvádzaj sa.“
Na každej návšteve.
„Nerob cirkus, na toto nemám čas.“
Keď si chcel mamu obmäkčiť emóciami, no ona ťa prekukla.
„Prestaň revať, lebo ti dám dôvod na plač.“
U niekoho fungovala aj verzia: „…lebo ti stena dá druhú.“
„Rev si, koľko chceš, aj tak ti to nepomôže.“
Vec, ktorú ti mama hovorila v momente, keď zistila, že plačeš iba preto, aby si ju obmäkčil.
„Umyl si si zuby?“
Každý večer, keď si si už myslel, že sa prepašuješ do postele s neumytými zubami.
„Pre mňa, za mňa, ale…“
Ak si sa náhodou pýtal na niečo, ale mama ti nikdy nedala jednoznačné nie. Niekedy by bolo to „nie“ lepšie ako toto.
„Nudíš sa? Ja ti rýchlo nájdem robotu.“
„Môžeš ísť utrieť prach alebo povysávať…“
„Nepovedala som ti, že si máš upratať izbu?“
V momente, keď ti mama nabehla do izby a vyzeralo to tam ako po výbuchu. Ty si upratoval, ale pri upratovaní si našiel nejaké stratené hračky, s ktorými si sa začal hrať.
„Choď sa opýtať otca.“
A tatko ti potom povedal, že sa máš opýtať mamy.
„Neseď tak blízko pri televízore, oslepneš.“
„Zjedz tú mrkvu, budeš mať silný zrak.“
„Nešpáraj sa v tom jedle!“
Odmietať jedlo, ktoré tvoja mamka navarila, bolo nebezpečné.
„Všetko aby som robila sama.“
Akonáhle si sa jej po tejto vete opýtal, s čím jej môžeš pomôcť, tak nasledovala veta: „Nechaj tak, urobím si to sama.“
„Nehanbi sa, veď doma to furt robíš.“
Keď si musel celej rodine ukazovať tvoje špeciálne tanečky alebo spievať, recitovať či predvádzať iný z tvojich talentov.
„Raz mi poďakuješ.“
A mala pravdu.
